Odlehlá část jezera

Tréning chakrového atribútu - taijutsu

*Keiyra kráčala po strmej, úzkej cestičke popri múru, ktorý oddeľoval mesto od okolitej kamennej krajiny. Túto skratku objavila nedávno, no značne často ju využívala. Keď kráčala, po úzkej cestičke netrápila ju priepasť pod ňou, svojim krokom si bola istá a mala pocit, že by tadeto vedela prejsť aj so zavretými očami. Netrvalo teda dlho a dostala sa ku horskému jazierku, ktoré ležalo ani nie 20 minút chôdze od hlavného mesta. Fakt, že bolo tak prístupné a blízko znamenal, že tam bolo často veľa ľudí. Deti džavotali a čľapkali sa vo vode, páriky posedávali na brehu a šepkali si sladké nezmysly. Našťastie si Keiyra našla miesto, kde ešte nikdy nikoho nestretla a rozhodla sa, že tam dnes pôjde trochu potrénovať svoje ovládanie chakry a taijutsu. Len čo sa vynorila spoza skaly, okúzlil ju pohľad na túto čistinku. Zurkot vodopádov a kľud, ktorý sprevádzal toto miesto ju zakaždým dostalo do kolien. Mala pocit, že keby toto miesto navštevovala aj každý deň.. nikdy by ju to nenechalo chladnou. S úsmevom teda prikročila ku veľkému kameňu, ktorý používala na tréning, vzala zo zeme malý okrúhlu skalku a na pomerne rovnú kamennú plochu nakreslila veľmi zjednodušene obrys postavy. Nad svojim "umeleckým dielom" trošku ohrnula nos, zahodila malý kamienok a pár krokov ustúpila dozadu. Začala sa naťahovať a rozcvičovať. Keď sa cítila rozohriata začala sa sústrediť na tok svojej chakry v tele. Sústredila sa najmä na prúdy, ktoré smerovali z jej vnútra do jej rúk.. mala v úmysle nabiť si ruky chakrou a tak trénovať údery na kamennom nepriateľovi, ktorého si nakreslila. So zavretými očami stála na mieste, päste mala zovreté. Začali jej zvláštnym spôsobom brnieť prsty. Tento fakt sa rozhodla ignorovať a rozbehla sa oproti kamennej mase. Snažila sa udržať chakru obalenú okolo jej zovretých pästí, no brnenie v končekoch prstov neprestávalo. Zakliala a trochu rukou potriasla ako keby bolo brnenie len nepodarený kŕč. Zahnala sa rukou s vystretými prstami a v tom sa to stalo! Z končekov prstov jej vyleteli zvláštne biele kamienky.. teda tak sa jej to aspoň zdalo. Zdvihla zo zeme jeden z tých zvláštne tvarovaných skaliek a skúmala medzi prstami jeho pevnosť. Nepodarilo sa jej ho prasknúť.. pristúpila teda ku skale a pokúsila sa ho rozdrviť. Okrem jemnulinkého bieleho prášku zostal ten biely útvar nepoškodený. Keiyra sa zamračila a niečo ju napadlo. Ustúpila pár metrov dozadu a pokúšala sa to zopakovať. Znova začala sústrediť chakru do svojich rúk.. tento krát ale brnenie neignorovala. Sústredila sa na tok chakry, ktorý smeroval do jej končekov prstov a len čo sa tak stalo – namierila prsty na kamenný obrys v skale. Z prstov jej znovu vystrelili tieto zvláštne tvrdé projektily. No len dva zasiahli tú pomyselnú postavu, ktorú tam načrtla. Zvyšné zanechali stopy okolo jej vymysleného nepriateľa. Keiyra skúmavo hľadela na svoju ruku a rozhodla sa to zopakovať.. potom znova a znova až kým sa do obrysu netriafala zakaždým. Samozrejme pri tom stála na jednom mieste, neposkakovala ani sa nijako inak nehýbala. Keď si bola istá, že z tejto statickej polohy siluetu vždy trafí – ustúpila zase trochu dozadu.. na vzdialenosť asi 15 metrov. Znova opakovala sústredenie chakry, čo spôsobilo vystrelenie týchto bielych útvarov. Keď si bola istá, že sa trafí aj z tejto vzdialenosti.. začala skúšať sústrediť chakru len do jedného prsta a z tohto jedného namiereného ukazováka vystreliť jeden biely tvrdý článok. Keď sa jej to podarilo začala pri vystreľovaní robiť úskoky. Skákala zľava doprava, skúsila si pri tom kľaknúť, skúsila sa otáčať okolo svojej osi a vystreľovať tieto projektily počas otočky. Skúšala rôzne výskoky, podrepy, úhyby a pri tom sa vždy triafala do kresleného nepriateľa.. trvalo to tak dlho až kým hladký povrch skaly nebol samá priehlbinka a kým jej telo nepokryla drobná vrstva potu. S povzdychom sa oprela o svoje kolená a rozdýchavala sa. Potom sa rozhodla trochu schladiť a teda si vyzliekla oblečenie a vkĺzla to čírej trblietajúcej sa hladiny. Nebála sa, že by ju niekto pozoroval alebo prichytil .. toto miesto bolo len jej. S miernym úsmevom si užívala vodu ticho a pokoj tohto miesta.*

