Zábavní Park

*Už to bolo päť rokov, čo dorazil tu naposledy bol. Prechádzal spolu s bratom ulicami, spomínali na to, čo všetko tu zažili počas chuuninských skúšok. Neskôr sa však bratia ubytovali v hotely, zatiaľ čo Aoda začal odpočívať, Sora sa vydal znovu do ulíc zaspomínať si viac. Chuuninské skúšky. Pri spomienkach na druhé kolo mu prešiel mráz po chrbte, no už sa pozrel smrti do očí toľkokrát, že to už toľko nepociťoval. Kráčal ulicami, zväčša prázdnymi ponorenými do hmly osvetlené pouličnými lampami. Oblečený v bielom kimone len z polovice, odhaľujúce tak čierne oblečenie pod ním, s ťažkými čižmami na nohách... ruku mal v lome kimona, pri nej i katanu, zatiaľ čo druhú pozdĺž pasu. Bol vysoký, určite prerástol matku za ten čas. Jeho výška bola stosedemdesiatdeväť centimetrov, postava bola štíhla, viditeľná paža vyrysovaná svalmi, na ktorých pracoval, avšak tak, aby to vyzeralo k svetu. Hadie šupiny odrážali svetlo lámp pod jeho očami zakrytými slnečnými okuliarmi aj v tejto tme zakrývajúc tak svoje biele oči, modré vlasy krátke, cez to však ofina dlhšia, aby ukryla to málo, čo čelenka so znakom konohy nemohla, cez to však všetko istil make-up. Na oboch rukách mal bojové rukavice, ktoré dostal od mizukageho, puzdrá kryté pod oblečením a na hotelovej izbe nenechal ani svoj zvitok s kuchiyose, ktorý nosil bezpečne so sebou.
Jeho kroky viedli nevedno kam. Do zákutí, kde ešte predtým nebol. Toto mesto si pamätal pod tmou, pod tmou bolo aj teraz. Tentokrát však dokázal aktivovať byakugan, zadívať sa do diaľky, preskúmať svoje okolie a zistiť tak, či sa mu páči niekam zájsť. Na jeho rameno si dokonca sadla i biela vrana, ktorú privolal tesne pred odchodom z hotela, aby mu na cestách v nepoznaných uliciach robila spoločníka. Spoločne sa tak v tichosti dostali až k zábavnému parku. Ak by nebol svet taký aký bol teraz...* Určite by to bola nádhera. *Cez to však teraz to nebolo nič viac, než veľký tieň minulosti, slnečných dní, ktoré zažil niekoľko rokov dozadu. Týčil sa nad nimi do výšky... cez to však bol žalostne tichý, až na malý slabý spev od tela, ktoré pomocou svojich očí našiel takmer ihneď. Podľa dĺžky povedal, že išlo ešte o dieťa, on sám už dieťaťom nebol, ale ten spev... už to bolo dlho, čo niečo tak čarovné začul. Svoje oči deaktivoval, vrana na jeho ramene len zakrákala, nepovedala nič, len jej povzbudila, aby vykročil v pred a možno i to, aby sa zapojil i on sám. Váhavou nohou vykročil v pred, smer spev a keď nabral trochu na sile... pridal ničím nerušené hmkanie tým svojim. Bolo tak neškodným, že nenarušovalo slová piesne, ba čo, znelo to o čosi lepšie. I on sám mal ľúbezný hlas, rovnako ako malé dievčatko, ku ktorému sa blížil pomalými krokmi, no čoraz istejšími s bielou vranou na svojom ľavom ramene. Jeho výraz bol pokojný, ničím nerušený, zastal pár metrov od dievčatka, pozrel sa tam, kam sa dívala ona - na mesiac v čiernom mory, ktorý vykúkal spomedzi korunu stromu.*

*Jej hlások znel opusteným parkom, odrážal sa od prázdnych atrakcií, od zavretých stánkov a strašidelných hradov tak ako vždy. Naomi už ten zvukový efekt počula niekoľko krát a hoci nepočula kroky ani krákanie vrany v diaľke, rozhodne zaregistrovala keď sa súčasťou jej pesničky stalo príjemné hmkanie. V speve ju to však nezastavilo, hoci pred ľuďmi ešte nespievala - len keď bola sama. No páčila sa jej kombinácia ich hlasov priveľmi na to aby to prerušila. Otočila sa však na konári tak aby videla na jej nového vokalistu a dospievala zvyšok pesničky spolu s ním celkom v pokoji a dokonale čisto. Predtým než na neznámeho dovidela napadlo jej, že by to mohol byť Naoto, že by sa na ňu po prvý krát nevykašľal a skúsil ju po ceste zo školy nasledovať. Niekde v úzadí svojej mysle ju napadla dokonca aj šialená predstava, že by to mohol byť ich ocko, ktorý sa vrátil z misie. Keď však jej veľké svetlomodré oči konečne našli chlapca, ktorý sa ku nej v pesničke pridal - prekvapením sa jej rozšírili zreničky. A jej bledá pokožka nabrala v líčkach ružové odtiene, ktoré ladili s jej ružovými vlasmi. Pritúlila sa bližšie ku konáru a trošku sa zaň ukryla. Pučila oči na vysokého chlapca, na bielu vranu a podvedome zadržala dych.* A-ahoj. *Špitla spoly ukrytá za drevom. Hoci sa hanbila a bála - vedela čo je slušná výchova a teda ho pozdravila tak ako sa patrí. Jej hlások sa niesol až ku nemu takže ju musel počuť aj keď nekričala (ak počul aj jej spev predtým).* Beštie nemôžu mať tak pekný hlas .. a nespievajú - teda myslím. *Zneistila sa pretože o tom či bešitie spievajú alebo nie im sensei rozhodne nerozprával. Vedela, že na beštie sa zmenili všetci ľudia, čo nevedeli ovládať chakru... Vedela, že sú beštie krvilačné .... ale či boli aj speváci? Niečo jej nahováralo, že asi skôr nie no rozhodla sa, že sa ho opýta. Hold musela to len risknúť.. so žiadnou beštiou sa ešte nestretla. Boli pre ňu len učivo, len postavičky na obrázkoch tak ako slnko o ktorom sa učili na akadémii.* Si beštia? *Opýtala sa svojim tenkým, zvonivým hláskom a zatiaľ nemala odvahu zísť dole zo stromu aby sa neznámemu mužovi pozrela zblízka do tváre. Opýtala sa ho na to aj keď si nebola istá či by jej beštia odpovedala a ak by aj odpovedala - čo ak by klamala? Síce mala Naomi len šesť rokov - v meste sa pohybovala často a teraz tu nebolo enormne veľa ľudí takže mohla skonštatovať, že tento vysoký ninja odtiaľto rozhodne nieje. Symbol na jeho čelenke bol síce zakrytý jeho ofinou, no aj tak tušila, že sa tam nebude ukrývať znak ich ríše. Rozhodne tu ešte nestretla nikoho ako je on. Vyzeral úplne inak než ich učitelia či predavači alebo personál v nemocnici či jej ocko. Zvláštne bolo už len to, že mal na očiach tmavé okuliare... niečo také ešte nevidela a nevedela aký je ich účel. Netušila, že sa v minulosti nosili ako ochrana proti slniečku pretože so slniečkom sa nestretla a teda jej to prišlo veľmi extravagantné. Tak či tak - napäto čakala na jeho odpoveď a pri tom si ho obzerala ako keby si nebola istá či nieje len výplodom jej fantázie.*

