Doku

To nejako zvládnem, už mi toľko nezostáva. *Nie, že by sa mu chcelo, ale veľa krát ho mama vyhodila z domu so slovami, nech sa nevracia, pokiaľ nebude mať za sebou aspoň 1 D misiu. Koľko krát to bolo? Veľa krát, skoro väčšinu jeho voľného času. Vyhodila ho zakaždým, čo bola doma. Alebo keď vstala a chystala sa do práce a jeho našla doma. Preto vedel, že má utiecť skôr, než sa zobudí a prísť po tom čo odíde, aby mal pokojný deň, ktorý mohol stráviť ničím nerobením. Keď sa ho opýta však, čo by chcel robiť po chuuninských skúškach na jeho tvári sa značil zamyslený výraz.* To asi uvidím, až bude po skúškach. Zatiaľ neviem. *Povedal jej. Nemal ani poňatie, čo by chcel po nich robiť. Rozhodne rozhodnú jeho schopnosti, avšak nevidel tak ďaleko do budúcna a nevedel, ako by mohol dopadnúť.* Asi by som sa skúsil najskôr vypracovať a potom možno skúsil šťastie do anbu... *Povedal. Nemuselo by to byť zlé. Zodpovedať sa priamo Raikage, robiť niečo užitočné so svojim životom.*

Jop, je to fajn. Nejako to zvládnem a bude to v pohode. Myslím, že taký podobný počet spravím i C misii. *Usmial sa. Mal dosť času a C misie by boli určite zaujímavejšie než D misie. No, s tým sa nedalo už nič robiť za kedy bol geinom. Ponuky na C misie pre geninov skoro žiadne neboli i cez to, že už mal jednu za sebou a preukázal sa teda, že ich zvládne. No, pravidlá boli pravidlami.* Učím sa, no ešte sa uvidí. Nedávno som si z knižnice doniesol domov vcelku slušnú kopu kníh, tak snáď niečo z toho na chuuninských skúškach využijem na prvej časti. Vezmem si tvoju radosť k srdcu a nejaké miesto si nájdem. Môžu tam medzi sebou účastníci bojovať? *Spýtal sa jej zvedavo. Určite by to nebolo len tak a okrem nepriateľa zvanej príroda, budú určite nepriatelia i ostatné deti. Musel si teda urobiť taktiku, ako to prežiť. Musel sa postarať o jedlo, vodu, miesto na spanie by nemuselo byť taký problém. Teraz sa však musel učiť a pripraviť sa na prvú skúšku, ktorá jej čakala.* Ten súboj nejako zvládnem i keby som mal prehrať, budem robiť všetko preto, aby som sa stal chuuninom. *Usmial sa ako slniečko. Bol rád, za jej rady, bude to musieť nejako zvládnuť.* Nemyslím si, že by bolo zlé byť v ANBU. Mohol by som to zvládnuť celkom fajn. *Povedal. I keď bude trvať veľmi dlho, než sa tam dostane, s tým sa však nič robiť nedalo. Bude musieť pracovať na sebe a dať ostatným dôvod, prečo by mal byť práve on v ANBU. Určite to nebude len tak a bude to vyžadovať nejakú špeciálnu schopnosť, či vlastnosť. Niečo, v čom by mohol byť Arita výnimočný...*

KUROARI (KUROHIGI KIKI IPPATSU)
*Mladý muž prechádzal ulicami Kumogakure no Sato a premýšľal. Jednu ruku mal vo vrecku obyčajných nohavíc, zatiaľ čo v druhej držal cigaretu. Vlasy mal zopnuté v drdole až na ofinu s ktorou si pohrával vietor. I cez to, že bol zamyslený dával si veľký pozor kam ide. Teraz sa však bezcieľne túlal. Jeho cesta ho zaviedla na tržnicu. Ulicu plnú stánkov rozličného tovaru a ešte väčším počtom ľudí, pretože bola sezóna. Veľmi nemal rád preplnené trhy, často sa tu nie jeden môže stretnúť s vreckárom, no na svoje veci si dával pozor. Nechcel prísť o svoje zarobené peniaze.
Motal sa medzi ľuďmi, cielene chodil k určitým stánkom - keď už tam bol, rozhodol sa využiť príležitosti a kúpiť si zopár vecí, ktoré mohol využiť. Vlákna rozličnej dĺžky, ktoré napájal na jednotlivé časti tela bábky, prstov, kĺbov... dokonca i samotné kĺby, pár potrebných mechanizmov. Stavil sa i pri stánku s oblečením, vedel, že latex bude u otca v skrini a aj keď nemal v pláne robiť bábku doma. Chcel ju urobiť v dome starca, robiť mu spoločnosť a viac menej sa i oňho postarať, už bol starší a musí i priznať za celý čas čo za ním chodí, občas si zahrať shogi či sa porozprávať u čaju nikdy nevidel jeho deti a to tam chodil dalo sa povedať i pravidelne. Sám nevedel, či má jednoducho také šťastie a vždy sa im vyhol alebo ani raz uňho neboli. Ale aj keď s ním slávil jeho narodeniny, tak ich nikdy nevidel. Musel nad tým len zakrútiť hlavou a potiahol si z cigarety. Kúpil ešte paruchu, zopár farieb a ako vianočný stromček sa vydal do dielne, ktorú viac menej obýval. Mal tam svoje veci už od šestnástich.
