Hotel s restaurací

*Rozoberali ďalej, či by mohol byť účastník skúšok a popri tom čakali na to, kým sa budú môcť ubytovať. Než sa k nim ozval ten, ktorý bol stredobodom ich rozhovoru, nikderak v zlom, ale ani dobrom. Len rozoberali, či by nemohol byť účastnik skúšok, a možný súper Kaede. Ich rozhovor však vyrušil vcelku agresívny tón hlasu onej bytosti z Kumo. Obaja bratia si vymenili výrazy, či urobili alebo povedali niečo zlé, ale ani jedného nič nenapadlo. Obaja sa teda na neho pozreli, Sora síce cez slnečné okuliare ale Aoda bez nich.* Máš ty nejaký problém? *Nadvihol Sora jedno obočie. Nerobili nič zlé a tak ani jeden z bratov nechápal jeho správanie. Nič mu nerobili, ani ho neurážali, len sa dohadovali. Nič viac, nič menej. Ak mal chlapec nejaké komplexy, tak nemal právo si ich na nich liečiť.* Nepovedali sme na teba nič zlé, len sa dohadujeme, či sa účasťníš skúšok alebo nie, je to snáď zlé? *Povedal svoje i bielovlasý chlapec rovnako vysoký ako jeho brat.*

*Když se na sebe ti dva podívali nechápavě, Reisu se hned ozval:* "Dante, nejspíše bychom se na to měli vykašlat, tihle dva působí jako nějací žoldnéři nebo něco jiného. Jen se koukej na to jejich vybavení a všechno." "To máš pravdu a tady je hodně dalších shinobi, kteří by se ještě přidali na jejich stranu? Podělaná Kirigakure, že jsme nezůstali v Kumo." *Dante si sundal termovizi, aby na ně lépe viděl, avšak při tom jim odhalil své, rozdílně barevné, oči.* Já žádný problém také nemám, jen asi není úplně košér se o někom takhle bavit, když jste tak blízko, že by vás uslyšel i mrtvý. "Reisu, do háje, co jsi to zase řekl?" "No co, mluvit občas za tebe mohu, ne?" "Říkal jsem ti, neser se mi do kontroly těla, pokud tě o to vyloženě nepožádám." "A co by jsi jim jako řekl ty?" *Jejich vnitřní dialog přerušili slova toho druhého. Dante si prudce oddychl a pověděl:* Ne, nejspíše se neúčastním, ale to už je šuma fuk.

*Obaja bratia nemali proti nemu nič, vlastne až doteraz, pokiaľ nezačal byť tak agresívny, ako by mu zobrali lízatko.* "Beztak pokašlal písomný test a bude tu len sedieť a kukať do blba. Preto je toľko nasratý. *Sorovi prebehlo hlavou, nič iné ho totiž nenapadlo, ak bol vôbec účastník skúšok. Chcel niečo drzé povedať, rovnakým tónom ako na nich rozprával on, no Aoda mu zapchal rukou ústa, aby mlčal. Modro vlasý chlapec nemal rád agresívnych ľudí a on sám ich agresivitu riešil agresivitou.* Tak, keď nie je žiaden problém na oboch stranách, čo tak nechať toho tónu? *Snažil sa to vyriešiť Aoda, pretože jeho hlúpy brat by sa tu pustil do boja, aby schladil onoho chlapca. Ani bielovlasému sa veľmi nepáčilo ako s nimi rozpráva, tak sa to rozhodol vyriešiť trochu priateľskou cestou.* Nehovoríme predsa nič zle. Ja ani môj brat sme ešte nikoho z Kumo nevideli. *Vysvetlil im a trochu sa pousmial, pričom stále držal silou bratove ústa zavreté a ten mlčky prijmal svoj osud, nechal to teda na svojom bratovi, ktorí bol o niečo málo sekúnd či minút starší, ale aj tak tu mal slovo staršieho brata. Ale už sa i Aoda trochu zamračil, to ako k nim rozprával. Sora však dal bratovu ruku preč.* To sú všetci z kumo tak agresívni a nevrlí, že sa nevedia normálne rozprávať? *Nedalo to Sorovi a musel ho napomenúť takýmto štýlom za jeho správanie k nim dvom.* Mrzí ma, že sa skúšok nezúčastním. Ten, ktorý si otváral tlamu a rozprával sa tak ako ty teraz skončil v nemocnici. *Zavrčal, pritom skôr pre seba, jeho brat to však začul a tak sa na neho pozrel, nech zavrie tlamu a on ju aj skutočne zavrel. Aoda chápal Soru, nerobili predsa nič zlé.* Skúšok sa zúčastní totiž kunoichi z Konohy, tak sme uvažovali, či by si mohol byť jej možný súper v treťom kole. *Vydýchol Aoda, potom čo toto povedal.*