Oblečenie -chybička sa stala
----

*Pieseň sa jala v tichom duchu, bola jediná, ktorá tu zaznela po toľkých rokoch. Na mieste, kde hrala bežne, kde sa smiali deti, kričali obchodníci, svietili hlasné svetlá... dnes tu už nebolo nič. Len tichá pieseň s doprovodom hmkania v prázdnom mieste, kedysi plnom radosti a zábavy. Musela to byť doba, čo toto miesto začulo niečo také, možno sem malé dievča na strome chodilo spievať i častejšie. Jeho bledá pokožka spôsobená hadiou DNA svietila pri mesačnom svite, spolu s jeho bielym kimonom, rovnako ako zlaté šupiny pod očami sa leskli, odrážali slnečný svit na vôkol, ešte niečo málo vykúkalo z pod lemu čierneho rukáva s červeným prerušovaným pruhom. Biele oči ukryté pred svetom sa dívali jej smerom, sem tam sa pozreli inam, no vždy sa vrátili k malému dievčatku na strome, pôvodom krásneho spevu, ktorý sa ozýval opusteným miestom, než dozneli posledné slová a opäť nastalo ticho. I hmkanie utíchlo, nebolo počuť nič, len tlkot sŕdc, dýchanie, a o pár sekúnd i hlasné zakrákanie bielou vranou na chlapcovom ramene. Hoc Shashi vedel rozprávať, neprehovoril pred malou ani slovo. Obaja si všimli, ako sa pritisla ku konáru stromu, ako sa poň ukryla, aby sa ukryla pred votrelcom, ktorý narušil jej súkromie, pozval sa k spevu, bez zvolenia. Objavil sa ako duch z čista jasna.
Ahoj. *Pozdravil ju tiež s hlasom bez farby, natočil hlavu na stranu nad jej správaním a vrana napodobnila modro vlasého chlapca tiež - naklonila i ona svoju hlavu na tú istú stranu a mierne krákla, aby opäť prerušila to ticho. Dodávala tomuto miestu istý nádych tajomna, nebezpečia a ak by nebolo jeho perie biele, možno by sa i predsa len bál. Cez to, dievča mala odvahu. Hoc cez zakryté oči takmer nič nevidel, radšej svoje okuliare nosil - hlavne mimo svojej dediny, aby uchoval tak skutočnosť, že používa byakugan, ak keď to mohol silnejší shinobi zacítiť. On však chcel zakryť aspoň to vizuálne, keď sa díval po veľkej dedine po okolí pomocou svojich očí, špehoval, čítal z pier... robil i to, čo robiť nemal. Jej ďalšie slová - uvažovanie preťalo ticho. Musel nakloniť hlavu ešte viac do strany, ako sa čudoval nad jej slovami. Vedel povedať, že nie je monštrom. Ešte sa naň nezmenil... zatiaľ. Neraz mal k tomu nablízku, buď mal smolu a monštrum nestretol, alebo ešte za mlada... keď bol na svojej prvej misii, keď stál vo vybudovanej aréne a bojoval pre pobavenie nukeinov. Ale ešte stále ním nebol, ešte stále bol chlapcom, lovcom z konohy, ktorý cestoval po temnom svete spolu so svojim bratom. Jej otázka, ktorá prišla, Sora mlčal, pretože vrana na jeho ramene sa začala smiať. Chrapľavý vraní smiech sa lial zábavným parkom, vysmievajúc tak hlavne mladíka, ktorý jej privolal, mladíka, na ktorého ramene sedel.* Monštrum... *Zakrákal pobavene v ľudskej reči. Krídlom si musel utrieť pomyselnú slzu z oka, aby ešte viac zdôraznil, ako dobre sa teraz nad tým pobavil.* Nie som monštrum. *Vysvetlil jej. Možno si to mnohí v Konohe mysleli naprieč jeho vzhľad, možno i mnohí vonku, pretože ešte nič také nevideli, ale monštrom nebol. Ak by bola staršia, dotklo by sa ho to, no Sora vedel, že to bolo malé dieťa, že si nespomínalo na svetlo slniečka, na ktorom sa on rád vyhrieval, či jej možno vôbec nepoznala. Kto vedel, kde bola pravda.* Shisha, nesmej sa mi. *Zafunel na vranu s bielymi krídlami, ktorá sa odrazila a vletela za dievčaťom na strome, aby si ho prezrel z blízka.* "Hlavne jej nič neurob." *Boli jeho myšlienky, keď pristál na konári stromu, kúsok od nej. Poznal jeho záľubu, ukazovať každému genjutsu budúcnosti. Hlavne malé dievča by sa mu do nej lapilo viac než jednoducho.* Prečo si myslíš, že som monštrum? Som len Shinobi. Z konohy. *Osvetlil jej čo predstavoval. Shinobiho z konohy.*

*Naomi neušlo, že jeho pleť je ešte bledšia než tá jej a to už bolo čo povedať. No došlo jej, že bol príliš starý na to aby to súviselo s tým, že jeho pokožka ešte nevidela slnečné svetlo ako tá jej. Každopádne odzdravil a teda bol určite slušne vychovaný druh monštra - teda za predpokladu, že bol monštrum. Neuvedomila si, že by ho mohla jej nevinná otázka uraziť - nemienila to nijako zle, no keď sa ten čudný biely havran rozosmial a prehovoril ľudskou rečou - s padnutou sánkou a vyvalenými očami vykukla úplne spoza konára a fascinovane ich oboch pozorovala.* "On naozaj rozpráva alebo som si to len vymyslela?" *Dumala ešte stále trošku v šoku a hoci ju chlapcove slová upokojili - to, že jej povedal, že naozaj nieje monštrum, jej pohľad sa teraz plne sústredil na bieleho havrana na jeho pleci.. ktorý sa podľa všetkého volal Shisa.* Nikdy som nevidela monštrum, ani shinobi z konohy a ani hovoriaceho havrana. *Vysvetlila mu svoju otázku svojou detskou nepriestrelnou logikou a posadila sa na konári keď vedľa nej pristál havran toho chlapca.* Máš pekného vtáka! A aký je veľký! *Zahlásila z plného hrdla, už sa len bojazlivo nekrčila za konárom ako doteraz.. Vďaka svojmu úžasu nad hovoriacim havranom celkom zabudla na potencionálne nebezpečenstvo, ktoré by jej hrozilo ak by sem za ňou prišli so zlými úmyslami.* Ahoj, veľmi ma teší, som Naomi - ty si Shisa, že? *Podala ruku smerom ku havranovi ako keby čakala, že jej podá krídlo aby si s ním mohla potriasť na privítanie rukou - alebo ako keby čakala na dovolenie, že sa ho môže dotknúť a pohladkať tak jeho biele pierka. Nerobila však žiadne iné pohyby čakala na havranovu odpoveď či reakciu s natrčenou rúčkou a pri tom sa usmievala ako keby to bol človek a nie len vták.* Kto je tvoj kamarát tam dole? Myslíš, že sa ho nemusím báť? *Opýtala sa bielej vrany tichším hlasom a skákala pri tom pohľadom z bieleho peria do tváre chlapca s čiernymi okuliarmi. Bola naklonená tomu chlapcovi tam dolu veriť aj keď to mohlo byť neopatrné. Nakoľko sa ale choval slušne, mal pekný hlas a hovoriacu bielu vranu - bol príliš zaujímavý na to aby pred ním len rýchlo ušla domov. Toto všetko totiž z neho robilo priam rozprávkovú postavičku - bola by hlúpa ak by odišla!* "Naoto bude úplne hotový!... Určite by si myslel, že som sa pomiatla ak by som mu chcela o tomto stretnutí porozprávať." *Pomyslela si a roztržito sa usmiala. Nikdy by ju nenapadlo, že bude takáto rada, že ju niekto vyrušil na jej tajnom mieste. Nemala žiadnych kamarátov, otca vídala len sporadicky a jej braček na ňu väčšinu času kašľal... to, že sa jej prihodilo niečo takto nečakané - no naozaj ju napadlo, že sú len v jej hlave a, že toto vôbec nie je skutočné. Dokonca ju napadlo, že proste na tom strome zaspala a toto je len sen.* "Ak som len zaspala a toto je sen, snáď z toho konára nespadnem na zem keď sa v spánku prevalím." *Dumala.*

*Sora si pamätal teplé slnečné lúče. Doby, kedy sa ako had vyhrieval na slniečku, ležal v mäkkej zelenej tráve na záhrade, vedľa neho Aoda a obaja pospávali nechajúc na seba dopadať teplé lúče, ktoré ich zohrievali. Bola to skutočne nádhera, chýbalo mu to. Ten pocit príjemného tepla hrejivých lúčov. Svet bol v tme... strácal sa mu medzi prstami a bez jeho očí by sa asi aj stratil. Bez jeho očí, brata, mamy, Chiky, Kaede... stále hľadal zmysel života túlajúc sa s bratom od miesta k miestu s nádejou, že jej raz objaví. Biela vrana na jeho ramene sa pomaly ale iste prestala posmievať chlapcovi.* To preto, lebo nie som monštrum, shinobiho z konohy teraz vidíš a Shisa nie je obyčajný vrana. *Vysvetlil jej, než sa odlepil z jeho pliec a priletel k nej. Zamával krídlami, veľkými, bielymi, len párkrát, než sa usadil na strom kúsok od dievčiny, ktorá sa tu schovávala pred svetom, užívala samoty, ako by sa nemala s kým hrať. Sora mal vždy Aodu, s ním trávil svoj voľný čas... a ak nie, tak bol veru tiež sám. Nevedel si urobiť kamarátov, možno preto, lebo jeho životom pristálo mnoho zmien. Delil všetkých do skupín už od pohľadu, býval viac menej i pasívne agresívny, ale teraz ani viac nie. Stál, jeho hlas bol mierny, neškodný voči dievčine na strome. Bola malá, dieťa, čo pravdepodobne nepoznalo hrejivé teplo slnečných lúčov. Prišlo mu to smutné, možno i preto bol taký opatrný.* Nie je môj. Je len spoločník. *Povedal jej. Shisa nebol jeho, bolo hlúpe si privlastňovať niekoho, kto mohol byť privolaný niekým iným kdekoľvek inde na svete. Bolo mnoho ľudí, čo mali zmluvu s vranami dávno predtým, než ju dostal on. Dango Yoshikawa, to bolo posledné meno, ktoré si niesla, predtým, než ju podpísal on, stal sa ich zástupcom a od vtedy dáva pozor, kto ju dostane podpísať a kto nie... Aoda, mama, tým dvom dal rozhodne, ak stretne Chiku dostane ju tiež... Kaede, ešte sa k tomu nedostali ale sľúbil jej to ako odmenu. Vrana zakrákala.* Tak, tak Shisha. Teší ma Naomi-chan. *Shisha bol rozhodne starší, než mladá dievčina a Sora dokopy, ani sa chlapec na zemi odvážil tipovať jeho vek. Natiahol k nej svoje krídlo, dokonca ešte predtým pricupotal bližšie. Nevyzeral, že by ju chcel dostať do genjutsu, ktorým rád trápil ľudí na okolo.* Sora-kun. Nemusíš sa ho báť, inak by nebol zástupcom kuchiyose línie, kam patrím. *Osvetlil jej biela vrana. Aj keď ho nenapadlo, že dievča, nebude mať asi najmenšie tušenie, čo to môže kuchiyose byť. Soru to napadlo, no veril, že sa na to sama opýta. Dovolil si prísť bližšie, ba čo, ladným pohybom vyskočiť na strom, div si hlavu nebuchol o ostatné konáre stromu a skrčil sa, aby sa to skutočne nestalo.* Teší ma, Naomi-chan. *Sklonil mierne hlavu v pozdrav, on ruky nepodával. Voľnou rukou si dal preč i ofinu z čelenky, aby videla znak Konohy, ktorú niesla, rovnako tak i šupiny pod čiernymi okuliarmi. Ešte sám nevedel, kam prideliť toto dieťa. Bola študentom akadémie, to rozhodne.*