Kusy dreva rôznej veľkosti ležali na zemi uložené, tak ako na poličkách náradie a v skriniach veci, ktoré obvykle potreboval. Svoj nákup uložil na miesto a vzal do rúk štetec a papier, usadil sa za stôl, urobil si pohodlie a začal kresliť. Už ju mal ako tak premyslenú. Bábka vo veľkosti muža, ktorá by bola okolo jeho rýchlosti, no menšej sily. V hlave už videl nákres, musel ho však dať na papier i s menšími úpravami. Uchytil teda lepšie štetec, pohodlne sa usadil na stoličke a začal kresliť nákres. Najskôr nakreslil predstavu bábky, jej obrys, ktorý si predstavoval, než začal zaznačovať jednotlivé ohyby - kĺby na rukách a nohách, začal ich prepojovať vláknami. Jeho práca mu trvala i niekoľko hodín, kedy v tichosti sedel na stoličke a sústredil sa len a len na to. Po pár hodinách práce však vzal papier, skrčil ho do gule a len ho zahodil do koša, tam kam podľa neho patril. Postavil sa zo stoličky a opustil dielňu, aby si v pokoji zapálil. Z domu vyliezol i onen starec, skutočne vyzeral staro. Chodil dokonca i o paličke. Čas skutočne robil s ľuďmi neskutočné veci, postupne od mala rástli a vyvíjali sa a keď došli k určitému veku, začal sa opačný beh a to bola deštrukcia tela, ktoré stárlo a objavovali sa len veci, ktoré človeka obťažovali. Aspoň takto to Arita videl a bol skutočné rád, že on sa tomuto procesu vyhne tak, ako sa tomu vyhli i bábky. Bolo mu ľúto, i smutno čiastočne, že mu nemôže nijako pomôcť, mohol sa len v tichosti pozerať, ako jeho drahocený priateľ pomaly umiera.* Tak čo, ako to ide? *Spýtal sa jej zachrípnutým stareckým hlasom a usadil sa na lavičku pred dielňou, zatiaľ čo blondiak sa opieral o stenu a vyťahoval z vreciek cigarety. Vonku sa zdvihol vietor a slnko už viac menej zapadlo, posledné slnečné lúče pomaly mizli.* Poznáš to, ide to veru biedne. *Usmial sa a dal si do úst cigaretu, na jeho prste sa zjavil oheň a tak ju zapálil. Jeho zlaté oči smerovali hore k objavujúcim sa hviezdám na tmavnúcom nebi.* Určite na niečo prídeš, si chytrý chlapec. *Zakašlal. Oči mladého muža sa presunuli na starca. Robil mu starosti, teraz kašlal, ale kto vedel, čo môže prísť zajtra?* Urobím čo budem môcť. *Usmial sa a potiahol si z cigarety, z úst následne vypustil štipľavý dym. Už si dávnejšie od neho vypočul, že to bolo nezdravé, ale čo mohol robiť? Dobre sa mu pri tom myslelo, dokázal sa vďaka cigarety zbaviť zlého pocitu, no, niekedy to nezostalo len u jednej. Takto tam stáli a rozprávali sa, pokiaľ slnko úplne nezapadlo a postarší muž sa nevybral do postele. I Arita nasledoval jeho príklad. Šiel domov v nočných a tichých uliciach Kumogakure, sprevádzaný len jeho vlastnými krokmi a myšlienkami.
Ráno vstal skoro, urobil všetko potrebné čo mal, hodil si sprchu, okradol otca o latex, dokonca ho prekvapilo i to, že jeho rodičia boli doma, no vládlo tam mŕtvolne ticho. Avšak keď si obúval topánky, začala sa hádka, ktorú mohli počuť snáď aj na druhý koniec dediny. Opustil teda s tichým majte sa dom a vyrazil opäť za svojou robotou. Boj medzi klanmi si berie svoju daň snáď všade. I v domácnosti ľudí, ktorí spolu dlhé roky vychádzali až narazili na prekážku, ktorú ani oni nemohli prekonať.
Dorazil do dielne tak rýchlo ako sa len dalo. Vzal znovu zvitok, atrament a štetec, usadil sa za stolom. Ešte sa rozhodol si trochu prerobiť vlasy, rozpustil ich a kým si ich rukami upravil, gumičku chytil perami. Nakoniec zlaté vlasy zopol do jednoduché copu a pustil sa do práce. Opäť začal s náčrtom bábky, jej obrysu, ktoré predstavovalo telo, než došiel k ďalším veciam - k vláknam a ohybom jednotlivých časti teľa. Navyše do toho tento krát niečo prikreslil, končatiny bábky predstavovali menšie zbrane, ktoré sa oddelia od nej. Dával si záležať, niekedy sa zastavil a hodných niekoľko minút na zvitok len hľadel, skúmal jej a premýšľal, než prešla polovica dňa a jeho zo zamyslenia vyrušila bolesť hlavy a hlad. Navyše so svojou prácou nebol spokojný, nebolo to také ako si predstavoval. Tentokrát však svoju prácu nezahadzoval. Miesto toho sa ju rozhodol prekresliť a doplniť veci, ktoré mu tam chýbali, spolu s odstránením vecami, ktoré sa mu nepozdávali.
Po opätovných pár hodinách práce mal výkres hotový. Zhlboka vydýchol a prehrabol si ofinu dozadu, hlava jej bolela ešte viac a jeho žalúdok sa krútil hladom. Nezostávalo mu teda nič iné, než si dopriať pauzu. Vyšiel z dielne a šiel do domu starca, čo bolo len pár krokov. Vošiel dnu a zaparkoval do kuchyne, kde sedel i on. Rozprávali sa spolu, zatiaľ čo sa blondiak obslúžil, ako by bol doma, pripravil jedlo i starcovi a spolu usadli na partičku shogi, než dojedli, dohrali a mladý muž sa vydal po sebe upratať dielňu v podobe vysypania popolníku, umytia a upratania štetcov a nádoby na atrament. Nepodarenú prácu znovu vyhodil, zatiaľ čo tú podarenú uložil do poličky, kde jej počká do druhého rána, aby z nej mohol začať vyrábať bábku. Opäť sa vydal domov i keď dnes o niečo skoršie než včera. Doma však nikto nebol, toto bol poslednou dobou zvyk oboch jeho rodičov. Mal by sa skutočne odsťahovať, než sa dívať, ako sa rozpadá jeho ideálna rodina, ktorá držala skutočne dlho.