Počet slov: 665

Tréning atribútu zásoba chakry

*Keiyra bola náramne spokojná ako jej tréning manipulácie s chakrou naposledy išiel a teda sa rozhodla nájsť nejaké pokojné príjemné miesto, ideálne čo najďalej od ľudí, ktorí by ju mohli vyrušiť v sústredení. Vydala sa teda ku horskému jazeru, cestu ku nemu poznala veľmi dobre. Bolo to pre ňu z mnohých dôvodov výnimočné miesto. Zistila tu svoje Kekkei genkai, bola tu keď spoznala Akia a.. samozrejme nemohla zabudnúť na jej chvíľky s Ryuuom, ktoré vďaka tomuto miestu zažila. Toto jazero sa stalo jej najobľúbenejším miestom na svete. Aspoň teda kým sa s Ryuuom nevydá do širého sveta. Zašla do odľahlej časti, kde mali s Ryuuom ich miesto za vodopádom. Nebolo tu počuť nič len jemný hukot padajúcej vody. Posadila sa teda na zem do tureckého sedu, vystrela chrbát a ramená dala mierne dozadu. Zavrela oči a s miernym úsmevom na perách si povzdychla. Začala sa sústrediť na svoje dýchanie, na tlkot srdca a aby upkojila svoju myseľ a bola schopná pokračovať v sústredení sa len na svoju chakru, rozhodla sa myslieť a používať len svoju "duchovnú" myseľ. Tak kedysi pani Hana označila časť mysle, ktorou dokážeme vnímať krásu a ktorou dokážeme ovládať chakru. Keiyra vedela, že duchovná myseľ je ako každý iný sval. Ak ju používaš – zväčší sa a zmocnie. Jediný spôsob ako je to možné dosiahnuť je používať ju na porozumenie. Porozumenie seba, svojho tela, fungovania tokov prúdiacej energie v podobe chakry ale aj sveta okolo. Tie dvere ku tomu všetkému sa neotvoria dovtedy kým človek neprestane byť chamtivý a kým sa bude len oddávať telesnej mysli. Vtedy sa porozumenie prehĺbi a čím viac sa budeš pokúšať porozumieť, tým väčšieho ducha budeš mať. Prirodzene porozumenie a láska je jedno a to isté ibaže ľudia ku tomu prichádzajú veľa krát odzadu, usilujú sa predstierať, že milujú veci ktorým nerozumejú a to sa nedá. Keiyra si vďaka tomuto uvedomeniu dokázala prečistiť myseľ a ponorila sa do seba. Jej telo sa vznášalo v čiernej nekonečnej prázdnote kým si neľahla do jasnomodrej vody, ktorej prúd ju unášal vysokou rýchlosťou do neznáma. Snažila sa ako mohla aby ten tok ovládla. Snažila sa ho spomaliť, snažila sa dokonca zmeniť jeho smer. Zo začiatku to bolo náročné, prúd charky bol príliš silný a nebola zvyknutá to ovládať do takejto miery. Drobné zmeny, ktoré sa jej s tým prúdom podarilo dosiahnuť boli možno nepatrné, no ona o nich vedela. Hoci to bola zdĺhavá cesta.. bola pripravená bojovať čo jej to len jej duchovná myseľ umožní. Nádych, výdych. Keiyra v tom prúde upažila ruky, bolo to pohlcujúce, bolo to nespútané, bola to sila, no až teraz mala Kei pocit, že tomu prúdu naplno pochopila. Mala pocit, že až teraz keď mu konečne rozumie – až teraz ho môže naplno ovládať. Nádych, výdych. Nikdy predtým necítila, že by mala nad tým takú kontrolu. Dodalo jej to odhodlanie a sebadôveru. Postavila sa z tureckého sedu, otvorila oči a rozhodla sa skúsiť jej prvú techniku za pomoci jej kameňa gelel ishi. Bola v blízkosti vody presne ako jej kupec poradil a vytvorila za pomoci svojho kameňa na retiazke plazmový bič dlhý 2,5 metra. (TORUNĒDO RAITONINGU) Snažila sa s ním narábať no nechoval sa ako bežné lano. Uvedomila si, že ho pohybom zápästia veľmi ovládať nedokáže. Smer kam chcela aby letel vedela dosiahnuť len pomocou predstavivosti a jej duchovnej mysle. Skrátka si musela pomyslieť kam chce aby ten bič letel a ako sa ohol a až potom sa tak stalo. Chcelo to nejaký čas no po pár neúspešných pokusoch sa jej napokon podarilo zvládnuť to akým smerom ten bič letel. Parádne sa pri tom zapotila a teda keď skončila s tréningom, vliezla si do jazierka a ochladila sa tak po tréningu. Ako inak než bez oblečenia.. na toto jej miesto nikto nikdy nechodil a teda sa nebála kúpať sa tu nahá.*