*Chlapcove vysvetlenie dávalo zmysel - keď to povedal takto priamo nemohla protestovať a v hlave ju nenapadla žiadna myšlienka čo by jeho slová vyvracala alebo čo by mu chcela protirečiť. Najviac ju ale zaskočila tá posledná časť jeho slov.* Nie je obyčajná vrana. *Zopakovala si tichým hláskom a vlastne s ním znovu musela súhlasiť. Rozhodne nevyzerala obyčajne - okrem toho, že bola biela ešte aj rozprávala!* Ani ty nevyzeráš obyčajne, hodíte sa ku sebe! *Odvetila to už ale Shisa prišiel trošku bližšie ku nej zatiaľ čo jej chlapec vysvetlil, že je vrana len jeho spoločník, že mu nepatrí. Chystala by sa mu odpovedať ale Shisa na ňu prehohovoril tiež a tak by bolo neslušné keby toto magické lietajúce stvorenie odignorovala. Naomi sa žiarivo usmiala - tak, že odhalila aj svoje biele zúbky a zľahulinka uchopila krídlo aby si s ním potriasla.* Je to pre mňa veľká česť Shisha-sama! *Hlesla zbožne nakoľko bol pre ňu tento tvor božsky neobyčajný. Potom biele pierka nechala vykĺznuť spomedzi jej prstov a chytila si rúčku, ktorou si s ním potriasla druhou rukou. Pritlačila si ju na hruď s vďačným úsmevom. Teraz keď sa vrany dotkla bola si istejšia, že toto nie je len sen - hoci to bolo čím ďalej tým viac neuveriteľnejšie. Tak či tak - Shisa ju uistil, že sa nemusí chlapca báť a tak len odhodlane prikývla. Hold v jej šesť ročnej ružovej hlavičke dávalo perfektný zmysel veriť hovoriacej bielej vrane viac než svojej intuícii.* Zástupcom... kuchiyose línie? Páni ako sa to stalo? Ako ste sa spoznali? To v Konohe môžu mať ľudia takto neobyčajných spoločníkov? *Túto otázku smerovala na obidvoch, nie len na bielu vranu. Kuchiyose ešte v škole nebrali, táto látka na nich ešte len čakala - predsa to bola až záležitosť chuuninov, takže Naomi bola v tejto oblasti nevzdelaná aj napriek tomu, že v akadémii mala samé dobré známky. Chlapec ku nej vyskočil na strom tiež ako keby to pre neho nebolo nič namáhavé a posadil sa ku nej. Napadlo ju v hlave prirovnanie: "Vrana k vrane sadá." keď si tu tak spokojne posadali a nemohla sa prestať usmievať. Chlapec sklonil hlavu na pozdrav a Naomi toto gesto po ňom zopakovala. Potom sa usmiala a nahla hlavičku trošku na stranu pre zmenu ona.* Tiež ma veľmi teší, ešte som nestretla niekoho ako ste vy dvaja. Ako sa voláš? *Opýtala sa zvedavo nakoľko sa jej zatiaľ shinobi z Konohy nepredstavil. Takto z blízka vyzerali jeho okiliare ešte tmavšie a pleť ešte bledšia - ba čo viac - zdalo sa jej, že spod okuliarov sa niečo ligoce.. ako keby sa mu od pokožky odrážali mesačné lúče. Chcela sa ho opýtať či to je zranenie, či niečo cez tie okuliare vôbec vidí, chcela vedieť čo ho spolu s vranou priviedlo do Iwagakure a celkovo tak ako každé dieťa - jej zvedavosť bola nehorázne silná a musela si zahryznúť do jazyka aby to na neho nevysypala všetko naraz jedným dychom.*

*Ani jeden z nich na prvý pohľad nevyzeral obyčajne a hoc neobyčajným tu bola najviac biela vrana, Sora bol len obyčajný chlapec s bielou pokožkou, šupinami, tmavomodrými vlasmi a bielymi očami. Vlastne sa mu to vcelku k sebe hodilo. Sám nad tým však nikdy neuvažoval priveľmi... nad jej slovami, že sa k sebe hodili sa len trochu pousmial, nie však priveľmi a viditeľne. Možno sa k sebe hodili, kto vie. Shishu sám o sebe privolal zriedkavo, no dnes sa chcel prechádzať s ním. Vždy to robil - vyvolal si niekoho zo svojej kuchiyose línie, ak brat chcel ostať a odpočívať, väčšinou mu robil spoločnosť Shiryoku, ktorý sa tiež zmestil na jeho rameno, ale dnes zvolil Shisha ako za svojho spoločníka, s ktorým mohol v tichosti prechádzať ulice Iwi, známe i neznáme, skúmať ich zákutia... a spomínať na skúšky, ktoré sa tu odohrali päť rokov dozadu.* Potešenie je na mojej strane maličká. *Aj keď bola vyššia, Shisha bol rozhodne starší, preto si mohol dovoliť vravieť také veci. Dokonca aj Sora, ktorý s máloktorými ľuďmi rozprával formálne bol voči kuchiyose formálnejší o dosť viac, než voči niekomu inému. Aoda doňho síce vtĺkol trochu slušného správania, ale, že by to bola nejaká sláva... ťažko povedať. Vrana stiahla späť svoje krídlo, svoje oči však nespúšťalo z dievčiny, pri ktorej stál. Sory sa nebol dôvod báť. Pokiaľ mu nešiel niekto po krku, či nepôsobil agresívne voči nemu... aj on bol pokojný.* Sú to tvorovia z inej dimenzie. Shisa je jeden z nich a zástupcom je ten, jenž u seba nosí zvitok, ktorý patrí danej línii. Je ich mnoho. Mačky, vrany, opice, hadi... vtáky. *Vymenoval jej tie, ktoré poznal, s ktorými mal podpísanú zmluvu. Zbieral ich. Taký jeho meší koníček do života...* Nie je to tak jednoduché. Keď som bol po chuuninských skúškach chodieval som okolo konohy a staral sa o vranie hniezdo, čo som našiel. Usúdili, že budem ten pravý na to, aby som sa stal ich zástupcom. Netuším ako to bolo u mojej mamy, ktorá je tiež zástupcom kuchiyose... ale rozhodne to nie je len z konohy. Môžeš sa ním stať i ty. *Osvetlil jej, že je možné sa jej stať z ktorejkoľvek dediny.* Poznám dvoch, ktorí boli z Kumogakure, jedna paní bola z menšej dediny Yugakure. *Povedal jej z kadiaľ pozná zástupcov línie, chcel ich spoznať viac... chcel podpísať viac zmluv... chcel ich pozbierať čo najviac. Bol to dosť zvláštny koníček, ale bol jeho a Aoda ho v tom podporoval.* Je to môj zberateľský koníček. *Osvetlil jej, ako je to v jeho prípade.* Zberatelský koníček. *Zasmial sa Shisha i trochu mierne urazene, no potom už normálne. Vedel a chápal. Chlapec sa usadil na strome, vedľa nich, dúfal, že sa konár pod ich ťarchou nezlomí, no vyzeral pevne, tak hádal, že vydrží.* Sora. *Prezradil jej jeho meno.* Obloha, belasá... chýba mi, spolu so slnkom, ktoré svietilo na vôkol. *Zaspomínal si nahlas na slnečné dni, zložil si z očí okuliare a pozrel sa hore, na tú temnú, ktorá tam vládla teraz. Hviezdy a mesiac. Nič viac tam nebolo... žiadne teplo, ktoré by jej pohladilo, len chlad.* Ty si ho už nezažila, že? Slnko. *Spýtal sa jej, než svoju tvár bez okuliarov natočil k nej. Biele oči, bez zreničky, ako by bol slepým, no pravdou bol pravý opak, boli nezvyčajné, prázdne samo o sebe. Bez iskry, jediné, čo tam bolo boli šupiny, ktoré odrážali mesačný svit. Trochu i desivé na prvý pohľad. Belšia pokožka, biele oči, tmavomodré vlasy, ktoré sa v tejto tme zdali čiernymi, jediné čo také bolo... boli len tie šupiny.*