Já jsem úplně v pohodě, nevím, co na mém tónu vám oběma může vadit, *řekne již více klidně, protože se zase k moci dostal Dante. Všiml si, že nějaký starší muž zanechal poloprázdnou krabičku cigaret jen u stolku vedle.* "Když to dělá Arita, tak to asi nemůže být tak špatné, ne?" *Pomyslil si a vyčkával na příležitost, kdy se tohoto zakázaného ovoce zmocnit. Ty dva se ani Dantemu moc nelíbili a chápal Reisu, že proti nim hned tak vystartoval. Když ten druhý poví, že nikoho z Kumo neviděli, Dante ani neví, co na to říci. V tom ten druhý začal všechny z Kumo házet do jednoho pytle a dokonce mu začal vyhrožovat. Dante stále uchoval klidný výraz, jen si sundal rukavice a povolil rukávy. Tím odhalil své obvazy, které pokrývaly všechnu viditelná místa krom obličeje. Začalo mu těkat jedno oko a Dante pořád opakoval jeden cvik. Stisk pěst a chytl konce obvazů, aby tím utáhl ten, co má na ruce, obmotal to jednou kolem otevřené dlaně, takto to opakoval, dokud nebyla cítit jemná bolest a tlak z toho obvazu. V tom uslyšeli toho více rozumného a Dante poví:* No, možná tam budu, možná ne. Dle toho, pokud nebude nějaká důležitější mise, než nějaká zkouška.

Teraz už nič. Dá sa baviť aj normálnejšie predsa len. *Aoda sa to snažil všetko riešiť pokojne, bez akýchkoľvek problémov, Sora bol trochu horúcejšia hlava a nikdy sa z toho asi poriadne nespamätá a neponaučí. Pokiaľ ovšetkom nedostane ešte viac po hube, než dostal. Vedel, že jeho menší hnev je skôr na vonok z princípu, nikoli, že by to Soru trápilo osobne, no už sa tým nechcel zabývať. Obe strany by sa mali pomaly ale isto ukľudniť ešte viac. Nepoznali toho z Kumo, nevedeli či neovplýva nejakou špeciálnou schopnosťou, ktorá by mohla dokonca i čiastočne prekonať oči jeho brata. Oba dva pári očí však sledovali počínanie chlapca. Oba si v tú chvíľu pomysleli takmer to isté: či majú dočinenie s nejakým psychicky narušeným nasochistom.* Nikdy nebude žiadna dôležitá misia, pokiaľ nespravíš chuuninské skúšky. Dokonca ani C nemôžeš robiť bez dozoru. *Našťastie oni mali toto všetko za sebou a už museli plniť len misie, aby sa ukázali, že sú dosť skúsení na to, postúpiť na vyššiu hodnosť.* Bez tej skúšky budeš navždy geninom, takže D a C misie budú to najdôležitejšie, čo niekedy v živote stretneš. *Sora sa oprel o stĺp. Zložil si predtým batoh z chrbta, chvíľu sa tam hrabal, než vytiahol servítky na okuliare, jednu z nich vytiahol a okuliare si dal dolu z očí. Vyzeral ako slepý človek. Biele oči, nič viac. Začal si ich čistiť, mal pocit, ako by mu na ne padlo trocha prachu a tak videl ešte tmavšie, než normálne cez čierne sklo slnečných okuliarov. Svoje biele oči však nenechával dlho k videniu a potom ich zavrel, nerád by na ich netradičnú farbu nejako ukazoval. Hlavne, keď ich pomaly každý shinobi na vyššom ranku spoznal. No nemal sa čoho báť, má na čele pečať, ktorá jeho oči chránila pred cudzími, avšak samotnú pečať skrytú make-upom čelenkou konohy a ofinou. Trojitá ochrana! Potom okuliare vrátil naspäť na tvár, oči znovu otvoril.* Skutočný život shinobiho začína až po chuuninských skúškach. Dovtedy nič dôležitejšieho, než skúšky neexistuje. *Vedeli svoje. Predsa len, mali ich dva roky za sebou.*