Ráno vstal opäť skoro. Urobil svoju rannú rutinu, než sa zbalil a odišiel pokračovať vo svojej práci. Zostávalo mu načať ďalšiu časť jeho práce a to bola výroba samotnej bábky - jej tela a pospájaniu jednotlivých častí a mechanizmov vláknami, aby fungovala tak, ako má. Sám ale pred tým musel urobiť ešte niečo, znovu keď dorazil na miesto, usadol ku stolu, aby načrtol tvár jednotlivých čepelí pre ruky, nohy a hlavu, ktoré sa oddelia od teľa. Navrhnúť čepele chcelo tiež ako takú precíznosť, trpezlivosť a čas. Musel vypočítať presnú dĺžku a šírku a dopísať to i do zvitku s bábkou, keď si bol istý, že to sedí, šiel za menším odborníkom, ktorému veril, že by to zvládol urobiť. Cesta tam bola vcelku dlhá, no vybavil to rýchlo a tak sa vrátil a pokračoval vo svojej práci, zatiaľ čo sa budú jednotlivé čepele robiť.
Pripravil si všetko náradie, ktoré potreboval. Pozorne vyberal spomedzi kúskami dreva to, ktoré sa na túto bábku hodilo. Skutočne jej tu mal mnoho, a ďalšie boli vzadu za dielňou ukryté pod plášťom chránené tak proti dažďu. Najskôr vyberal drevo pre končatiny, pre ruky i nohy a keď bol so svojím výberom spokojný, usadil sa na stoličku, a pustil sa do roboty. Najskôr začal s rukou. Vyzeral jednotlivé články prstov, dával si veľký pozor, aby neurobil zlý krok, potom prešiel na dlaň, jednotlivé piliny mu padali na zem, on sa však sústredil na svoju prácu. Bol to skutočne krásny dar rozptýlenia, ktorý ho dokázal rozptýliť dokonalo. Po dlani nasledovalo predlaktie a po ňom prišla ramenná časť s ktorou tento krát strávil najviac času, okrem vlákien, tam musel urobiť i úchyt na čepele. Vlákna mal teraz špeciálne, presne na toto. Aj keď boli neskutočne drahé. To isté urobil nakoniec i u druhej ruky. Začal od jednotlivých článkov prstov, nasledovala dlaň, predlaktie a to isté bolo i u ramennej časti, ktorá ho stála dlho, no tento krát menej času. Keď bol hotový s rukami, pri jej práci ho vyrušil starec, ktorý mu doniesol jedlo.* Nemusel si si robiť starosti. *Pravil mu, no postarší pán len pokrútil hlavou.* To je nič, posledné dni len sedíš tu, včera si prišiel len na večeru, vynechal si obed tak ako dnes a doma si ráno isto tiež nič nejedol. *Mal ho prečítaného. Arita sa len usmial a povzdychol do toho. Mal pravdu, nechcel ho presvedčovať o opaku. Spolu teda dopriali blondiakovy pauzu od roboty, než upratal piliny a teraz i najedený sa pustil do práce, teraz nasledovali nohy. Znovu začal od prstov, prešiel na chodidlo. Podkolenná časť, koleno a samotná stehenná kosť mu zabrala snáď ešte viac času, než samotná ramenná časť, no i tak ju nejako dokázal urobiť. Aj keď mal pocit, že to nezvládne. Rozhodol sa vziať si pauzu, postavil sa, oprášil od pilín a urobil si pár koliesok po menšej záhradke, zapálil si, než sa znovu pustil do práce. Prsty, členok, časť pred kolenom, koleno... stehenná časť, ktorá jej stála rovnako času ako tá pred tým a než stihol mávnuť čarovným prútikom, prišla noc. Ukončil teda svoju prácu, upratal a nechal veci tak, urobí zvyšok ďalšie ráno. Domov si nevzal nič, cestou tam sa stavil len v pekárni, ktorú stihol len tak tak a kúpil si posledný zvyšok čo tam mali na večeru, než uľahol do postele v tichom dome a ráno mohol vstať, zopakujúc svoju pravidelnú rutinu a ísť naspäť pracovať. Dnes chcel spraviť telo a hlavu, ak sa podarí, tak stihne ešte začal s menším napájaním, čepele budú až zajtra.