*Shisha ju nazval maličká a jej sa to páčilo a tak len potešene zaklipkala mihalnicami. Potom sa Sora pustil do vysvetľovania a ona ho len fascinovane počúvala. Jeho záľuba v zbieraní hovoriacich zvieratiek z iných dimenzií nebola pre Naomi nepochopiteľná - obzvlášť keď spoznala Shisha a ten bol tak šarmantný! Biela vrana však na chvíľu neznela nadšene keď Sora svoju záľubu nazval zberateľským koníčkom. Naomi sa pozrela najprv na jedného potom na druhého a do pamäte si pri tom snažila uložiť tie informácie o pani z Yugakure, dvoch z Kumogakure a mamy Soru z Konohy ... ako keby bola nádej, že ich niekedy Naomi spozná a bude sa môcť zoznámiť s ich hovoriacimi zvieratkami.* To je fascinujúce... to s tým hniezdom, to bolo od teba veľmi pekné, Sora-kun. *Vydýchla a tento mladík z Konohy sa jej začínal aj napriek jeho desivému vzhľadu páčiť viac a viac. Toto bolo vlastne po prvý krát čo sa s niekým rozprávala takto dlho - na chvíľu ju napadlo, že by mohol byť Sora-kun jej prvý kamarát a jej srdiečko pri tom od radosti poskočilo. Potom sa však chvatne otočila na bielu vranu akoby Naomi až teraz niečo došlo.* Shisha-sama? A čo v tvojej dimenzii? Je tam slniečko? Baví ťa to vlastne? Chcem povedať... privolávajú si ťa ľudia z rôznych kútov sveta asi pekne dlhý čas .. nevadí ti to? Ako si sa ku niečomu takémuto vlastne dostal Shisha-sama? *Opýtala sa ho s nehranou zvedavosťou. Potom by slušne počkala kým biela vrana odpovie na jej otázky a až keby dorozprávala až potom by Naomi reagovala na Sorovu otázku. Jemne potriasla hlavou ako odpoveď a teda tým potvrdila, že nikdy nevidela slnko.* Z toho čo nás na škole učili ale svetlo mesiaca je vlastne len odrazené svetlo, ktoré ide zo slniečka - tie lúče sa od neho odrážajú ako svetlo zo sviečky od zrkadla. *Ako rozprávala rukami napodobňovala to lámanie svetla a Sora tak mohol vytušiť, že je Naomi tak trochu bifľoška.* Takže vlastne .. aspoň takto slniečko tak trochu poznám.. ale inak som ho nevidela. Čo asi nevadí - vraj ľudia mohli oslepnúť ak sa na slniečko dívali priamo.. nie je to ako s mesiacom. Z neho ma očká nebolia. *Pousmiala sa a so zatajeným dychom sa pozrela do Sorovych očí keď si zložil okuliare - tie jeho oči ju úplne dostali - potom pozorovala aj tú zvláštnu, šupiny pripomínajúcu kresbu na jeho lícnych kostiach a v tom si to jej hlavička nejako spojila a zatvárila sa ľútostivo.* Tvoje oči.. to ti spravilo slniečko, Sora-kun? *Opýtala sa ho nevinným hláskom a ukázala pri tom na svoje očká.. ak by bol slepý či ak by mal s očami nejaký problém asi by dávali zmysel aj tie čudné okuliare.. možno bol tak zranený, že jeho oči boli citlivé aj na mesačné svetlo. Čím dlhšie tu sním sedela tým viac otázok na neho mala - ešte nestihla položiť ani tie prvé a už tu boli ďalšie a ďalšie.*

*Dieťa pred ním mu pripadalo rozkošné. Popravde sa ešte takto vôbec necítil, ale nebol to nepríjemný pocit, ba naopak, príjemný. Bolo to zvláštne. Mal presne rozdelené ku komu sa ako chová, všetko rozdelené dokopy, do skupín... no cez to, mal vytvoriť pre Naomi skupinu zvlášť? Nevedel ju zaradiť k nikomu. Nemohol ju hodiť do vreca s ostatnými shinobi z Iwy. Vlastná kategória, vlastná skupina... nad jej hlavou sa objavilo len jej meno Naomi. Bude mať vlastnú skupinu s jej menom, kde nikto iný nebude.* Robil som len, to čo bolo správne. *Vydýchol. Urobil to, postaral sa a potom odleteli, keď dospeli. Mal pocit, že mu zopárkrát jedna z vrán o ktorú sa staral ukáže na oči, preletí okolo nich, keď sú v Konohe s bratom, ale nevedel. Rád by zistil koľko možných línii vo svete je... koľko by ich zvládol podpísať. Chcel nájsť hranice, kde jeho zbieranie skončí. Sám mal obmedzené informácie.* Tak ako tu, nie je tam slniečko. Hm... nevadí mi to, rád sa pozriem do rôznych kútov vášho sveta. A ako som sa k tomu dostal? Vybral ma náš vládca. Najsilnejšia vrana u nás v dimenzii. *Snažil sa jej odpovedať na jej otázky najlepšie ako vedel. Obaja si vypočuli, čo im rozpráva o slniečku, o tom, čo ich učili na akadémii. V Sorových očiach to bolo smutné, jemu samému chýbalo to teplo, ktoré z neho bolo. Častokrát s bratom zavreli oči a predstavovali si samotné slniečko, no ich predstava v spomienkach mala vždy svoje hranice a obaja vedeli, že nikdy nebudú schopní nahradiť to skutočné. Deti čo jej nikdy nezažili nepochopia jej čaro.* Preto sa doňho nikto nepozeral, ale keď si človek ľahol do mäkkej trávy, zavrel oči... slniečko je teplé, jeho lúče sú teplé, a pri dotyku na tvoju pokožku ťa ohrievajú. Len zavrieš oči a odpočívaš, zohrievaš sa... cítiš teplo, možno jemný vánok. Všade je pekné svetlo, vidíš ďaleko, nie keď sa postavíš niekde, kde nemáš lampy, nevidíš často ani na svoj nos. *Rozprával o tom, ako mu slniečko chýba. To teplo, svetlo. Už žil dosť dlho pod temným plášťom. V chlade. Pod svitom lámp či praskajúceho ohňa.* Zo svetla, ktoré sa odráža nie je teplo, ani také svetlo. *Vydýchol, než sa na ňu pozrel svojimi bielymi očkami, so šupinami pod nimi. Zakrútil hlavou. Bol to jeho dar od mamy, ktorý zdedil ako jediný z jeho súrodencov. Aoda, ani jeho sestra, ktorú už pekne dlho nevidel nezdedili oči, aké mala ich mama. Niekedy premýšľal, prečo nezdedil ani farbu jej vlasov, či by si ich nemal ako starší začať farbiť na čierno. Možno by si mal trochu pohnúť, chcel ju dohnať a byť rovnako silný ako bola ona. Boj jej vzorom. Jediným a veľkým. Už teraz kráčal po jej stopách.* Nie, narodil som sa s nimi. Moja mama má rovnaké a vďaka ním je veľmi silná kunoichi. Dúfam teda, že i ja raz budem rovnako silný ako ona. *Pousmial sa, keď rozprával o svojej mame. Hoc ju tiež dlho nevidel, vlastne od kedy sa vrátil z chuuninských skúšok ju nevidel, ale tak to asi malo byť. Boli rodinou, cez to sa videli len málo. On cestoval s Aodom, Chiku nevidel odkedy odišli zo sirotinca... otca ani raz nevidel, ale niekde v kútiku duše tušil, že sa niekedy stretnú spolu, usadnú za jeden stôl a najedia sa, ako skutočná rodina.* Naomi-chan, chceš vidieť ako vyzerá taká zmluva s kuchiyose liniou? *Spýtal sa jej.* Tiež vidím, že si plná otázok, pýtaj sa. *Povedal jej. Videl to na nej, v jej očkách, ktoré žiarili zvedavosťou, podobne, ako i jemu kedysi.*