Počet slov: 628

Koniec RPG

Tréning atribútu - výdrž

*Naomi sa vydala trénovať výdrž za hranice mesta. Nechcela precvičovať svoje kekkei genkai na cvičisku kde by si ju každý obzeral ako nejaký úkaz. Obzvlášť keď chcela trénovať svoje čierne blesky. Naomi kráčala po strmej, úzkej cestičke popri múru, ktorý oddeľoval mesto od okolitej kamennej krajiny. V ruke sa jej hojdal lampášik, ktorý dostala od pani Hayi keď pre ňu plnila jednu C misiu. Túto cestu – alebo inak povedané, túto skratku objavila nedávno, no značne často ju využívala. Keď kráčala, po úzkej cestičke netrápila ju priepasť pod ňou, svojim krokom si bola istá a mala pocit, že by tadeto vedela prejsť aj so zavretými očami. Jej pud sebazáchovy jej ale hovoril aby to nerobila. Netrvalo teda dlho a dostala sa ku horskému jazierku, ktoré ležalo ani nie 20 minút chôdze od hlavného mesta. Fakt, že bolo tak prístupné a blízko znamenal, že tam mohla natrafiť na nejakých ľudí. Vedela si predstaviť, že za dôb kedy svet nebol ponorený vo večnej tme tam mohli deti veselo džavotať a čľapkať sa vo vode.. Vedela si predstaviť, ako tam zamilované páriky posedávali na brehu a šepkali si sladké nezmysly zatiaľ čo sa lúče zapadajúceho slnka odrážali na hladine vody. Takýto nejaký výjav videla v nejakej knihe a tak si to automaticky spájala s týmto miestom. Tak či tak – hoci tu nebolo veľa ľudí, nechcela riskovať, že by ju niekto videl a tak sa prechádzala po okolí až kým si nenašla odľahlé, očarujúce miesto v časti kde ešte nikdy predtým nezavítala. Len čo sa vynorila spoza skaly, okúzlil ju pohľad na túto kamennú čistinku. Zurkot vodopádov a kľud, ktorý sprevádzal toto miesto ju dostal do kolien. Mala pocit, že keby toto miesto navštevovala aj každý deň.. nikdy by ju to nenechalo chladnou. S očareným úsmevom teda prikročila ku veľkému kameňu, a ako sa tak rozhliadala – stúpila na niečo zvláštne.. ten kamienok bol úplne biely a mal čudný tvar. Sklonila sa ku nemu a keď ho zdvihla nechala si ho ležať v dlani zatiaľ čo si naň svietila svojim lampášikom. Naomi si myslela, že počas života v Iwe pozná všetky kamene, no s takýmto sa ešte nestretla. Sklonila lampáš k zemi, chcela vedieť či nenájde ešte nejaký podobný a s prekvapením zistila, že sa ich tu po okolí povaľuje hneď niekoľko a všetky boli rovnako dokonalo biele a mali rovnaký tvar.. keď zdvihla pohľad ku neďalekej skale, ktorá bola značne poškodená – všimla si, že je na nej nakreslený obrys človeka. V tej skale boli dokonca malé dierky a keď si na ne Naomi posvietila – všimla si, že vo vnútri tých dierok sú rovnaké biele útvary. Zamračila sa ešte viac.* Ach to je škoda, zdá sa, že som toto miesto neobjavila prvá.. niekomu už patrí a asi sem chodí trénovať *Zašomrala si mrzuto popod nos a v prvej chvíli sa rozhodla odísť, no niečo v nej – nejaký tichý hlások jej začal našepkávať aby zostala. Pri pohľade na mesiac odrážajúci sa od hladiny, ktorá vyzerala ako keby bola posiata diamantami si na moment zahryzla do pery a potom jej v mysli skrsol plán. Položila lampáš ku skale na ktorej bol veľmi zjednodušený obrys postavy a zahryzla si do prsta a následne zložila pár ručných pečatí. Pomocou Kuchiyose no jutsu privolala svojeho starého známeho. Bielu vranu.* Ohayo, Shisha-sama. *Pozdravila ho úctivo zatiaľ čo si pomocou techniky Shousen Jutsu vyliečila to drobné, krvácajúce zranenie.* (Shisha) Aaaa, Naomi-chan! Rád ťa vidím, čo odo mňa potrebuješ? *Informoval ju.* Mohol by si prosím vzlietnuť a poobzerať sa po okolí či sme tu sami? Páči sa mi táto čistinka, no zdá sa, že tu niekto chodí trénovať .. nerada by som bola prekvapená. *Vysvetlila mu na čo Shisha prikývol.* (Shisha) Iste, daj mi chvíľu. *Zakrákal a vzlietol do tmy. Naomi sa tam zatiaľ rozhliadala.. ten obrys postavy vyzeral, že si už čo to zažil – rozhodne tu niekto trénoval svoje techniky. Jeden kameň bol úplne rozseknutý a teda uznala, že to musela byť riadne silná technika. Po zemi sa povaľovali tie biele kamienky a jeden si vzala so sebou – strčila si ho do vačku ku semiačkam od otca s tým, že ho ukáže pani Hayi, tá by možno vedela čo za hornina to je. Keď sa za nejaký čas vrátil Shisha, posadil sa na kameň na ktorom boli dierky s tým kameňom a natiahol si krídla ako keby robil len strečing podobný bežcovi po nejakom závode.* (Shisha) Nikoho som v okolí nevidel, na opačnej strane jazera sú dvaja ninjovia, tí sa však venujú jeden druhému, sem sa rozhodne nevydajú. *Ubezpečil ju na čo sa Naomi trošku uľavilo.* Ďakujem. *Zašomrala.