Ano, souhlasím, dá se normálně bavit.. Do hajzlu, zase je tam nějaký cucek, *pověděl a vyhrnul si rukáv a opravdu, asi tři centimetry nad zápěstí se mu obvazy zasukovaly. Prsty již měl hbité, takže ten cucek nedělal problém Dantemu, ani kdyby jej měl řešit po slepu. Když měl obvazy utažené, omylem se mu otevřeli jeho staré rány a z prostoru mezi prsty se valilo pár kapek krve.* Ale jdi už fakt do hajzlu, já říkal, že tento trénink byl blbý nápad, *pověděl a až posléze si uvědomil, že Reisu mluvit nemůže a ani tu fyzicky není. Když mu řeknou, že bez dokončení zkoušek jej čekají jen C a D mise, byl si toho vědom, ale také věděl, ale také věděl, že může dělat výpomoc v nemocnici, což jej moc bavilo. Když si všiml těch divných očí, raději to nekomentoval, protože by to bylo neslušné a hlavně, kdyby tohle měl někdo vytáhnout, byl by to Reisu. Když poví, že není nic důležitějšího než zkoušky, Dante poví:* No, pro mě je něco mnohem důležitého. A tím je trénink a sebezlepšování. Věřím totiž, že i kdyby teď proti mě měl stát genin, který má talent na ninjutsu, svojí pílí a tréninkem bych se mu mohl vyrovnat. *Poté si vezme nový obvaz a obváže si i dlaň, nasadí si rukavice a oddychne si.*

*Bolo to jasné. Stáli proti narušenému dieťaťu. Obaja bratia si to uvedomili, no radšej nekomentovali a nejako dúfali, že s ním Kaede bojovať nebude. Hlavne Sora, isto jej privodí nejakú traumu, nevytváral o sebe pekný obrázok, už na prvý pohľad. Keď sa niekedy stretne s Mayi znovu, radšej sa opýta jej, či majú všetci z Kumo potrebu sa takto správať, alebo len skutočne narazili na tu najhoršiu možnú osobu.* Hej, asi by som sa vyhol Kumo na našich cestách. *Zamumlal Sora svojmu bratovi a ten súhlasne prikývol. Oni mali tiež tréning dosť tvrdý tréning od ich mami, ale nikdy neskončili takto. Vymenili si teda jeden s druhým pohľady a radšej to nekomentovali. Pokiaľ bol tento súper zameraný na taijutsu, Sora by si s ním rád zabojoval a možno ho zrovnal do late. Obaja si mysleli svoje, tento človek takýmto štýlom skape skôr, než zakúsi skutočnosť byť shinobim na vyššej úrovni.* Kto vie, možno narazíš na niekoho, kto svoje ninjutsu vytrénoval k priam dokonalosti za tú dobu, čo sa pripravoval na skúšky. *Zodvihol Aoda ramená.* Ninjutsu je k ničomu. Namlátil som im už veľakrát hubu. *Zafrnel modro vlasý lovec nukeinov.* Bez tak si potreboval pomoc sa k nim dostať na blízko. *Šťuchol ho zase jeho bielovlasý brat.* Ver tomu, že nie. Namlátil som každému sám. *Nedal sa.* Hee? Tak to si dáme súťaž, kto zabije najviac monštier keď pojdeme z Kiri. *Rýpol si Aoda, nenapadlo ho ako inak ukončiť debatu, než rýpnuť do citlivého miesta jeho brata, ktorý mal z toho traumu, z ktorej sa dostaval až zázračne rýchlo.* Pokojne. Za jeden týždeň som ich zabil vyše dvadsať, ešte ako čerstvý chuunin, koľko ich zabijem za jeden týždeň teraz? *Zamyslel sa Sora, no skôr, než stihol úplne popremýšľať, pristal mu na hlave pohlavok.* Veď ja ti vbijem do hlavy trochu rozumu. *Potom si odkašľal.* Nie je potrebné na seba toľko tlačiť, život je dosť dlhý, keď si to človek tak vezme. *Nikto nevedel, čo ho môže stretnúť na cestách shinobiho.* Aj keď dá sa povedať, že môj brat má viac šťastia, než rozumu. *Zasmial sa. Čo od neho počul, tak za posledné dva roky bol mŕtvy takmer dvakrát.*