*Keď Sora-kun skromne povedal, že robil len to čo bolo správne - Naomi mala v očkách iskričky tichého obdivu až priam blahosklonnosti. Ona sama nezabila zatiaľ ani len pavúka - keď upratovala a ometala pavučiny vždy tie nohaté potvorky opatrne vyniesla von na záhradu aby odcupitali po svojom kam sa im uráči. Preto jej to prišlo úžasné a veľa jej to napovedalo o jeho charaktere.. u nej v triede sa chlapci bavili tým keď mohli muchám trhať krídla a pavúkom nohy - ona to cítila inak a aj preto do kolektívu nezapadala. Potom jej však na jej otázky odpovedal Shisha a ona ho fascinovane počúvala. Svet plný vrán - to bolo ako zo sna! Opäť začala spochybňovať realitu a to, že je toto celé skutočné, no musela uznať, že takú dobrú fantáziu aby si toto všetko sama vymyslela nemala. Každopádne bola spokojnejšia keď Shisha povedal, že sa mu toto povolanie páči a následne počúvala Sorove opisy slnka.* Rozprávaš o tom tak pekne Sora-kun, že by som to niekedy naozaj chcela zažiť. *Zašomrala s úsmevom - nebola smutná, v škole ich držali v nádeji, že sa raz všetko vráti do starých koľají, že večná noc pominie.. veď na tom predsa pracovali tí najschopnejší ninjovia z celého sveta ... a tak Naomi verila, že raz spozná svet taký aký bol predtým než sa narodila.* Neviem mesiac porovnať so slniečkom, no ja ho mám rada.. upokojuje ma pohľad naň. *Pousmiala sa a na moment zaklonila hlavu a usmiala sa na okrúhly mesiac nad nimi skrz korunu stromu. Potom však svoje belasomodré očká presunula naspäť na Soru a pozorne sa prizrela jeho zvláštnym bielym očiam, ktoré pôsobili na prvý pohľad prázdne, slepo a trošku mŕtvo. Zvažovala aké schopnosti vďaka nim môže mať, no nevypytovala sa - aspoň zatiaľ nie. Uložila si to na hromadu ku ostatným otázkam ktoré v nej narastali každým jeho slovom.* Určite to zvládneš a raz maminku prekonáš! Ja mám očká zase po ockovi, no po maminke sme s bratom zdedili farbu vlasov. *Ako to povedala oboma rukami uchopila prameň svojich vlasov a pritlačila si ich k hrudi ako keby to bol vzácny poklad.* Na maminku si nepamätám, neviem či bola silná kunoichi.. zomrela keď sme boli miminká.. ale ocko silný je. Je vojak, kapitán v Iwagakure. *Pochválila ho a bolo vidno ako je na svojho ocka pyšná. Potom keď sa jej Sora opýtal či by chcela vidieť ako taká zmluva s kuchiyose vyzerá - šokovane sa jej rozšírili zreničky a začala horlivo prikyvovať.* Och! Určite chcela! Ty ju nosíš so sebou? *Znela nadšene a čakala čo jej vlastne ukáže. Dokonca ju posmelil aby sa nehanbila a pýtala sa ho na všetko čo ju zaujíma.* Ty máš nejakých súrodencov Sora-kun? Tiež majú očká po maminke? A prečo si prišiel do Iwagakure? Bol si tu niekde na misii? Akú máš vlastne hodnosť? Si dlho na cestách? *Šlo to z nej jedným dychom až pri tej poslednej otázke si uvedomila, že by mohla na moment zatajiť dych a dať mu priestor na odpovede a tak si zahryzla do spodnej pery a ospravedlňujúco pokrčila svojimi útlymi ramenami.* Gomen. *Ospravedlňujúco sa usmiala keď sa z nej tie otázky vyvalili ako voda z rozbitej hrázde.*

*On zabil, ako pavúkov, múch, tak ľudí, i monštier, ktoré kedysi boli normálnymi ľuďmi. Nepoznal ich mená, ani tváre, z kadiaľ sú... vedel len, že ich krv potrebuje k životu. Bola to droga, ktorá jej držala pri živote a tak tomu bolo už veľmi dlho. Síce si kvôli nim prežil traumu, no Aoda a slová Akane v ňom boli stále, a tak vedel, ako bojovať. Keď nie fyzicky tak psychicky a takej panike nepodliahol už ani raz za ten dlhý čas. Ani keď jej nukein chytil do techniky a on sa nemohol hýbať a o všetko sa postaral jeho brat, ktorý bol stále chuuninom. Zvládol sám joinina. Jeho brat, Sora mu bol dlžný mnoho. Raz mu to všetko vráti. To, ako jej dlží v pokoji stále, udáva hranice a kontroluje, aby ich neprekročil... to ako mu varí, stará sa o neho a upokojuje jej, vtedy keď je to potrebné. Jeho starší brat síce len o pár minút bol úžasný.* Určite raz zažiješ. Raz sa všetko vráti do starých koľají a bude to všetko ako predtým. Všetci budeme nadávať, ako nám svietil slnko do očí, ako je priveľmi veľké teplo vonku... no cez to, ako je vonku pekne, príjemne... *Raz určite. Už to trvalo pridlho, už chcel, aby táto nekonečná temnota odišla zo sveta a prišlo naspäť svetlo a teplo. Chcel znovu uvidieť východ slnka, rovnako ako samotný západ.* Keď som bol menší, mesiac svietil len počas noci. Cez deň svietilo slniečko a v noci mesiac s hviezdami. *Deň sa striedal s nocou, všetko malo svoj poriadok, nie teraz, keď vo svete stále viac menej prevládal chaos... nič tu nemalo svoje miesto, svoje fungovanie, všetko malo svoje nové chaotické pravidlá. Dokonca i miesto, kde vyrastal bolo viac menej zrovnané so zemou, plné ostatkov, ktoré nikto neupratal. Mal by sa tam s Aodom vrátiť a pochovať ich. Vtedy sa vydali v tej oblasti viac menej na lov. Teraz by však mali vyjadriť úctu poriadne.* Stačí, keď sa jej vyrovnám. Neviem, či ju budem schopný prekovať. Už teraz som dávno pozadu v jej stopách... no raz ju doženiem. *Veril v to aspoň trochu. Nebol si istý, či svoju mamu niekedy prekoná, v Konohe bola známa, cez to Sora a Aoda naďalej tajili, že s ňou majú niečo spoločné. V deň, keď im odpečatila spomienky... obaja znovu stáli pred svojou mamou a nie učiteľkou... stále si pamätal, ako im povedala, že to nemusia všade rozrubovať a tak isto nerozrubovali. Nechávali si to pre seba. Vždy len povedali, že ich mama je silná kunoichi a to stačilo.* Ja som svoju farbu vlasov zdedil pravdepodobne po otcovi. Neviem, myslím, že som ho ešte ani raz nevidel. Mama nám nepovedala ani jeho meno. Netuším, či som okolo neho prešiel niekedy v uliciach Konohy, alebo som ho nikdy nevidel. Viem len to, že žije. *Kto vie, možno bol Sora a Aoda v jeho očiach nechcené deti a preto sa im ani raz neukázal na oči. Chlapec nemal ani najmenšie tušenie o tom, že s ním bol na misii, že je to ten shinobi v tele bábky, čo jej objal a predal odkaz, ktorý mame doteraz nepredal, pretože sa s ňou doteraz nevidel.* Mrzí ma tvoja strata. *Povedal len. On mal oboch rodičov, mamu vídal viac keď boli menší, otca nemal tušenie... teraz však vedel, že svoju mamu viac ako päť rokov nevidel.* Musíš byť na svojho ocka hrdá. Moja mama je lovec nukeinov, rovnako ako ja. *Vynechal tú skutočnosť, že bola oininom, pravdepodobne by jej to ani nič nehovorilo. No, predpokladal, že obaja boli na svojich rodičov hrdí, aspoň na tých, čo poznali.* Nosím. *Vytiahol ju. Bol zo zvitok, vyzeral obyčajne, tak ako každý iný v knižnici. Rozprestrel ho. Posledné meno tam bolo Arita Konoruki, pred ním meno jeho mamy, pred ňou Aoda a pred Aodom Sora.* Podpisuje sa tam vlastnou krvou. Najskôr otlačok dlane a potom tam napíšeš svoje meno, presne ako ja tu. *Ukázal jej na ešte vtedy malý otlačok dlane.* Podpisoval som ju, keď som mal 10 rokov. Koľko máš teraz, Naomi-chan? *Spýtal sa jej do toho.* Chceš sa sem tiež podpísať? *Spýtal sa jej. Shisha mlčal, len ich pozoroval. Nenamietal. Predsa len, Sora bol ten, čo ich zastupoval a ten, čo rozhodoval o tom, kto sa tam podpíše a kto nie. Pousmial sa nad návalom otázok.* Som z trojičiek, mám staršiu sestru Chiku a staršieho brata Aodu. Netuším, kde je Chika, ale Aoda je tu v Iwe so mnou. Po mame mám oči len ja. *Na chvíľu sa odmlčal, potreboval si robiť medzi odpoveďami pauzu.* Bol som tu pred pred šiestmimi rokmi na chuuninských skúškach, keď som mal 10, tak sme si prišli s bratom trochu zaspomínať. Tu v okolí som na misii nebol, ale mám zopár misii za sebou. Teraz som tokubetsu joinin. *Nádych, výdych. Nechápal, kde zobrala toľkú kapacitu kyslíka, na položenie všetkých otázok v takej rýchlosti a takmer bez prerušenia.* Som na cestách šesť rokov. *Konečne mal ten nával otázok za sebou. Dovolil si položiť svoju ruku na jej malú hlávku, keď sa ospravedlnila.* V poriadku. Je dobre byť zvedavým. *Povedal jej na to a venoval jej úsmev.*