* Kým budem trénovať mohol by si sem tam vzlietnuť a ešte overiť či sme naozaj sami? Nechcem byť rušená. *Požiadala ho na čo Shisha zakrárkal a prikývol. Naomi následne vzala do ruky náhodný, obyčajný kameň zo zeme a začala kresliť viac takých podobných obrysov postáv na skaly dookola. Potom sa postavila do stredu čistinky a začala skladať ručné pečate pri čom okolo nej začali iskriť čierne blesky, ktoré svojou žiarou osvetľovali okolie o niečo menej než tie obyčajné blesky, no stále nejaké svetlo vydávali. Netušila koľko prešlo času počas toho čo trénovala – uskakovala, robila premety, cvičila taijutsu, ninjutsu .. no skrátka sa úplne vyžmýkala. Potom sa posadila do stredu čistinky a s unaveným výrazom pozorovala nejaký čas hladinu jazera. Bola mĺkva, premýšľala akým spôsobom sa pri najbližšej otázke veliteľa polície vyvlečie z odpovede ohľadom jej povolania. Vedela, že sa u nich nebude môcť „obšmietať“ donekonečna.. raz bude musieť priznať, že policajtka byť nechce a to na ňu vrhne svetlo plné podozrení. Kým sa tak stane – jednoducho sa musí nejako dostať ku tým spisom o unesených deťoch tak ako ku tomu spisu z večera kedy zomrel Naoto. Nevedela ale ako to má spraviť. Nervózne si hrýzla spodnú peru a ďalej trápila svoju myseľ dumaním nad tým kde asi opäť tí muži zaútočia... pretože sa stále pohrávala s nápadom, že sa nimi nechá uniesť aby sa o nich dozvedela viac. Bolo toho toľko čo musela riešiť a poriadne pri tom stagnovala.* (Shisha) Dnes si ešte zachmúrenejšia než obyčajne. *Podotkol a zakrákal.* Uhm, prepáč.. premýšľam. *Odvetila mu a popri tom sa zdvihla, oprášila a s lampášikom v ruke vykročila smerom domov. Shisha vzlietol zo skaly kde sedel a pristál na jej pleci tak ako zvyčajne. Kráčala pomaly nakoľko bola tréningom poriadne vyčerpaná a voľnou rukou si pri tom kontrolovala skrytú čepeľ na zápästí lebo sa jej zdala povolená.* (Shisha) A nad čím? Podeľ sa so mnou .. ako keď si bola mladšia. *Povzbudil ju a poposadol si na jej pleci. Naomi pootočila hlavou jeho smerom a zľahka ho pohladila so smutným úsmevom. Rada by mu dôverovala a povedala mu o svojich trápeniach, no nemohla riskovať, že by to následne prezradil Sorovi a tak sa rozhodla ponechať si svoje plány o tom, že sa nechá uniesť bandou nukeninov, len a len pre seba.* Rozmýšľam nad svojou budúcnosťou a nad tým či svojimi rozhodnutiami o tom čo budem robiť niekomu neublížim. *Povedala napokon takú polo-pravdu pretože naozaj čiastočne uvažovala aj o svojej ne-kariére ne-policajtky. Shisha zakrákal a trošku si našuchoril pierka.* (Shisha) Niektorí ľudia nebudú tvojej ceste rozumieť. No to je v poriadku, to nie im má dávať zmysel, ale tebe. *Povedal múdro – čo Naomi prekvapilo – čakala, že sa z nej bude snažiť vymámiť podrobnosti .. čakala, že jej bude hovoriť buď niečo na štýl pani Hayi či na štýl jej otca alebo policajného veliteľa o tom aká je budúcnosť každého shinobiho spätá s dedinou/matkou a celkovou prosperitou/ Matky.. No ukázal sa rozdiel v tom ako vníma cestu a budúcnosť on – biela vrana z inej dimenzie. Vniesol jej do toho všetkého celkom nový pohľad – jednoducho sa na to díval z inej (vtáčej:D) perspektívy.* (Shisha) V niektorých veciach je dobré sa prispôsobiť, no v niektorých zasa nie. A smer, ktorým sa v živote vydáme, patrí do tej druhej z týchto dvoch kategórií. *Prehovoril múdro a zľahka jej zobáčikom založil prameň vlasov za ucho, choval sa ku nej veľmi milo už od ich prvého stretnutia, na tom sa nič nezmenilo.* (Shisha) V živote ti bude totižto veľa ľudí radiť, čo by si mala robiť, čo je správne a čo je pre teba to najlepšie. Niektorí to budú myslieť úprimne, tí druhí zasa nie. No bez ohľadu na to, či sa ti budú títo ľudia snažiť pomôcť alebo uškodiť, jedno si treba uvedomiť. A to, že vaše pocity vychádzajú z vášho vnútra, a tak nikto nemôže vedieť, pre čo ti horí srdce. Z čoho si nadšená a čo naopak neznášaš. Pri čom ti čas letí a ty si ho všetok nepredstaviteľne užívaš a pri čom sa zasa vlečie a ty sa nevieš dočkať momentu, kedy konečne uplynie. *Ako to povedal – niečo v malom suchom kre pred nimi zašuchotalo a obaja sa tam pozreli. Naomi prižmúrila oči, tréningom bola úplne vyčerpaná, nemala výdrž na boj a Shisha to vedel – bez toho aby mu dala rozkaz vzlietol do výšky aby to čo im hrozí skontroloval – keď sa vrátil Naomi bola pripravená jednať, no on sa len pohodlne usalašil na jej pleci.* (Shisha) Bol to len medvedík čistotný.. ach tie potvory nemám rád. Kde sme to skončili? Ah.. už viem.. ľudia, ľudské pocity. A to, že Vaše pocity vychádzajú z vášho vnútra .. noo. Preto by si mala počúvať hlavne svoje vnútro. Preto by si mala dať na svoju intuíciu. Pretože jediný, kto bude nakoniec ten tvoj život žiť, budeš ty sama, tak sa uisti, že si ho vyskladáš tak, aby si si ho užíval plnými dúškami, nie tak, že ho budeš nenávidieť. *Utešoval ju pri čom sa Naomi trošku unavene usmievala. Cítila sa vyčerpaná, no cítila tiež aj to, že má Shisha pravdu.* Budem na to myslieť, ďakujem. *Povzdychla si napokon a pokračovala v ceste domov.*