*Dante ty dva poslouchá a upřímně neví, co s nimi řešit. Všiml si čelenky Konohy a tak už ví, kam se nejspíše nepodívá. Tedy alespoň ne kvůli nim. Věděl, že je očividně zbytečné se jakkoliv snažit, takže jen čekal na to, až se uvolní řada a on bude moci jít do pokoje.* "No, s těmito jsem si moc do noty nesedl, ale nevadí. Ani nesoutěží, tak není vlastně vůbec můj problém. A navíc, není povinností shinobiho si hned sednout se všemi, ne?"

*Oni tiež vedeli, že sa do kumo nepozrú.* Vlastne, už som jednoho z Kumo stretol. *Spomenul si Sora.* Niečo na A... Ari...Arita. *S menšou ťažkosťou si spomenul na jeho meno.* Tak čo trepeš, že si nikoho z kumo nevidel. *Dal svojmu bratovi pohlavok, Sora sa na Aodu zaksichtil, stále dostával pohlavky.* Choď s ním na misiu, aj od neho som dostal pohlavok. Bol tam so mnou pieskožrút. *A ako inak, Sora nemohol nechať len tak zavrieť klapačku, pokiaľ išlo o niekoho slabého a musel si doňho rýpnuť, sem tam, viac menej stále, ale ku koncu misie bol naňho dobrý.* Myslím, že to bol Arita Koniriki, alebo tak nejako, nepoznáš ho? *Spýtal sa chlapca z Kumo Sora. Bolo to pár mesiacov po chuuninských skúškach, nemohol si zapamätať jeho meno dobre. Ty a tvoje prezývky. *Vydýchol Aoda. Oni boli listožrúti, Iwa kameňom žrúti.* Ešte vymysli niečo Kiri a Kumo. Bude to dokonalé. *Povedal ironicky, aj keď musel uznať, že sa tieto tri prezývky hodili.* Pracujem na tom, síce dva roky, ale pracujem. Kiri... kiri... topi... *Aoda mu zapchal radšej ústa, pochopil, čo chce jeho brat povedať.* Radšej si to nechaj až na izbu, lebo budeme spať kvôli tebe na ulici.

*Dante je v takovém menším transu. Je to poprvé, co byl mimo vesnici a potkal se s vrstevníky, kteří byli z jiné vesnice a tomu jednomu arogance vážně nechyběla.* "Musíš být v klidu, Dante, nesmíš se nechat vyprovokovat. Jak jsi si říkal předtím, nemusíš se shodnout se všemi. A hle, už jsou tam jen tři lidi. Ještě tak pět minut, a už budu v pokoji, kde budu moci být zase svůj a ne se takto přetvařovat, že je mi to všechno jedno." *Najednou ten modrovlasí poví jméno, které i Dantemu něco říkalo.* "Takže tihle dva se střetli s Aritou? Divím se, že je snesl, když měl takový problém vydržet s námi. Ano, Reisu je více tvrdohlaví, než ten modrými vlasy, ale já jsem byl klidný, jako ten bělovlasí." *Když se jej zeptá, zda jej zná, Dante poví:* Ano, Aritu znám. Šli jsme spolu na mise a pomáhal mi se na tuto maškarádu připravit. Doporučil mi nějaké vybavení, ale poslední dobou se choval trochu divně. *Dále poslouchá dialog chlapců a zjistí, jak je ten modrovlasí vlastně neslušný. Raději to nechal být, přeci jen, on také není žádný andílek.*