Dorazil do onej dielne, vybral kus dreva, ktorý sa na to hodil a začal vyrezávať. Pred tým štetcom načrtol rys tela po všetkých stranách, než sa do toho pustil a ako prechádzali hodiny, zem sa otáčala a slnko sa z východu presúvalo pomaly na západ. Utrel si pod z tela, upratal piliny a šiel si zapáliť, skontrolovať starca, dokonca mu i uvaril a pomedzi to, ako čakal kým sa dovarí stihli i jedno kolo shogi, ktoré vyhral. Pomaly ale iste slablo nie len telo, ale i myseľ. Vrátil sa potom do svojej práce, za pár hodín mal prísť večer, takže sa rozhodol zapájanie nechať až na zajtra, keď bude mať všetko kompletné. Drevo na hlavy mal zvlášť, vybral teda najvhodnejšiu, nechcel sa nejako hrať s tvárou - keďže ho čakalo hranie sa s inou vecou; trebalo na ňu upevniť čepeľ, skôr len načrtol tvar hlavy a pustil sa do jej vyrezávania a k neskorému večeru ju mal. Domov sa mu však nechcelo a tak sa rozhodol, že stihne urobiť i menšiu masku, ktorú na tvár mužskej bábky prilepí, tá mu však mnoho času nezabrala, nie toľko ako si predstavoval a tak domov po tom, čo upratal dorazil skôr ako plánoval. Rozhodol sa najesť tentokrát doma, v kuchyni ho však privítala vôňa alkoholu a s otcom za stolom. Nevenoval mu žiadnu pozornosť, nerozprával sa s nimi, nechcel si medzi nimi vyberať, aspoň to akceptovali. Zobral si teda jedlo so sebou do izby, ktoré v pokoji zjedol, než šiel spať. Ráno vstal neskoršie, urobil svoju rutinu a šiel pre čepele, do dielne dorazil pár hodín pred obedom. Čepele upevnil na jednotlivé časti tela, opatrne a precízne, aby držali. Jedna do stehennej časti, druhá do ramennej časti, tretia stehenná, štvrtá ramenná a piata hlava. Potom vybral vlákna, vzal si potrebné náradie spolu s kĺbikmi na bábku a začal zapájať jednotlivé články prstov dokopy, potom ich spojil s dlaňou spoločne s vláknami, pritom skúšal, či sa všetko hýbe tak ako má. Z dlane to išlo do predlakťovej časti, kde spojil ramennú časť s ňou cez lakeť - kovový no cez to ľahší kĺb, materiál na bábku bol rozhodne drahší. Drevo, ktoré zvolil bolo ľahšie spolu tak, ako jednotlivé kovové kĺby a i samotné vlákna sa dali v jednej časti oddeliť a spojiť, pričom nesmeli byť ťažké. Keď mal ruku jednu hotovú, prešiel na druhú, nasledovala jedna noha... druhá. Skúšal, či sa všetko hýbe tak ako má. Zobral si pauzu, zapálil si, prešiel sa, skontroloval osobu v dome a keď sa znovu vrátil naspäť, bolo poobedie a on začal pracovať. Začal sa venovať sieti vlákien, ktoré boli v jej trupe, zložitá pavučina, ktorá viac menej tvorila bludisko spletitých chodieb. Vytrval však, vedel, že toto urobí a potom sa znovu dlhšie na výrobu bábok nepozrie, pretože by sa asi aj tak trochu zbláznil. Už bol rozhodnutý, že toto vymení za trochu tréningu. Trup mu zabral dlho, no konečne jej mal hotový. Pripevnil teda jednotlivé končatiny k nemu a vytvoril chakrové vlákna. Bábka ako by zázrakom vstala z mŕtvych - i keď bola stále bez hlavy a začala pochodovať hore dolu, zniesla sa nad zem a skákala tak, ako Arita pískal, keď pocítil závadu, tak ju upravil a začal sa venovať hlave, musel naviesť na bábku ešte zopár vecí, aby sa hlava vedela otočiť ako tá ľudská z jednej strany ta druhú. Do prava a do lava. Nakoniec ju spojil s trupom a tak mal pred sebou kus dreva, ktorý vedel skákať a pochodovať, tak, ako mladík chcel. Skúsil ju i rozdeliť, končatiny od trupu a ovládnuť ich. Aj keď to bolo ťažké a spočiatku mu padli i na zem. Sám nevedel, koľko času mu to trvalo ovládnuť, ale skôr než sa nazdal, vonku už bola tma, jemu sa tam svietilo a na stole jej čakalo jedlo, ktorého si pred tým nevšimol. Musel byť skutočne ponorený do svojej roboty, no rozhodol sa ju dokončiť. Najedol sa teda, zapálil a vrátil sa naspäť. Končatiny uložil opäť do bábky a prešiel do skrine kde vytiahol latex podobný tmavšej koži. Začal ju naťahovať na bábku, chvíľu mu to zabralo. Chvíľa bola slabé slovo, ale už v tom mal trochu praxe. Potom pripevnil tmavšie dlhšie vlasy, ktoré uviazal dozadu a nakoniec ešte viac vyzdobil masku, ktorú natrel farbami a pripevnil ju na tvár bábky, ktorá nemala tvár. Sám nevedel, akú by jej ani dal. Teraz bolo všetko také a on podstate pred tým i utekal, no jeho práca sa blížila ku koncu a on