Počet slov: 1629

Tréning atribútu - zásoba chakry

*Kamennou čistinkou sa rozliehala žiara čiernych bleskov zatiaľ čo vysoko nad horským jazierkom a miestom kde Naomi trénovala lietal v nepravidelných kruhoch Shisha. Naomi po chvíli padla na jedno koleno, vedela, že už bola so svojimi zásobami chakry poriadne nízko a teda bola nútená prejsť na iný druh tréningu. Rozbehla sa teda potom čo sa trochu rozdýchala oproti svojmu drevenému klonu, ktorý začala zasypávať údermi a kopancami. Naomi pri tom od námahy trochu vzdychala, bola pokrytá studeným potom a svaly sa jej od námahy chveli. Jej túžba po pomste ju však hnala dopredu – rovnako ako spomienky na to ako jej blízky ľudia pred jej očami umierali. Cítila výčitky, že nebola dosť silná na to aby ich ochránila, cítila výčitky, že nebola dosť rýchla ... že bola príliš naivná keď si myslela, že to zvládne. Sama zo seba bola neuveriteľne sklamaná... nenávidela každý svoj slabý nádych.* (Shisha) Nechceš trochu pribrzdiť? Inak sa ti čo chvíľa rozplyniem. *Upozornil ju keď pristál na neďalekom kameni, ktorý bol posiaty čiernymi čmuhami od bleskov, ktoré tu Naomi cvičila.* Ešte som ani poriadne nezačala. *Zachripela, predklonila sa a rukami sa opierala o svoje kolená zatiaľ čo zhlboka dýchala a hlava sa jej poriadne točila.* (Shisha) V bezvedomí toho veľa nenatrénuješ. *Pripomenul jej trochu uštipačne. Na čo si Naomi trochu frustrovane povzdychla, vstrebala do seba svoj drevený klon a posadila sa porazene na zadok – hlavu si oprela o ruky, ktoré mala položené na pokrčených kolenách a snažila sa upokojiť svoje splašené srdce.* (Shisha) Sme tu už poriadne dlho.. čo tak ísť naspäť do mesta? Zaslúžiš si trochu odpočinku... a sprchu. *Zakrákal a Naomi ku nemu unavene zdvihla pohľad. Hoci boli v tme a čistinku aktuálne osvetľovalo len svetlo z jej lampášiku a svit mesiaca, na Shishu videla veľmi dobre – jeho biela farba bola pomerne výrazná aj v tme.* Viem, že úspech nepríde za mnou, a tak som sa mu vydal naproti. A i keď o ňom často snívam, rovnako tak na ňom aj pracujem. Viem, že to nebude jednoduché, viem, že budem musieť čeliť veľkým prekážkam, no v žiadnom prípade sa neplánujem vzdať. *Ako to povedala, Shisha si trošku natiahol krídla a následne nimi pár krát zamával aby sa odlepil zo zeme – vzlietol vysoko nad jej hlavu a hliadkoval. Naomi chodila na toto miesto trénovať často a nikoho tu nikdy nenašla – zdalo sa, že nech toto miesto využíval na tréning ktokoľvek – neukázal sa tu odkedy sem začala Naomi chodiť tiež a to jej nesmierne vyhovovalo. Posadila sa vzpriamenejšie do tureckého sedu a zatvorila oči. Nadychovala sa nosom, vydychovala ústami a sústredila sa na chakru, ktorá prúdila v jej vnútri. To čo predtým cítila ako rieku bol teraz skôr potôčik energie. Rozhodne ho všetok poriadne vyčerpala. Bolo to ako keď otvoríte hrádzu tej energii vo svojom vnútri. Naomi bola svojimi schopnosťami stále viac-menej sklamaná. Vedela, že to čo ovláda jej v potencionálnom boji proti niekomu boli tí únoscovia rozhodne stačiť nebude. Obzvlášť keď nevedela ani koľko ich bude musieť poraziť kým ich všetkých kompletne zničí. Frustrovane si vzdychla a po meditácii si ľahla rezignovane na zem. Dívala sa na vysoké skaly, veľký mesiac na oblohe a vyzerala zachmúrene. Uvažovala ako by mohla ešte viac zosilnieť. Hoci jej Tatsuya povedal, že je nadaná.. po tom čo videla jeho schopnosti.. rozhodne sa tak necítila. Bola obyčajná a mala neobyčajnú nevýhodu. Jej nekontrolovateľné emócie, ktoré sa jej nedarilo držať pod kontrolou hoci sa naozaj snažila a poctivo si ich uzatvárala do truhličky v jej vnútri. V Naomi však ešte nezomrela jej viera, že sa zlepší, že všetko zvládne. Ako tam tak ležala totálne vyšťavená – pristál na skale kúsok od nej Shisha a zakrákal – musela sa pozrieť jeho smerom.* (Shisha) Ach.. už som sa zľakol, že si zaspala. *Prehovoril a potom nahol hlavu na stranu.* (Shisha) Čo ti beží mysľou? *Opýtal sa jej tak ako zvykol a Naomi sa musela nad jeho zvedavosťou trošku pousmiať.* Rozmýšľam nad svojou vierou. *Odvetila popravde a Shisha nechápavo zakrákal.* (Shisha) O viere? V čo teda veríš? *Vyzvedal ďalej, Naomi si teda povzdychla, trošku sa podvihla na lakťoch a uprela na Shishu vyčerpaný, no stále priateľský pohľad.* Rozhodujem sa či verím alebo neverím v osud. Na jednej strane by ma asi upokojovalo ak by bola pravda, že všetko čo sa deje sa deje z nejakého dôvodu... no nepáči sa mi myšlienka, že by niekto iný riadil môj život. Som presvedčená, že ho mám plne vo svojich rukách. Že moje dnešné kroky ovplyvnia všetky moje zajtrajšky, a tak konám podľa toho. A i keď nám život občas prihrá situácie, ktoré nedokážeme ovplyvniť, stále je tu mnoho takých, ktoré ovplyvniť dokážeme! Aj preto sa snažím žiť naplno a každý jeden deň vyžmýkať do poslednej kvapky, využiť každú jednu sekundu v ňom. *Trošku sa rozohnila a prisahala by, že sa Shisha pousmial ak by to bolo možné.* (Shisha) Takže chceš byť paní svojho vlastného osudu? *Možno to bola rečnícka otázka, no Naomi bola rozvášnená tréningom a svojou túžbou po pomste.. odpovedala mu aj keď odpoveď asi nečakal.* Áno. *Odvetila odhodlane, naozaj verila, že sa jej podarí svoju pomstu vykonať.* (Shisha) Veríš si, to je dobré, no nesmieš to preháňať. *Podpichol ju na čo sa Naomi trošku zamračila a nervózne si z čela odhrnula spotenú šticu.* Čo je na tom zlé? Mám len samú seba... Komu inému by som mala veriť? Verím, že mám na to čo si zaumienim.. hoci možno nie hneď. Verím, že si dokážem splniť všetky svoje sny. Že som strojcom svojho šťastia. Nemusím byť najmúdrejší, najvynaliezavejší shinobi ani človek s najlepším nápadom v miestnosti. No som odhodlaná. Som zapálená pre vec. Som rozhodná a motivovaná. A to ma činí nezastaviteľnou. *Svojim slovám verila .. musela, nič iné jej totiž naozaj nezostávalo.* (Shisha) Hovoríš ako keby si bola posledný človek na svete.. ako keby si bola sama. Zabudla si snáď, že máš ešte otca? A čo Sora? *Toto bola pre Naomi trošku rana pod pás.. Sora bol pre ňu veľmi dôležitý a otec .. otec bol otec. Nadýchla sa teda a odvrátila od bielej vrany pohľad – dívala sa pred seba a chvíľu mlčala .. premýšľala čo mu na to povedať.* Verím tiež v .. niektorých ľudí. Že je v nich stále to dobré, aj napriek tomu, že to možno nedávajú najavo, aj napriek krutej dobe, v ktorej žijeme. Verím, že prestaneme ničiť Matku, pretože to ona nám dáva život. Verím, že ľudstvo príde na rázcestie, kde bude jeden smer znamenať záhubu a druhý život, a my sa rozhodneme správne. No.. možno to začalo touto večnou nocou.. možno už smerujeme do záhuby a ani o tom nevieme.. *Poslednú vetu vyslovila veľmi tichým hlasom. Shisha na Naomi nemo hľadel a porovnával si ju v duchu s dievčatkom, ktoré spoznal pred štyrmi rokmi.. Videl už dospievať veľa shinobi.. no Naomi nerástla len fyzicky a to ho fascinovalo.. prerod z bojazlivého naivného dievčatka v dospievajúcu, životom ťažko skúšanú osobu bol pre neho naozaj čarovný. Naomi sa napokon postavila a vydala sa naspäť domov.. ráno ju čakala misia počas ktorej mala nádej, že bude unesená.*