Za mňa sa choval normálne. Myslím, že som s ním bol dve misie. Obe dve ľahké. *Mávol rukou.* Prečo má môj brat pamäť akvarijnej rybičky? *Spýtal sa Aoda sám seba. Doteraz tvrdil, že z Kumo nikoho nevidel a teraz, že s ním bol dokonca na dvoch misiach.* Na jednej si bol aj ty. *Šťuchol do Aody, objavilo sa nad ním provizórne svetlo, ako by mu svitlo.* Jo, to je ten s ktorým si vymenil podpis u kuchiyose a dal to podpísať aj mne. *Povedal náhle aj Aoda, už si spomínal. Sora vymenil podpis u vrán za podpis u opíc a dokonca sa k tomu dostal i Aoda a tak obaja mali podpisy. Sora bol v tomto hrozný, zbieral ich, už ich mal ani nevedel koľko a vravel, že teraz ešte len začne. Keď budú behať mimo Konohy, kto vie, čo bola na tom pravda.* Jo ten. *Pokývol hlavou modro vlasý chlapec.* Tak dúfam, že jeho pomoc nepríde k ničomu. Nás keď učila učiteľka. Popravde som sa cítil dosť nefér na skúškach. Pieskožrút stál za dve veci. Čakal som nejakú akciu, a ono to bola totálna nuda. Asi bábkar proti taijutsu je úplne zbytočný a slabý. *Povzdychol.* Dúfam, že ho nedostaneš, niečo podobné čo som mal ja. *Predsa len, ak bol zameraný na taijutsu, tak niečo takéto by mohlo byť nudné aj pre neho. Mal skúšky podstate zadarmo.* Aj geninské skúšky boli záživnejšie. *Aoda doňho drgol.* Hovorí ten, čo takmer zomrel v druhej časti? *Uškrnul sa Aoda.* Jo, v druhej časti si dávaj pozor, bývajú tam zmrdi, čo celý ten čas nič nerobia a len lovia geninov, či jednoducho niekto, kto tam ide, aby čo najviac zabil a nebolo to trestné. Nikto nebude vyšetrovať kto ťa zabil v druhej časti. *Dal mu radu. Hlavne teraz, keď bola tma a hmla to bolo nebezpečné. On si nechcel kupovať termovíziu, boli by to zbytočné vyhodené peniaze, predsa len mal svoje oči. Musel si tam dávať hold pozor. Aoda prežil druhé kolo v pokoji, Sora si poležal chvíľu v nemocnici. Doteraz mal slabšie jazvy na rukách, či chrbte.*

*Když viděl, jak se ti dva vzájemně postrkují, jeho teorie se ukazovala pravdivější. Oslovení "brat" mohlo být jen pro blízkého člověka, ale podle jejich zážitků se jednalo skutečně o bratry. Když se rozpovídají o těch zkouškách, Dante se zamyslí:* "Tak na co si sakra stěžuje, že měli zkoušky zadarmo? Co bychom za to dali mi, kdybychom nemuseli odhalovat všechny naše karty, jenže s naším štěstí budeme muset využít všechno a stejně to bude málo. No nic, no, budeme se muset smířit i s tím, že nic v tomto světě není fér." *Když domluvili, Dante dodal:* No jo, musím říci, že je to velice působivé vyprávění.