*Naomi sa na Soru usmiala keď povedal, že určite raz zažije slnečný svit.* Hovoríš to presne ako naši učitelia na akadémii. *Pousmiala sa keď jej tak ako oni dodával nádej a pri tom zvesela hojdala nožičkami. Potom sa trochu zasmiala, keď povedal tú časť s tým, že eštče budú nadávať, že je moc teplo. Jej smiech znel ako zvuk roľničiek a na chvíľu naplnil toto miesto, ktoré bolo v minulosti plné veselého detského smiechu, no žiaľ jej smiech sa prázdnym parkom nešíril dlho Naomi sa však neprestala usmievať. Predstavovala si striedanie dňa a noci ako to bolo v knížkach a pri tom Soru pozorne počúvala. Pozrela sa do jeho zvláštnych bielych očí a predstavovala si jeho mamu s mocnými očami ako má aj on.* O tom nepochybujem Sora-kun! Tiež dúfam, že raz doženiem svojho brata Naota... a hlavne, nechcem zahanbiť otcove meno. Som jediné dievča s priezviskom Noriaki, nemôžem ho pošpiniť tým, že nebudem dosť silná. *Zverila sa mu a bolo to po prvý krát čo to povedala nahlas. Sora bol síce cudzí, no cítila ku nemu veľmi zvláštne spojenie - tiež túžil po tom nezostať pozadu a dokonca nepoznal svojho otca tak ako ona nepoznala svoju maminku. Cítila vďaka tomu, že má ku nemu bližšie ako keby boli spriaznené duše! Napriek tomu, že boli každý z inej dediny, napriek tomu, že ich životy, schopnosti a vek boli rozdielne - napriek tomu mala pocit ako keby ju dokázal chápať viac než to kedy zvládol jej brat a to bolo teda dosť smutné zistenie. Zároveň však bola ešte vďačnejšia za to, že sa s ním zoznámila.* A mňa mrzí zase tá tvoja. *Odvetila a dívala sa na neho svojimi bystrými očkami. Predsa - on stratil slnko, ktoré mal rád a ktoré poznal a nemal ani ocka. Bola otázka či môžeš stratiť niečo čo si nikdy nemal, no nad tým sa teraz nechcela veľmi zamýšľať nakoľko sa venovala tomu čo hovoril. Súhlasne prikývla keď povedal, že musí byť na svojho ocka hrdá a potom naklonila hlavu mierne na stranu keď hovoril, že je lovec nukeninov rovnako ako jeho maminka.* Pááááni! Tak to musíš byť veľmi silný! *Vydýchla obdivne a v jej očiach bol teraz Sora niečo ako superhrdina, ktorý behal po krajine a ochraňoval svet pred zlými ninjami. Vo svojom nemom úžase však Naomi nezostala veľmi dlho, Sora vytiahol zmluvu, otvoril ju a ona sa so zatajeným dychom nahla ku nemu trošku bližšie aby videla čo sa tam píše.* Vlastnou krvou? Pááááni! *Pískla a pohľadom skákala po menách, ktoré tam už boli napísané. Opýtal sa jej koľko má rokov a hoci mala ešte šesť, (Niekde vyššie som to spomínala vo vnútorných pochodoch:D) za pár dní bude mať sedem takže jej prišlo správne povedať práve toto číslo. A hlavne, chcela pôsobiť staršie aby si nemyslel, že je úplne dieťatko.* Tento rok máme s bračekom už sedem. *Odpovedala Sorovi pravdivo a keď sa jej opýtal či by sa chcela do zmluvy podpísať tiež - šokovane ku nemu zdvihla pohľad a zažmurkala. Vyzeralo to, že nežartuje, že to myslí vážne. Naomi sa predstava, že by sa mohla so Shishou rozprávať kedy chce a možno si vďaka nemu posielať správy aj so Sorom keď bude preč z Iwagakure... tá možnosť sa jej nesmierne páčila. Niekto by jej asi mohol vysvetliť, že podpisovať sa krvou do zvitku neznámemu mužovi, ktorý vyzerá ako démon nie je úplne dobrý nápad, no Naomi na to neriešila - Sora sa jej páčil a jeho hovoriaci havran bol skvelý!* Och to by som mohla? Samozrejme, že chcem! *Zvolala radostne a otočila sa na bielu vranu či nemá nejaké námietky - ešte úplne nerozumela tomu, že to Sora je tu ten kto o tom rozhoduje. Potom sa pustil do odpovedí na jej otázky a ona hltala každé jeho slovo. Spočítala si, že má 16 rokov a celkovo - rozhodne si všetko o ňom poctivo zapísala do hlavičky.* Máš s bratom dobrý vzťah? *Zaujímala sa nakoľko jej vzťah s jej bračekom bol komplikovaný. Naoto sa dosť uzatváral sám do seba a tak bola dosť osamelá.*

*Slnko bolo niečo čarovné a úžasné. Plné tepla a radosti, svetla, ktoré naplnilo svet. Teraz bola tma, chlad, všetko bolo temné a hoc to mnohým vyhovovalo, svojim spôsobom sa žilo ťažšie. Síce nejakým zázrakom toto všetko nezasiahlo rastliny, ktoré obyčajne bez slnka nedokážu prežiť, no žili, dýchali a rástli ďalej, ako by sa toto všetko týkalo len ľudí a ich to nejako obchádzalo. Závidel im. Bola v tom čistá závisť voči rastlinám, ktorých sa táto nekonečná tma netýkala.* V tomto majú učiteľky teda na akadémii pravdu. Slnko je nevihnuté pre život ostatných, zvierat, rastlín. No, ako by zázrakom ich to nezasiahlo. *Nechápal to, no mohol len v tichosti závidieť...* Určite to zvládneš Naomi-chan. Dobehnúť brata a taktiež nezahanbiť meno. Niekedy si pripadám ako hanba skôr ja. Brat je stále chuunin, ale príde mi, že je lepší než ja. Ale hádam, že je to úloha starších súrodencov, aj keď je o pár minút starší. *Usmial sa. Obdivoval svojho brata. Stál pri ňom, toľkokrát mu zachránil krk, bol pri ňom počas zlého spania, keď bol chytený do techniky, kedy sa nemohol hýbať, nielen, že jej Aoda ochránil, ale ešte zabil joinina a to sám. Skutočne bol rád, že bol bielovlasý chlapec jeho bratom, ktorý s ním šiel na cesty, na misie... sprevádzal jej v dobrom a zlom. Mal pocit, že sa snáď ešte ani raz za tú dobu skutočne nepohádali. No, bola to asi bratské puto, ktoré medzi sebou mali. Spoločne cestovali, jedli, smiali sa, bojovali, trénovali. Málokedy sa stalo, že netrénovali spoločne. Bl však rád, že sa mu dievča zverilo, ľudia v konohe sa mu zvykli vyhýbať, hlavne deti v jeho veku, nežili tam od narodenia a klan, ktorým žili im nepridával na dôvernosti medzi ostatnými. To však bolo vedľajšie. On i dievča mali spoločné toto, ani jeden z nich nepoznal jedného z rodičov, v Sorovom prípade to bol otec, v jej prípade matka. Aj keď sa niekedy chlapec pýtal sám seba, či je to preto, lebo o nich ich otec nemá záujem. No možné bolo všetko. Nemyslel si, žeby mama zatajila ich otcovi, že má deti. Ešte k tomu tri. Zaujímalo jej i kde je Chika... možno bola s ním? Kto vie.* S tým sa nedá nič robiť, treba ísť ďalej, aj keď ho nepoznám. *Povedal. Bolo to jedno. Nemal city k niekomu, kto sa k nemu nehlásil, niekoho, koho nepoznal, aj keď mal mnoho otázok, rovnako ako jeho starší brat.* Ani nie. Nezabil som nikoho významného nukeina. Skôr len po misiach, ak nejakú sú. V tejto dobe je celkom ťažké škodiť. Nie sú dediny, ktoré by mohli vykorisťovať, možno tak zásoby, ktoré sa prenášajú? Väčšinou však len ukradnú zvitok. Buď z konohy ukradne zvitok z inej dediny alebo naopak. V takom prípade sa zvyknú spojiť dve dediny a ide sa tak. *Zamyslel sa. Dlho nemal žiadnu misiu, dlho cestoval, no jeho predposledná misia bola... ak by tam nebol Aoda, ešte by sa pridal na ich stranu, prisahal. Toho čo tam vypustil dušu nenávidel. To však bola iná rozprávka. Už nechcel o Dantem viac rozprávať. Nemal prečo naňho spomínať. Už len to, že ho štval po smrti modro vlasého chlapca štvalo.* Prvú zmluvu, ktorú som kedy podpísal bolo s mačkami, pár hodín potom, čo ma takmer stretla smrť. *Povedal jej akú svoju prvú zmluvu podpísal.* No stretával som sa s nimi od mala. Jedno kuchiyose považujem aj za strýca. *Uculil sa. Aj keď bol už dosť starý... cez to, považoval jej za to, cez to, že ho zopár rokov nevidel. Pousmial sa a pokývol hlavou, sedem rokov tento rok. Oba chlapci mali už šestnásť spolu so sestrou, ktorú ani jeden dlho nevidela a kto vie, či niekedy vôbec znovu uvidí. No s tým sa nedalo nič robiť, možno ten čas príde, kedy sa s ňou znovu uvidia, kedy sa všetci stretnú ako rodina. Boli trochu zvláštná rodina, no s tým sa nedalo nič robiť a popravde to Sorovi aj vyhovovalo. Svoje oči presunul na Shishu, keď sa dieťa pozrelo na neho.* Na mňa nepozeraj, ja o tom nerozhodujem. V tomto má slovo jedine Sora-kun. *Krákol k nej, vysvetlil jej, že pokiaľ to chce Sora a on by bol proti tomu, nič s tým neurobí, pretože to bolo jeho rozhodnutie a nikoho iného.* Dobre. Vytiahnem kunai, budeš si musieť potrieť aj celú dlaň krvou, takže sa budeš musieť porezať trochu viac. Na moju smolu nepoznám ani žiadnu lekársku techniku, ale snáď prestaneš krvácať čoskoro. *Vytiahol kunai a podal jej ho, nech to urobí ona sama, nebolo to tak, že by chcel práve on preliať jej krv, no toto bolo jej rozhodnutie. Odpovedal jej na otázky, pousmial sa.* Mám. Môj starší brat, hoc len o pár minút. Niekoľkokrát mi zachránil život, keď som bol psychicky traumatizovaný na niekoľko mesiacov, vytiahol ma z toho. Neviem, čo by som bez neho robil. Starší súrodenci sú úžasní a on svoju úlohu staršieho brata berie vážne. Som si istý, že by sa tak isto správal i u sestry, ak by s nami bola a s ona by sa správala asi ako moja staršia sestra? Sme trojičky, narodil som sa ako posledný. *Zasmial sa. Zaujímalo ho... ako sa Chika má?* Verím však, že si s bratom k sebe nájdete cestu. Ste súrodenci, jedna krv, chce to len čas a raz spolu budete dobre vychádzať.