Počet slov: 1167

Tréning taijutsu
*Sora nechal Aodu sa poflakovať vonku. Predsa len, vytvoril si tu známosti s ktorými rád trávil čas, zatiaľ čo Sora sa vydal preskúmavať okolie. Začul o tomto mieste a tak sa sem vydal. Bolo to ďalej od Iwy, no nerobilo mu to problém. Bol zvedavý, chcel vidieť krásu Iwy i vo chvíľach kedy stále na vôkol vládla tma. Bolo to iné, než na čo bol zvyknutý v Údolí Konca. Svojim spôsobom to tu bolo čarovné, magické a nádherné... no stále mal rád, to čo poznal v Zemi Ohňa. Dunenie vodopádu mu bolo známe, no okolie vyzeralo svetlejšie. V okolí neboli stromy, len kamene a útesy.* No cez deň keď svieti slnko to musí vyzerať úžasne. *Poznamenal sám pre seba a vydal sa na vodnú hladinu, keď sa vyzliekol do polonaha. Svoj smútok sa snažil zabiť veľa spôsobmi. Prechádzkami, možno si i trochu viac vypil, no ešte sa neopil od toho, čo ho opil Noctis. Prešiel do stredu jazera, cestou sa trochu ponaťahoval, aby nebol tak stuhnutý, než zavrel oči, párkrát sa zhlboka nadýchol a zavrel oči. V hlave si predstavil svojho nepriateľa, robil to tak často, že s tým bol vžitý, ako by skutočne niekto taký skutočne existoval. Pustil sa do toho, nešetril sa, rany boli maximálne silné a rýchle, tak ako jeho uhýbanie. Cítil sa opäť trochu živý. Keď na jeho tele cítil chlad i teplo, vodu, ktorá patrila jazeru ale i jeho potu. Svoju chakru automaticky sústredil do svojej pästi (Oukashou) a dotkol sa vodnej hladiny. Na čo sa zohol ako by išiel robiť klik, no nakoniec ho aj urobil, aby sa mohol vyhnúť výskokom, než znovu dopadol a prevalil sa na stranu a postavil znovu na nohy pokračujúc v útoku. Pokračoval v tom ďalej. Snažiaci sa zabiť smútok, šiel až za svoje hranice, cítil ako mu horia pľúca, hrdlo. Ako ho bolia svaly z boxovania vzduchu, no i uhýbania pred ním. Usadil sa na kamenný breh jazera, z batohu vytiahol uterák, ktorý si prehodil cez seba a menšiu desiatu spoločne s pitím a pustil sa do jedla.* Ťaháš to do extrému, pretože to tak chceš, alebo sa snažíš v sebe niečo zabiť? *Za jeho chrbtom sa ozval ženský hlas a než sa stihol otočiť, dievča si sadlo k nemu a dokonca sa i samo obslúžilo z jeho jedla. Ukradla mu onigiri a spokojne sa doň zahryzla. Sora sa na ňu pozrel. Nemala na sebe čelenku Iwy, miesto toho mala na čelenke znak, ktorý videl prvýkrát naživo a nie v učebnici na akadémii.* Oberáš každého o jeho jedlo? *Položil otázku zase on a dievča sa zasmialo.* Nie, veru nie. Popravde si prvý, ktorého som takto obrala. *Priznala a zasmiala sa.* Som Inei Akari z Kusagakure no Sato. *Povedala s plnými ústami a natiahla k nemu ruku.* Kaizo Sora z Konohy. *Natiahol k nej ruku. Pomaly ale iste sa zmieril s tým, že sa o svoje jedlo bude musieť podeliť.* Tak Sora-kun, cvičíš tak besno, pretože chceš alebo ťa niečo trápi? *Položila znovu svoju otázku, tentokrát však inak. Sora jedol rovnako ako ona z misiek, kde bolo poukladané jedlo, onigiri, trochu mäsa s ryžou, tamagoyako.* Si cudzia, prečo sa zaujímaš? *Spýtal sa a vzal si do ruky kúsok vajíčka a vložil do úst.* Už poznáme svoje mená, nie sme si teda cudzí. Povieš mi to, či je to tajomstvo? *Naklonila hlavu a vzala si ďalšie onigiri.* Nateraz tajomstvo. *Natiahol sa pre paličky a nabral si mäso s ryžou a vložil do úst.* Dobre teda. Bude to teda tajomstvo. Nechceš potom trénovať so mnou? Bude lepšie keď budeš mať naozajského súpera, nie? *Položila otázku.* Dobre, prečo nie. *Nadvihol ramená. Nebol veľmi prítomný, skôr mu prišla ako zjavenie z iného sveta, keď sa tu razom ukázala z ničoho nič ako duch. Obaja však potom dojedli, na chvíľu si odpočali a potom prešli na vodnú hladinu.* Sora-kun, aká je tvoja hodnosť? *Položila otázku, než si rozpustené vlasy začala dávať do culíku.* Joinin. *Nebol veľmi zhovorčivý. Považoval ju viac menej aj za votrelca?* V takom prípade ťa budem šetriť. *Uculila sa od ucha k uchu.* Rob ako uznáš za vhodné. *Povedal a obaja sa postavili do svojho vlastného bojového postoja, než sa pustili do seba. Síce povedala, že ho bude šetriť, ale už pri prvých pohyboch a výmene úderov pochopil, že je dievča skutočne inde.* Si vážne dobrá. *Povedal keď sa uhol jej útoku tým, že sa sklonil a urobil pár krokov dozadu, aby medzi nimi vytvoril rozostup.* To sa od Shinobigashira z Kusagakure očakáva. *Rozbehla sa po ňom a on sa dostal pod paľbu útokov, ktorým sa snažil vyhnúť. Našťastie sa vedela ovládať tak, aby vyhovovala schopnostiam Sory. Prirovnával to teda k tomu, že ho sledovala už predtým ako cvičil a tak sa vedela veľmi dobre prispôsobiť. Trvalo to zopár hodín, dve, možno tri, zatiaľ čo spolu cvičili a zoznamovali sa. Sora sa stával tiež viac otvorenejším. Zistil, že Akari má 22 rokov, bola kúsok od tadiaľto na misii a tak zavítala sem, že sa trochu pokochá, no miesto toho našla Soru. Čo sa však stalo jej stále nepovedal. No, keď mu povedala, že si myslí pri pohľade na jeho cvičenie len jedno - je tu vec na ktorú sa Sora snaží nemyslieť, vytesniť ju z hlavy. Ženy boli vážne niečo v jeho očiach. No postupne sa to všetko schylovalo ku koncu, keď chlapca rýchlym pohybom zložila k zemi.* Vyhrať ťa nenechám a remízy neuznávam. *Prehodila a usmiala sa, natiahla k nemu ruku. Bola zadýchaná rovnako ako Sora, ktorý jej ruku prijal.* Veď počkaj, raz ti to vrátim. *Trochu sa pousmial a obaja šli znovu k brehu, kde mladík z Konohy na seba prehodil znovu uterák a napil sa. Tentokrát ponúkol aj Akari, ktorá jeho vodu prijala a osviežila sa i ona.* Uvidíme, či mi to raz vrátiš. Kto vie, možno je toto naše posledné stretnutie. *Zodvihla ramená a vrátila fľašu. Rozpustila si vlasy a z pečate, ktorú mala okolo zápästia vytiahla hrebeň a prečesala si svoje vlasy.* Tiež pravda. *Začal baliť svoje veci naspäť do tašky.* Možno sa raz uvidíme, ale na teraz už pôjdem. *Usmiala sa a kľakla si ku Sorovi a dala mu pusu na čelo, než sa postavila, ako by to vôbec neurobila.* Nebuď z toho smutný, ešte si mladý. Pozri na mňa, žijem a usmievam sa. Nebolo to tak dávno, ale som otvorená, stále sme mladí a máme času dosť. V prvej rade sa venuj sebe a svojmu postupu, Sora-kun. *Usmiala sa a nakoniec sa Sora díval na to, ako odcháza.*