bude musieť porozmýšľať. Začal na ňu naťahovať i oblečenie, čierne kimono s kapucňou, bielym obi okolo pasu. Topánky navliekol biele ponožky a tradičné sandále. Hlasno vydýchol, keď to mal za sebou. Znovu začal s bábkou hýbať, aby si ju prezrel v celej jeho kráse. Mužská bábka s maskou na tvári, ktorú nemal bola vyššia než on. Potom ju nechal chvíľu tak, urobil poriadok, zhasol a rozhodol sa ju vyskúšať po ceste domov, kedy mu robila spoločnosť, za kedy tam nedošiel. Opäť doma nikto nebol. Šiel teda do svojej izby, kde mu spoločnosť robia len bábky. Jedna v tvare keď bol malý, druhá bábka v podobe ženy a tá najnovšia podoba muža s maskou na tvári.*

Počet slov 2599
Koniec

*V klane bola istá menšia záležitosť, ktorá vyžadovala prítomnosť všetkých shinobi a potom, čo obdržal správu, tak sa vrátil domov. S Misaki sa dohodol na mieste, kde sa stretnú a ak by tam niekto prišiel skôr tak počká na príchod toho druhého. Už bol však deň po schôdzi a on sa prechádzal ulicami štvrti Doku. Nebol tu už celkom dosť dlho, zopár mesiacov tomu i bude. Ruky mal vo vreckách, prišiel sem len s hatake tantom, tak jej mal uložené na chrbte. Oblečen bol v shurikey a kunaye, spolu so senbonmi mal v puzdrách po nohách. Čelenku Kumo mal na ľavej ruke a len tak blúdil. Okrem tanta mal na chrbte i tašku, kde mal zvitky, štetec i tuš, na cestách mu už dochádzali a on ich nemal kde kúpiť, tak si zobral veci z domu, aby si mohol občas pokresliť, či spraviť náčrt bábky, ktorú možno jedného dňa zostrojí. Len sa prechádzal a blúdil. Z vrecka vytiahol zapaľovač a balíček s cigaretou. Jednu si dal do úst a zapálil. Balíček tak schoval a začal sa hrať zo zapaľovačom, ktorý obmotal chakrovými vláknami a jednoducho sa s ním hral, zatiaľ, čo kráčal ulicami.*

*prechádza sa ulicami a pozerá okolo*

*Prechádzal naďalej ulicami štvrte Doku, potiahol si z cigarety a štipľavý dym, ktorý chvíľu pobudol v jeho pľúcach vydýchol a vytvoril tak sivý oblak, ktorý sa ale takmer hneď rozplynul vo vzduchu.* "Dnes sa mi ešte neoplatí odísť... zajtra odídem." *Chcel teda vyraziť skoro ráno a hádal, že sa tak za pár dní uvidí Misaki. Do jeho zlatých očí však spadlo dievča v ružových vlasoch, ktoré kráčalo naproti nemu. Nepamätal si, že by ju tu niekedy videl, možno i videl, no ako posledné roky zanedbával svoj život, tak si ju nevšimol. Pátral v pamäti, hľadal či ju skutočne nikto nevidel, no nech robil, čo robil, tak nie. Nevidel ani čelenku, takže buď študovala alebo nemala o kariéru shinobi záujem. Milo a priateľsky sa na ňu usmial.* Ahoj. *Pozdravil ju.*

Srdce 1

*Po nejakej dobe sa vrátil do Kumogakure no sato, aj keď tu bol tak týždeň dozadu len na pár hodín na otočku, avšak to nerátal. Hodlal tu stráviť čaj o niečo dlhšie, chcel popracovať na bábkach a taktiež tu mal jednu hlavnú záležitosť, ktorej sa hodlal chvíľku venovať. Do Kumo dorazil s východom slnka, na uliciach už bolo trochu živo, pretože sa ľudia niektorí ľudia presúvali do práce. Za dlhý čas sa nijako nezmenil, okrem toho, že už nenosil bábky na chrbte, ale vo zvitku, tak ako veľa ďalších vecí, tak vzhľadovo ani povahovo priveľmi nie. No, oproti detstvu bol oveľa pokojnejší, ale stále sa príjemne usmieval, aj keď nemal k tomu veľký dôvod. V Kumo mal len dva ciele. Vedľajším bolo urobiť zopár bábok, ten hlavný, k tomu sa dnes dostane, hodlal sa len trochu vyspať, jednoducho si odpočinúť a potom zobrať C misiu, musel to urobiť sám, tak, aby ho nikto nesledoval. Síce, mohol si prvé srdce získať i inak, nehodlal to robiť tou jednoduchšou cestou.
Miesto toho, aby si to zamieril do domu, kde obvykle býval, tak mieril znovu do štvrte Doku. Mal by sa pomaly i odsťahovať, teraz to však bol jeden z najmenších problémov, ktoré mal. Cesta tam mu trvala chvíľu, no keď tam dorazil, šiel k rodičom domov. Nemohol povedať, že jej to prekvapilo, skôr pravý opak, vôbec nebol prekvapený. Miesto topánok, ktoré nosil otec boli na chodbe cudzie pánske topánky, na vešiaku bolo tiež cudzie oblečenie, spoločné fotky boli preč, miesto toho tam boli len fotky jeho ako malého, alebo s mamou a dokonca tam visela i jedna, kde bola mama, onen cudzí muž a malé dievča, mohla mať tak 13-15.