*S trošku smutným úsmevom prikyvovala a pri jednej veci sa trochu pozastavila.* Ja vlastne ani neviem či je Naoto starší, neviem kto z nás sa narodil skôr... myslím, že to vedela len maminka a tá nám to už nepovie. *Pousmiala sa a mykla plecom akoby jej na tom vlastne až tak nezáležalo.* Rozhodne je však Naoto lepší než ja.. teda asi okrem varenia ale vareškou veľa nukeninov neporazím. *Uškrnula sa a zdvihla pohľad ku Sorovi. Venovala mu zvedavý úsmev keď jej rozprával o jeho misiách a o nukeninoch. Dokonca sa jej pokúsil trošku jej priblížiť ich motivácie a nebudeme si klamať - bolo to pre tak neskúsené dievčatko veľmi fascinujúce.* Na čo im také zvitky sú? *Nahla hlavu trošku na bok a potom sa jej rozšírili očká poznaním.* Och! Nehovor, že kradnú zmluvy s Kuchiyose! *Udrela si svojou drobnou pästičkou do dlane druhej ruky.* Taká nehorázonosť! Je dobré, že ich chytáš! *Pohoršila sa okamžite hoci nevedela či má pravdu. Každopádne Sora jej začal rozprávať o svojom prvom podpísaní zmluvy a tým ju opäť absolútne uchvátil. V hlave sa jej začali množiť ďalše a ďalšie otázky.* Za strýka? Čo je to za zvieratko? A čo sa ti stalo, že si takmer zomrel? *V tváričke vyzerala trošku vystrašene, predstava, že by zomrel sa jej nepáčila. Sora-kun sa jej veľmi páčil, bol starší, vyzeral veľmi neobyčajne, poznal úžasné veci -- vlastnil zmluvu s kuchiyose ale hlavne - bol to prvý človek s kým sa rozprávala dlhšie než dve minúty - mimo jej brata a ocka samozrejme. Teda predstava, že by v minulosti zomrel a nespoznali by sa bola strašná. Shisha ju následne informoval, že na ňom rozhodovanie o podpísaní zmluvy nie je a teda sa opäť otočila ku jej úplne prvému kamarátovi a vzala si od neho kunai. Iné dieťa by asi zaváhalo, no Naomi bola trošku iná... hoci sa nikdy predtým cielene neporezala, niekoľko krát sa jej pri varení stala takáto nehoda takže vedela čo má očakávať a rozhodne jej to stálo za spečatenie tohto nevšetného priateľstva so Shishom a .. tak trochu to brala ako spečatenie priateľstva aj so Sorom.*T-to nevadí, trocha krvi za to stojí. *Odvetila odvážnym hláskom a priložila si kunai ku svojej ľavej dlani aby ním zatlačila proti svojej hebkej pokožke. V prvom momente ju trošku myklo od bolesti, ktorú náhle po porzaní pocítila. Štípalo to a v rane jej pulzovala bolesť. Zažmurkala aby zahnala slzyčky a dlaň nechala otočenú dohora čím sa jej v nej začalo vytvárať malé, krvavé jazierko. Namáčala si do neho prst pravej ruky ako do atramentu a písala tak svoje meno do zvitku, ktorý jej Sora-kun pridržoval. Podpísala sa svojim úhľadným krasopisom, pod posledné meno na zozname  a následne si pomohla neporezanou rukou, rozmazala si krv po ľavej dlani a otlačila ju do zvitku vedľa svojho mena. Potom dlaň otočila a tak krv pomaly stekala dole po jej prstoch a potom letela vzduchom až kým nedopadla na zem pod konárom stromu na ktorom všetci traja sedeli. Prišlo jej príhodné a dokonale správne, že podpísala smluvu s vranami keď sedela na konári vedľa vrany - opäť si spomenula na to porekadlo: Vrana k vrane sadá a veselo hojdala nožičkami aj napriek tomu, že cítila v dlani pálivú bolesť.* Tiež v to dúfam, Sora-kun. *Prikývla keď ju upokojil, že si ku sebe s Naotom určite v budúcnosti nájdu cestu.* Možno... ak budem viac trénovať a zosilniem, uhm... tak možno potom ma bude mať radšej aj on aj ocko. *Uvažovala nahlas a v tom jej zasvietili očká novým nápadom ktorý v sebe zahŕňal zámienku aby sa znovu stretli.* Och! Čo by si povedal na to ak by sme trénovali spolu? Ak tu ešte zostaneš s bratom aspoň pár dní! Ukážem ti najlepší výhľad na Iwagakure z tréningového vrcholku pádu. *Bola tým nápadom tak natešená, že na moment úplne zabudla na boľavú ruku s ktorou sa jej asi nebude úplne jednoducho trénovať. V tejto chvíli jej to ale bolo jedno!*

Čo tak pôrodná bába? Určite nebola vtedy sama. *Položil zamyslene otázku. Oni sa na to pýtali v sirotinci, kto z nich sa narodil skôr a tak nejako to potom vždy tušili. No, každý plnil svoju úlohu, Aoda chránil Soru, Sora sa jednal bez hlavo, aby ho Aoda mohol zachraňovať. Keď zistia, kde je Chika... rozhodne za ňou raz pôjdu. Kedy sa však spoločne stretnú netušil. Bolo to vo hviezdach. Po tomto výlete tu... zájdu na zber informácii a po zbere informácii domov a možno tam narazia na mamu, kto vie.* Určite si aj ty šikovná v mnohých veciach okrem varenia. Vieš veľa teoretických vecí z akadémii, to sa dá tiež využiť v praxi. *Snažil sa nájsť niečo pozitívne, určite bolo mnoho vecí v ktorých bola dobrá, len si to nechcela priznať. No, čas to všetko ukáže.* Nie nie, zvitky s kuchiyose kradnúť. To sa snáď ani nedá... zvitky s informáciami, ktoré by sa dali predať a zneužiť. *Všetko sa ddalo ukradnúť, no vždy si kuchiyose pre svoj zvitok príde, skôr či neskôr, rovnako ako po nukeina, ktorý sa nejakým zázrakom dostal ku zvitku, ktorý mu nepatrí do rúk. Bolo však mnoho ďalších spôsobov misii, no teraz sa viac menej nič iné okrem kradnutia zásob, či zvitkov snáď ani nerobí. No snáď v tom mala dievčina po tomto jasno. Len sa nad jej ďalšími slovami pousmial, než sa reč posunula ďalej. Dievča skutočne chcelo vedieť veľa, rovnako ako on. Preto rozprával, svoj príbeh, to čo sa stalo a to, čo by jej nemalo nijako uškodiť, či niečo otvorene povedať.* ​Irzu. Je jašterica, veľká, ako človek, môj strýc. *Aj keď ho dlhé roky nevidel a nebol si istý, či niekedy uvidí, ale pamätá si, ako sa oňho staral, rovnako ako o jeho súrodencov.* Bol som na svojej prvej B misii, krátko, čo som sa stal chuuninom. Všetko malo ísť v poriadku, no prepadli nás zo zálohy, všetkých joininov zabili, niektorých zajali. Mali tam ring, monštrá v klietkach a nútili nás s nimi bojovať. Držal som sa ako jediný pomaly celý týždeň pri živote, bez jedla, bez vody, v zime, s dolámanými kosťami. Potom sa tam ale zjavila žena, ktorú obdivujem rovnako ako svoju matku. Sú len dve osoby, ktoré obdivujem a obidve sú ony. *Pousmial sa, keď o tom rozprával, už sa nebál, odniesol si z toho mnoho, podstatu toho, čo znamenalo byť shinobim. Dúfal, že sa s ňou stretne čoskoro, ukáže jej ako vyspel, ako sa mu darí potom, čo mu zachránila život. Rozprával v pokoji, sledoval ako si od neho vzala kunai, ako sa porezala kvôli zmluve. On bol o dosť starší v moment, kedy podpisoval svoju prvú, tak neváhal, no dievča malo takmer sedem rokov, tak jej to prekvapilo, no nedal na sebe nič poznať. Nebol dôvod, len sledoval, ako sa kunai zaboril do jej prsta, ako sa tvárila, keď si zámerne rezala do ruky, zatiaľ čo on držal zvitok, ako sa podpísala krasopisom, ako odlatičla svoju dlaň... presne tak, ako to kedysi urobil on už mnohokrát.* Určite budeš taká, aká budeš chcieť byť. *Povedal jej, pousmial sa. Aj on na sebe pracoval, tak ako sa len dalo, hoc nie vždy. Jeho brat bol neskutočný... úžasný a Sora ho chcel dobehnúť, rovnako ako chceli dobehnúť svoju mamu, aj keď zatiaľ boli len jej tieňom a dlho stále budú.* Neznie zle si spoločne zatrénovať. *Súhlasil. Prečo aj nie. Neprijať takú ponuku by bola hanba, bol zvedavý i na onen výhľad, ktorý mu dievča sľubovalo. Raz keď bude staršia a príde do Konohy... ukáže jej aj on nejaký čarovný výhľad. Dúfal, že už vtedy bude svietiť slnko nad ich hlavami.*