Počet slov 1098
Koniec.

Tréning taijutsu
*Sora sa sem vrátil i na druhý deň v tom istom duchu. Veľmi nepochodil s hľadaním Naomi ani cez vranu, tak sa na to znovu vykašľal. Pravdepodobne bude teda na misii. Bral so sebou dnes viac jedla. Nejako v duchu dúfal, že ju znovu stretne. Inei Akari... mal to meno spolu s jej tvárou pred očami od kedy sa rozdelili. Vliezla mu do hlavy. Včera bola doterná, strávila s ním skoro celý deň. Teraz tam smeroval skoro ráno a na jeho prekvapenie stála na vodnej hladine, dívala sa hore k tmavému nebu. Dnes bolo krásne. Vlhký vzduch, trochu pofukovalo, hmla nebola taká hrozná a hviezdy žiarili rovnako ako nikdy predtým. Aspoň tak mu to prišlo. Zhodil tašku z chrbta, začal sa vyzliekať do polo naha, rovnako ako bola Akari, stojaca na vodnej hladine. Samozrejme, mala podprsenku a kraťase, no zvyšok oblečenia, tričko- ponožky a topánky však boli tam, kde mal Sora včera svoje veci. On svoje hodil tiež vedľa a vydal sa pomaly k nej.* To máte misiu na dlhšie niekde tu v okolí? *Prešiel pomaly k nej. Bola o hlavu nižšia než on, no svoj zrak uprel hore na hviezdy i on.* Nie, včera sme ju skončili, len som sem na chvíľu išla. A pred chvíľou sa vydali naspäť. Chcela som ostať. Mala som tušenie, že sem dnes prídeš z rovnakého dôvodu ako ja. *Povedala potichu dívajúc sa na temný žiarivý oceán. Mesiac bol v splne, odrážal svetla slnka, ktoré nevideli obaja veľmi dlhú dobu.* A ten je? *Ponad vodnej hladine sa prebehol vietor, ktorý na ich tele zanechal husiu kožu.* Obaja sme mysleli na toho druhého. *Nastalo ticho medzi nimi na hodnú chvíľu.* Plánujem tu ostať ďalšie štyri dni, chceš cvičiť za tedy? *Položila otázku a otočila svoju tvár k nemu. On sa jej pozrel do očí. Mala ich čierne... a vlasy tak farebné a živé. Úplný opak Kaede, ktorej oči boli modré, najmodrejšie ktoré kedy videl.* Máš divné oči Sora-kun. *Ohodnotila to skôr než stihol povedať, či chce cvičiť alebo nie.* Doniesol som jedlo i tebe. *Znela jeho odpoveď na to všetko. Na jej tvári sa objavil úsmev. Panovala medzi nimi vzácna atmosféra. Obaja si prežili nedávno to isté, pre Soru to bola ako rozprávka. Boli si v tomto rovnakí a cez to, že Sora o tom nechcel rozprávať odhalila ho. Nakoniec však od seba odstúpili, postavili sa do bojových postojov a takmer v rovnakom čase sa rozbehli proti sebe. DIevča ho znovu šetrilo, rovnako ako včera. Cez to však cítil, že medzi nimi ten rozdiel, neskúsenosť z jeho strany. Jej údery boli presnejšie, lepšie. Rýchlosť držala v rovnakom tempe, hádal teda, že mala prednosť v rýchlosti. Rozhodla sa Soru trochu potrápiť a tak sa pri správnom momente stiahla k zemi a chcela ho podkopnúť. Pridala i na rýchlosti, no aby to bolo voči nemu fér, tak mu to párkrát naznačila. Ten stihol včas vyskočiť, mohol počas toho i zaútočiť, to tvoril by to útok na jej hlavu, čomu sa chcel vyhnúť. Odstúpil od nej niekoľko krokov dozadu a vytvoril medzi nimi medzeru.* Prečo si nezaútočil? *Položila otázku.* Prečo by som mal? *Odpovedal jej otázkou a znovu sa po nej rozbehol. Ona bola na jeho útoky pripravená a tak ho odrážala, každý jeden úder blokovala či už jeho útok nohou alebo nohou.* Na svoj vek si šikovný, ale musíš na sebe viac pracovať. Silne nedoporučujem, aby si postupoval vyššie pokiaľ nezosilnieš ešte viac. *Povedala počas toho, čo ho pozorovala pri útokoch.* Ešte sa dosť držím späť. *Odpovedal jej. Ešte stále neaktivoval byakugan a nepoužíval taijutsu spolu s ním. Nemal na rukách rukavice, ktoré by znásobili jeho silu.* Som silnejšia než ty, neboj sa. Pokiaľ je to nejaké náčinie, tak si pre to choď. Pokiaľ nejaká technika, mlčím ako hrob. *Uculila sa.* To má byť básnička? Pousmial sa a odstúpil od nej.* Ale ako chceš. *Nevedel prečo jej toľko dôveroval voči tomuto. Ani Kaede priamo neodhalil byakugan, mal by teda jej? Kaede bola jeho kamarátka z detstva, prvá láska... nie, byakugan si nechá pre seba. Odbehol si teda pre rukavice, ktoré si dal na ruky.* Môžeme začať. *Povedal a znovu sa postavil, tentokrát však do bojového postoja, ktorý vytvoril výhradne pre rukavice.