* "Dúfam, že sa nebude hrať na fotríka. A, aby toho nebolo málo, hádam, že je zo mňa i nevlastný starší brat." *Aj keď mu rozhodne na to nedá čas. Vybehol schody do svojej izby, tam si len nachystal čisté oblečenie v čom pôjde spať, zobral uterák, zbavil sa zbytočných vecí - zvitky, zbrane, puzdrá nahádzal na stôl a šiel do sprchy. Cestou zo sprchy stretol mamu, len jej poprial dobre ráno a zaliezol do izby a potom hneď do postele. Vedela, že si to mieril priamo tam, tak ho nechala tak. Zobudil sa až poobede, prezliekol sa, urobil si poriadok s dlhšími vlasmi, ktoré dal do drdolu a šiel do kuchyne sa najesť. Z kuchyne sa ozývali hlasy, tak ako hlas jeho mamy, tak i hlas neznámeho muža s ktorým žila. Vošiel do kuchyne.* Ráno. *Poprial im, aj keď bolo poobede. Sám o sebe bol ešte rozospatý, takže ich ignoroval úspešne, až pokiaľ si neurobil chleba a nechcel sa s ním vydať do izby.* Je sa v kuchyni. *Napomenula ho mama keď bol už len krok od toho, aby opustil kuchyňu.* Nechcem vás rušiť. *Povedal. Chcel sa tiež v pokoji najesť, aby šiel na C misiu s pokojnou hlavou a omylom ich tam nepozabíjal. Aspoň jedného potreboval živého.* Nebudeš nás rušiť, tak si sadni tu a najedz sa. *Povzdychla jeho mama. Onen muž radšej mlčal, dobre si bol vedomí toho, že sa naňho Arita ani raz nepozrel. S nevôľou sa teda posadil a začal jesť tam.* Aspoň vás zoznámim. Arita, toto je Araki. Poznáme sa už dlhšie. *Predstavila mu jeho nového priateľa a asi i nevlastného otca. Arita konečne zdvihol k onomu mužovi zlaté oči, ktoré mal po svojom otcovi.* Teší ma Arita-san. *Povedal mu Araki. Bol rozhodne vysoký, vyzeral vyspelo, mohol o niekoľko rokov mladší od Arivej mamy, aj keď on bol tiež o Misaki o dosť starší a boli spolu. On bol teda posledný, kto by to mal komentovať.* Aj mňa. *Povedal. Nejako sa mu nepáčil ten pocit, že bol preňho domov razom cudzí. Ešte viac, než keď sa mama s otcom hádali. Mal čierne krátke vlasy, zelenkasté oči, jazvu cez oko, jeho pleť bola tmavá ako pleť mnohých ľudí tu. Jedol teda v tichosti, než sa zdvihol a chystal sa postaviť, než sa do jeho cesty postavilo dievča, čo vidiel na fotke. Rozhodne bolo vyššie než on, keď sa pozrel pred seba, videl na jej krk. Musel teda zdvihnúť hlavu, aby sa jej mohol pozrieť do očí. Tmavá pokožka, hnedé vlasy, rovnako ako hnedé oči, musela mať vzhľad po svojej mamke. Rozviedli sa aj oni, či umrela už dávnejšie?* Dovolíš? *Spýtal sa jej a ona bez pol slova uhla a on tak mohol ísť naspäť do izby, kde sa pripravil na misiu, ktorú si šiel prevziať. Obyčajná C misia, ničím výnimočná, postarať sa o pár banditov. Cesta k nim mu trvala zopár hodín. Dorazil k nim až k večeru, musel oznať, že preňho mali jednoducho nádherný priestor. Táborili pri menšej skale, aby boli z jednej strany krytý, ale jemu to náramne vyhovovalo, keďže stál tak nad nimi a mal prehľad. Boli len štyria, to znamenalo, že jedného z nich vedel zabiť prekvapivým útokom. Počkal kým sa teda zotmie. Premýšľal zatiaľ nad stratégiou, jedného potreboval nechať už, ostatných sa mohol zbaviť. Vlastne aj ten druhý zomrie, ale inou smrťou, než ostatný. Natiahol si na tvár termovíziu a počkal ešte pol hodinu, kým úplne padla noc. Nemusel sa báť, že by sa o ňom niečo dozvedeli, podľa záznamu, žiaden z nich nepoužíval ninjutsu, ani nič tomu podobné a keď padla tma, zložil pečate a privolal Taru. Uklonil sa mu zo slušnosti.* Dobrý večer Tora-san. *Pozdravil ho potichu.* Prepáčte, že som vás privolal v takúto hodinu, mal by som však jednu prosbu. *Povedal mu, pričom sa naňho pozeral.* Ale iste, o čo by si rád, chlapče. *Arita sa vďačne usmial.* Bol by ste taký dobrý a až budem v boji, tak jedného odchytil bokom? Pokojne mu zlámte nohy a tak, len potrebujem, aby žil. *Poprosil ho blondiak.* Len to? *Čakal niečo viac, ale keď už ho o to mladý poprosil, tak prečo to neurobiť.* Len to. Ďakujem. *Uklonil sa ešte na znak vďaky a potom sa dali do práce. Nechal opičiaka, nech si zalezie kam chce, len, aby jedného odtiahol bokom, vytiahol bábky zo zvitku. Karasu a Kuoari, na túto záležitosť stačili. Postavil sa na kraj skaly a potom ich na nich poslal. Keďže útočil z vrchu mal jasnú výhodu, navyše nikto z tých štyroch útok nečakali a aj pre bábky boli buď v ideálnej rýchlosti, alebo pomalý.