*Sora bol skutočne jedinečný. Jeho bystrý poznatok o pôrodnej asistentke sa uložil Naomi v hlavičke a bola odhodlaná sa tým neskôr zaoberať. Samozrejme najprv sa chcela na ich matku opýtať otca, no .. ak nebude vedieť odpovedať na jej otázky či ak nebude ochotný jej odpovedať - začne pátrať na vlastnú päsť ako Sora a jeho brat. Napokon ju povzbudil čo spôsobilo, že sa začervenala a usmiala sa na neho trošku hanblivo. Fakt, že jej niečo takéto povedal práve Sora - to si veľmi vážila. Bola ním úplne očarená, veď bol ako magická postava z knihy! Ako by mu mohla neveriť? Počúvala jeho rozprávanie o zločinoch, ktoré bežne rieši a cítila pocit bezpečia, že po svete chodí on a chráni poriadok. Pri rozprávaní o jeho minulosti však Naomi strnula a tvárila sa vážne.. bolo strašné čím si prešiel, netušila, že sa vo svete môže diať niečo takto obludné a pocítila hnev voči neznámym trízniteľom, ktorí ubližovali Sorovi. Vobec nevedela čo na to povedať a tak konala čísto intuitívne a proste ho len pohladkala po chrbte na znak podpory.* Dúfam, že s nimi tá žena poriadne zatočila. Je hrozné čím si si prešiel. *Šepla a bola rozhodnutá sa už nad svojim údelom nepozastavovať. Ako sa môže sťažovať na svoj život keď si niekto ako Sora prešiel hotovým peklom? Následne podpísala tú zmluvu a keď jej povedal. že bude taká aká bude chcieť byť, pozrela sa na neho s rukami od krvi a venovala mu úsmev.* Budem sa snažiť byť najlepšou verziou samej seba. *Špitla. Najradšej by tu so Sorom sedela nekonečne dlhý čas. Bol pre ňu studnicou fascinujúcich príbehov, poznatkov a vedomostí a ešte ku tomu všetkému... páčil sa jej jeho hlas!* Mala by som ísť domov, ošetriť si tú ruku nech ma to nezastaví pri trénovaní .. a nech sa Naoto nebojí, že ešte nie som doma. Teším sa na ďalšie stretnutie ... na náš tréning. *Hlesla a pootočila hlavou na Shishu. Chcela by ho na rozlúčku pohladkať ale nechcela by zašpiniť jeho krásne biele pierka svojou krvou.* Dúfam, že sa tiež čoskoro uvidíme Shisha-sama. *Zašomrala úctivo a kývla hlavičkou na rozlúčku. Potom pomocou Kinobori no Waza zošplhala po strome domov a zamávala na Soru a Shisha predtým než sa poponáhľala domov. Po dnešku jej síce zostane na dlani jazva, no aspoň jej bude pripomínať jej prvé stretnutie so Sorom.*

*Myne se dnes rozhodla užít si den podle měřítek ostatních. Řekla si, že se zkusí s někým seznámit, aby nebyla pořád neustále uzavřena ve svém světě s knihami, do kterého nikoho nepouštěla. Pečlivě si učesala vlasy a část jich stahla do malého drdolku na týlu hlavy, který upevnila jednoduchou tyčkovou sponkou. Oblékla si své nejlepší šatičky, i když i ty nejsou nic extra, obyčejné nahrubo sešité kusy látek různých barev, a rozběhla se směrem k zábavnému parku. Vše okolo jí vždycky připadalo neskutečně obrovské, protože byla vždy trochu zakrslá na svůj věk. Měřila jen něco málo přes 120 centimetrů, a to jí už bylo 8 let. Díky tomu ale mrštně probíhala mezi nohama všech velkých lidí, protože se téměř všude vešla. Když nakonec dorazila až k zábavnímu parku, jen ohromeně otevřela pusu dokořán. Bylo to mnohem majestátnější a větší, než si kdy dokázala představit. Tohle byla jen jedna z mála procházek po vesnici, ale i tak byla fascinována vším, co viděla. Myne se okamžitě rozhodla, kam chce jít jako první. Na to velké kolo, kterým by konečně viděla svět z výšky. Nadšeně si poskočila a zůstala na místě chvíli koukat, jak se na to kolo dá dostat.*

*Jen chvíli koukala na ono obrovské kolo, které stálo, jako všechno. Jako většina života v této vesnici. Představovala si, jaké by to bylo, kdyby se dostala až tam nahoru a mohla by vidět úplně všude. Chvílemi i uvažovala nad tím, že by se tam pokusila po boku kola nějak vyšplhat, ale nakonec se rozhodla, že to zkoušet ani nebude. Stála tam u toho docela dlouho, než si koutkem oka všimla pohybu. Ihned otočila hlavu a všimla si dívky obdobného věku, která právě opouštěla park. Myne zachvátila touha doběhnout jí a oslovit jí, ale přišlo jí hloupé, že by jí vlastně ani neznala jménem, i kdyby to byla její spolužačka. Chvíli zápolila sama se sebou, ale nakonec se k dívce rozběhla.* Po-Počkej! *Křikla na ní z dálky, aby upoutala dívčinu pozornost a mohla jí tak doběhnout dřív, než by z parku opravdu odešla. I kdyby se dívka nezastavila, Myne by nakonec doběhla až před ní, aby jí zamezila v cestě. Jakmile byla u ní, tak se údýchaně usmála.* A-Ahoj. Jsem Myne, nevím, jestli se známe... Většinou se v akademiii s nikým moc nebavím a čtu si... Ale chci se seznámit! Nebaví mě být už dál sama... *Vyhrkne na dívku spěšně a stále udýchaně, přesto se ze všech sil snaží znít přátelsky, ale ne zoufale.* "Snad jsem jí nijak nevystrašila..." *Pomyslela si trošku ztrápeně.*

*Myne byla moc ráda, když se dívka opravdu zastavila, takže nemusela běžet o kousek navíc. I když na sobě pracovala, stále neměla nejlepší fyzičku, takže se dost rychle zadýchala. Věřila ale, že tento nedostatek jednoho dne odstraní. Usmála se, když se jí dívka představila a zjistila, že je na tom vlastně stejně.* Moc mě těší Maki. Ráda něco podniknu, ale taky nevím, co v tomhle pustém světě jde úplně dělat... *Zamyslela se na chvíli.* Protože většinu života buď trénuju nebo si čtu, tak úplně nevím, co děti našeho věku obvykle dělají... Jediné, co mě napadá, je cvičně si zabojovat... *Poví zamyšleně a začne si mezi prsty mnout pramínek vlasů, protože nad činností, kterou by mohli dělat, vážně usilovně přemýšlí. Přesto nemá nejmenší tušení, napadá jí jen ten souboj, což se ale obává, že Maki odmítne. Holky se přece jen tak neperou, navíc uprostřed liduprázdného zábavního parku.*

*Zasměje se jejím slovům, protože měla pravdu.* To je fakt. Kam bychom ale šly? Jak jsem příliš nevystrkovala nos z knížek, v podstatě ani neznám svou rodnou vesnici. Většinou na nějaké místo jenom zabloudím. *Poví zamyšleně a pak jí dojde ještě předešlá věta, kterou Maki pronesla.* Oh! A ohledně toho, že toho moc neumíš, ani já skoro nic neumím, takže buď v klidu. Pořád jsem velký velký začátečník. *Uculila se vesele a znovu se zamyslela, kam by se mohly společně uchýlit, aby si zatrénovali. Napadala ji akorát třeba Akademie, ačkoliv si nebyla jistá, zda se tam mimo školní hodiny vlastně může. Přišla si opravdu hloupě, že neznala vlastní rodnou ves. Ale když neznala ani vlastní rodiče, nepřišlo jí to zas tak divný...*