* Tvoj postoj sa zmenil a zvážnel, to sa mi páči. *Usmiala sa a i ona zmenila bojový postoj.* Tak sa predveď. *Povedala a než sa nazdala, mala Soru pri sebe a ten rozdával rany svojou terajšou plnou rýchlosťou. O čo však prichádzal počas svojich chýb, o to viac to vyrovnávala sila.* Uznávam, toto sa mi páči už viac! *Zasmiala sa a pridala na rýchlosti, aby z obrany prešla do útoku. Tentokrát to bol Sora, čo musel stíhať brániť sa. Nechcel sa spoliehať len na svoje oči.  Nemusel. Chcel byť dobrý i bez nich. Dokázať, že to nie je všetko čo má a trochu dohnať Kaede, ktorá bola omnoho silnejšia než on aj keď bola o hodnosť nižšie. Cítil sa neskutočne pozadu. No s tým sa nedalo nič robiť. Jeho pocity v tomto ho však motivovali držal so ženou s ktorou bojoval. Držal s ňou krok niekoľko minút, než našiel škulinku, ktorú otočil proti nej a mohol na ňu znovu zaútočiť. Ich telá sa začali pomaly ale iste potiť, dych mali zrýchlený a až keď Sora znovu skončil vo vode, nastala pauza.* Nepôjdeme sa najesť? *Spýtala sa, hoc to nebolo jej jedlo. Chlapec sa vynoril z vody a postavil na nohy. Oklepal sa. Dlhšie modré vlasy v menšom culíku si rozpustil a rukou vyžmýchal.* Dobre. *Dostal zo seba len a išiel s ňou k ich veciam. Najskôr si z batohu vytiahol uterák, rovnako ako jej, potom jedlo a spoločne sa pustili do jedla.* Varil si ty? Je to dobré. *Položila svoju otázku s plnými ústami. Odpoveď však prišla keď modro vlasý konožčan dojehol.* Nie, môj starší brat. *Odpovedal jej a dal si do úst ďalšie sústo chlebíčku.* To musí byť super mať takého brata. Ja som najstaršia z piatich súrodencov. *Slušnosť prehltnúť jedlo než doje jej očividne nič nehovorila, no riešil to.* Ja najmladší z trojičiek. *Akari odložila misku a chytila ho za obe ruky, pozrela sa mu do jeho bielych mŕtvych očí.* Z trojičiek? To znie parádne. Musia sa o teba teda veľmi starať. *Jej výraz vyzeral komicky, smiešne no plný zvedavosti.* Je to fajn. Najstarší z nás je brat a potom mám ešte staršiu sestru ak sa to takto vezme. No Aoda to berie zodpovedne ako najstarší z nás a stará sa. Varí, chráni ma. Cestujeme spolu od svojich desiatich a len málokedy nie sme spolu. Dokonca sme sa ani raz nepohádali. *Pousmial sa keď o tom rozprával.* To musí byť fajn. Ja sa so svojimi dvoma bratmi a jednou sestrou hádam neustále. Nemôžem ani cestovať, len sa o nich starať. Jediné kedy sa pozriem mimo Kusagakure sú misie. *Pustila jeho ruky a povzdychla si. Zobrala si znovu chlebíček a začala jesť znovu.* Musíš to mať doma ťažké. *Nevedel si to predstaviť. Zvykol si na Aodovú starostlivosť, podpichovanie. Dokonca ho prekvapilo i to, že doteraz nemal potrebu netráviť so Sorom svoj voľný čas. Vždy sa ho najskôr spýtal a až potom si šiel po svojom. Aoda bol skutočne úžasný starší brat, aj keď o pár minút. Bol tu pre neho stále a každý ho Sorovi mohol len závidieť.* To mám. Otec sa nikdy nestaral, mama zomrela na misii, takže som sa o nich starala ja a keď som mala osemnásť, tak som ho poslala do prdele. Šla som od mala na dráhu shinobi, človek pri tom najviac zarobí a takým duchom vediem aj svojich súrodencov. Peniaze sú dôležité na prežitie a v tejto dobe ešte viac! *Zvolala a zapchala si ústa ďalším sústom.* My sme peniaze nikdy veľa nepotrebovali. Keď sme vo väčších dedinách tak sa najeme tu, ale keď sme vonku tak Aoda varí svoje čo dosť ušetrí. Dokonca ani do Konohy nechodíme na dlho. Vždy len párkrát do niekoľko mesiacov. No, byť shinobim je dobré, dobre za to platia, rovnako ako za misie. *Dal jej z pravdu.* Vidíš. Ženy majú vždy pravdu. *Pousmiala sa a obaja pomaly dojedli. Sora to všetko upratal a dali si chvíľu pauzu, kedy pozorovali hviezdy a viac sa spoznávali, než sa vydali znovu proti sebe bojovať, po pár hodinách si dali pauzu na obed aj po nej chvíľu cvičili, než si nespravili zvyšok dňa pre seba a keď nadišiel čas vrátiť sa späť, obaja sa rozlúčili s nádejou, že dostoj slova a ukážu sa aj na ďalší deň.*

Počet slov: 1432
Koniec.