Traja z nich oddychovali - spali a verili svojmu kolegovi, že ich zobudí, ak by sa niečo stalo. Naňho sa však zozadu vyrútila bábka Kuorari, ktorá švihla katanou a tak jej dostala. Hoc sa ešte stihol párkrát obzrieť, pretože bábky neboli dvakrát tiché... padol na zem mŕtvy. Na jedného zo spiacich sa vyrútila bábka Karasu, ktorá jedného podrezala. Medzitým sa zvyšok zobudil a začal tasiť zbrane. Na jedného z nich skočil Toru-san a keď ho chcel jeho kolega brániť, bábky mu v tom jednoducho zabránili.* "Zvládol by som to aj sám, ale istota, je istota." *Bábku Kuoari poslal k sebe a keď bola u neho, tak vyskočil na ňu a odviezol sa tak dolu, zoskočil dva metre nad zemou. Katanu a hatake tanto nechal vrátiť na miesto. Videl, že opičiak urobil svoju prácu, zlomil mu obe nohy a ruky. Arita sa mu znovu uklonil.* Ďakujem vám ešte raz. *Poďakoval mu a zložil si termovíziu z tváre. Svetlo tu bolo dosť pomocou táboraku.* Zvládol by si to aj sám. *Dostalo sa mu spätnej odpovede.* Istota, je istota. *Usmial sa na neho Arita a opičiak prikývol. Rozlúčili sa a on zmizol v obláčiku dymu, zatiaľ, čo na zemi pred ním zostal zhrozený muž. Bábky uložil do zvitku, ktorý uložil na svoje miesto a pomaly kráčal k mužovi, ktorý sa na neho s desivým výrazom díval. Vyzeral mlado... skoro ako tínežer.* Počuj chlapče, bolo ti dobré utiecť z tvojho domova a stať sa banditom? *Spýtal sa jej, keď si k nemu kľakol.* Tak už ma zabi konečne. *Onen bandita mu fľusol na tvár. Arita si to len utrel do jeho rukáva.* Koľko môžeš mať tak? Šestnásť, dvadsať? *Prezeral si ho.* Čo ťa je do toho?! *Kričal po ňom a znovu mu fľusol na tvár, čo si znovu utrel do jeho rukáva.* No, na tom nezáleží, rozhodne si mladší než ja a teraz mi toľko na veku aj tak nezáleží. *Dôležitý bol pre neho ten život, čo bol navyše.* No, mám pre teba dobrú správu. Tvoje vedomie zomrie, ale tvoje srdce bude naďalej žiť istým slova zmyslom. *Povedal mu. Na jeho tvári sa objavil úškrn, istý slova zmyslom bude žiť, biť a keď Aritatové originálne srdcie umrie, príde ďalšie na rad, ktoré bude poháňať jeho telo životom. Pomocou hatake tanta mu rozrezal oblečenie, čo mal na sebe a i on sám si vyzliekol vrch oblečenia. Z jeho hrude následne začali vyliezať vlákna, ktorými sa pýšilo jeho telo a zabodli sa do okolia srdca. Najskôr začali párať dieru v oblastí srdca, aby ho mohol bezpečne vybrať. Bol počuť len vreskot, vreskot, ktorý ničil jeho uši, desil okolie... Vlákna opatrne no zároveň pevne začali obopínať jeho srdce. Na tvári malého muža bol stále ten úškrn. Ťažko povedať, ako si ho mal človek vynaložiť, no teraz ich nikto nevidel, už to nepotrvá dlho. Vlákna začali pomaly ale iste vyťahovať jeho srdce von z tela, hneď ako sa srdce odpojilo od tela bandity, vreckot utíchal, tak ako utíchal život mladého muža pred ním. Bol to bandita, čo páchal zlo, teraz poslúži niečomu užitočnejšiemu... Srdce uložil ho niekde v tele, vedel, že ho časom bude ešte presúvať, tak, aby mu to viac vyhovovalo. Hlasno povzdychol, keď mal hlavnú časť pre ktorú prišiel do Kumo za sebou. Teraz sa hodlal sústrediť len na bábky a možno si ešte jedno srdce vziať. Teraz mal však iné starosti. Síce jednu vec z krku, ale ďalšie stále nie. Telá len uložil na kopu a začal pomocou katonových technik páliť, ako to len išlo, aby boli spálené, vedel, že teraz nemá šancu ich spáliť na prach. Potom si dal termovíziu znovu na tvár a vyrazil domov. Cestou tam si zapálil cigaretu. Najskôr nahlásil, že splnil misu a potom šiel do štvrte Doku, kde zavítal rovno do postele. Nejako nemal chuť sa najesť.*

Koniec
1691

Srdce 2
*Jedno srdce mal navyše, no nebol si istý, zda mu stačí, predsa len, bol joininom a ak by prišla nejaká ťažšia misia, mohol by mať problémy a ani jedno srdce navyše nemuselo stačiť. Ležal v posteli vo svojej izbe doma, pomaly ale iste sa chystal preč z Kumo, no skôr, než než chcel odísť, chce aspoň jedno srdce ďalšie, ktoré by získal počas toho, aby by robil C misiu. Viac menej mu to vyhovovalo, aj keď to bola pre neho zbytočnosť, ale aspoň sa sem tam ukázal, a dokázal, že ešte vôbec žije. A tak tomu bolo i dnes, prevzal si C misiu, ktorá bola čo najďalej od Kumo, zbalil si zopár užitočných vecí a vydal sa na cestu. Oblečený bol v obyčajnom čiernom kimone, po svojom pravom boku mal hatake tanto, katanu a bábky mal uložené vo zvitkoch. Vlasy mal zopnuté v drdole a čelenku kumo na ľavej ruke. Kráčal pomaly, dával si načas, predsa len sa nemal kam ponáhľať, hlavne nie domov. Hoc bol dom prázdny, pretože všetci boli v práci, jeho nevlastná sestra dokonca robila jednu C misiu tiež, ale nevenoval tomu pozornosť, neveril, že by sa spolu stretli, prezradila mu kam idú a on šiel koniec koncov na úplne opačný smer. Urobiť poriadok so zopár obyčajnými banditmi, nič čo by nezvládol. Cesta mu trvala zopár hodín a tak ako minule, tak si aj teraz prešiel terén. Na jeho táborili na rovine, kde neboli žiadne kopce a ani lesy. Sledoval ich teda pozorne z diaľky a tak ako minule hodlal počkať, kým padne noc. Usadil sa preto na zem, zložil pečate a privolal Taru, aby mu robil spoločnosť. Opičiak nikdy nič nenamietal, naopak sa im spolu dobre rozprávalo a dalo by sa povedať, že si i dosť padli do noty. Rozprávali sa o všemožných veciach, o tom ako sa darí Tarovi, ako sa darí Aritovi, čo mali obaja v pláne a či by nechcel i tentokrát blondiak pomôcť, na čo s vďačnosťou kývol, pretože teraz mal len výhodu momentu prekvapenia, nikterak terénu a tak sa o ne museli postarať čo najrýchlejšie.* Najmladšieho z nich by bolo dobré nechať žiť. Má také hnedé kučeravé vlasy a modré oči. *Povedal mu blondiak, koho nechajú tentokrát žiť a tak ako minule, aj teraz to bol najmladšie vyzerajúci z nich. Či už tam bol niekto mladší alebo nie, to posúdiť nevedel a zase nechcel srdce mladšie, než dvadsiatim rokom.* Dobre, toho vezmem bokom, ty sa postaraj teda o zvyšok. *Pokývol hlavou opičiak. Arita sa naňho vďačne usmial a aj keď boli v sede, tak sklonil hlavu na znak vďaky. Času mali ešte dosť a tak joinin vytiahol zo zvitku dva poháre a fľašku saké, aby si spolu dali za pohárik dva. Oboma rukami teda nalial do pohára Tari, potom až sebe a oboma rukami chytil pohárik, keď si išli štngnúť, Arita dal pohárik o poznanie nižšie a počkal až sa prvý napije opičiak a až potom vypil obsah pohárika on.* Je dobré, od kadiaľ ho máš? *Spýtal sa Taro. Arita sa usmial, bol rád, že chutilo.* Raz sme prišli do takej zaujímavej dediny s Misaki a mali tam jarmok, kúpil som si teda tri fľaše saké, len tak na chuť a na skrátenie dlhých dní. *Hoc by rád túto taktiku používal i doma, nejako tam nemal chuť sa napiť a ani sa priateľsky s niekým porozprávať. Zo zvitku vytiahol tiež cigarety, jednu si vložil do úst a zapálil katonovou technikou, zatiaľ čo zvyšok znovu schoval. Potiahol si z nej, potom vydýchol onen štipľavý dym, vložil si cigaretu do úst a znovu nalial do pohárikov tým istým spôsobom. Najskôr Tarovi a potom až jemu.* Musíš sa skvelo baviť, cestovať po svete s niekým. *Prehodil opičiak a vzal pohár oboma prackami.* Je to zábava. Hlavne, keď je to so ženou, ktorú milujem. *Usmial sa jemne. Taro vedel o vzťahu s Misaki, tak isto, ako vedel o tom aj Yori. Oni boli totiž jediní, ktorých vedel privolať a dokázali rozprávať. Pomaly sa začalo zotmievať a ich rozhovor skončil, až keď padla úplná tma. Obaja sa postavili, Arita predtým ešte upratal fľašu a poháre, vytiahol si termovíziu a nasadil, aby videl v tme a pomalými cez to tichými krokmi sa vydal do tmy za banditmi, predtým však vytiahol ešte dve bábky, ktorým požičal ako hatake tanto, tak i katanu.
Kráčal potichu, aby jej nebolo počuť, vedel, že jej bude vidieť, keď pôjde čoraz bližšie kvôli ohnisku, preto zastal až tam, kde svetlo nedosvietilo a vyslal svoje bábky. Svoju podobiznu, Karasu a Kuorari. Niektorí z nich spali, dvaja držali stráž. Ten koho chcel spal a tak sa musel o tých dvoch postarať čo najrýchlejšie. Z tmy sa z ničoho nič objavili tri bábky a hoc na ne tí dvaja, čo boli hore, na Kuroari boli pomaly a do toho mala i hatake tanto... Karasu skôr zdržiavala jedného z nich pokiaľ ten druhý nepadol na zem. Narobil s nimi však celkom slušný hluk a tak sa zvyšní traja zobudili. Taro neváhal a skočil potom jednom, ktorého Arita chcel a tak sa mohol venovať zvyšku... jeden bandita za druhým však padali ako hrušky, keď im Kuroari zabodla hatake tanto do tela, či urobila inú vec. A tak mal boj za chvíľu za sebou. Bábky stiahol k sebe, uložil ich do zvitku a vydal sa za Tarom.* Ďakujem za pomoc, Taro-san. *Uklonil sa mu hlbokým úklonom.* Kdeže, kdeže. *Mávol tlapu a tak sa rozlúčili spoločne a Arita sa tak mohol pozrieť na mladíka, ktorého si vyhliadol. Kľakol si k nemu, prezrel si ho. Tentokrát sa nehodlal pýtať na to, koľko má rokov, nehodlal ho spovedať. Len pomocou hatake tanto mu rotrhal oblečenie na celej hrudi, aby sa dostal k jeho srdcu.* Bude to bolieť len chvíľu. *Aj keď hádal, že muž bol v bolestiach aj bez toho, kvôli rozlámaným končatinám, ktoré po sebe zanechal opičiak. Muž sa naňho so strachom v očiach v modrých očiach díval, sám Arita si potom rozviazal kimono a vyzliekol do pol pasu. Z jeho hrude vyšli vlákna, ktoré tvorili jeho telo a zaborili sa do okolia srdca bandity. Ten začal kričať, ticho, ktoré prehrušovalo do vtedy len praskanie ohňa a ťažké dýchanie modrookého prerušil jeho krik, ktorý sa rozliehal do tmy. Nechal vlákna omotať jeho srdce, opatrne, cez to pevne a potom jej začal vyberať. Vyrval mu jej z hrude zatiaľ čo žil. Arita nesledoval tvár muža, sústredil sa čisto len na srdce... ktoré potom ako náhle jej vybral z tela onoho muža vtiahol do svojho, kde jej uložil.* Druhé.... *Zamrmlal pre seba. Postavil sa a obliekol. Teraz sa musel postarať o telá. Natiahol ich na jednu kopu ako predtým, vytiahol zo zvitku nedopitú fľašku saké a vylial ju na nich, predsa len... sám to nedopije a bola tam len trocha, tak aby sa trochu napili v posmrtnom živote. Fľašku dal zo zvitku a pomocou katonových techník začal páliť ich telá, tak, aby sa nedalo rozoznať, kto bol kto. Keď bol so svojou prácou hotový, šiel naspäť do Kumo.*

Počet slov: 1116
Koniec.