*Sora sa cítil dosť neférovo, že tretie kolo dostal zadarmo, no už to bola minulosť.* Aspoň keby som mu mohol tu bábku rozjebať. *Vyfasoval však za jeho slová pohlavok, až si musel pošúchať hlavu.* To bolelo. *Zamrmlal.* A bude aj viac, pokiaľ sa nezačneš správať normálne. *Povedal mu. Mal pocit, že myslenie Sora necháva na ňom zatiaľ čo Sora mlátil a mlátil.* Zažijete si tam svoje, uvidíte. Každopádne ti držím palce. *Pousmial sa Aoda na chlapca z Kumo a potom sa pozrel na radu.* Čakáš na ňu tiež, nie? Mal by si ísť skôr, než ťa predbehneme. *Stále sa mierne usmieval. Predsa len kto skôr príde, ten skôr melie, ale vzhľadom k tomu, že tu bol pred nimi a pokukoval po rade tak usúdil, že čaká rovnako ako on.*

*Dante jen poslouchal, protože cítil, že do tohoto by se on míchat neměl.* "Ještě by si mysleli, že si o sobě myslím kdo ví co a chtěli by se prát. Už tak stačí, že ten modrovlasý je celkem nabroušený," *myslel si a v tom si všimnul, jak jej ten bělovlasý pohlavkuje. Raději to nekomentoval a místo toho si naposledy utáhl obvaz a zakryl si jej rukávem.* "No, Kirigakure je pěkný hnus. Upřímně doufám, že odtud vypadnu co nejdříve. Zatracená mlha, zkurvená tma a ještě více podělaní lidi, co se tu shlukují." *V tom si všimne, že ten bělovlasý na něj mluvil a dokonce jej povzbudil.* Jo, díky moc... *dostal ze sebe a dále sledoval tu řadu, která se krátila čím dál více a více. Když mu ten bělovlasý řekne, že by měl jít, než jej předběhnout, Dante jen kývne a stoupne si do řady. Celou dobu jen kouká do země a tiše přemýšlí o plánech, aby pobyt tady nebyla taková osina.*

*Sorovi vadil. Tu bola aj otázka, kto mu nevadil. Bolo veľmi veľa ľudí, shinobi s ktorými si nesadol hneď na prvé stretnutie a len malá hŕstka tých, s ktorými si sadol. Nerobil rozdieli medzi slabým a silnými, jednoducho nie každý mu prišiel sympatický... ale vedel, že i s ľuďmi, ktorí mu taký neprídu, aj s tými bude musieť komunikovať. Aoda ich upozornil na miesto v rade, pokiaľ si nepohne, pôjdu prvý a predbehnú jej. Predsa len, kto skôr príde, ten skôr melie. Ak by nebolo dobrého Aodu, aj by sa tam postavil. Miesto toho ešte pred seba pustili jedného muža, aby nemusel stáť priamo za ním. Najskôr ubytovali jeho, potom muža pred nimi a nakoniec aj Aodu a Soru.*

Koniec

Tréning sily.

*Suguro a Ayako sa vrátili z akadémie. Zatiaľ čo však Suguro smeroval do svojej izby, jej krôčky viedli zase na záhradku v ich sídle. Boli mierne hlasné, dupavé, poukázujúce na to, ako veľmi sa hnevá. Cestou tam stretla mnoho služobných, ktorí sa starali o rozsiahlejšie sídlo v ktorom žili, no ani jednému z nich neopätovala pozdrav.  Svoju tašku hodila na Egawu a jej bosé nožky sa dotkli chladného piesku. Rázne kroky viedli ku stojanu s drevenými nástrojmi, kde do rúk vzala dlhú tyč. Tváre jej začali mierne červeňaž hnevom, prázdnu rúčku položila na prívesok Staru pod jej oblečením.* Hlupák Hiroki, čo on môže vedieť. *Skutočne to, že boli deti otca vyťahovali zle. Aké to museli mať v živote jednoduché, dostali všetko čo chceli, ale ten hlupák nič nevedel! Nevedel, akým tréningom si malá podstupovala zakaždým, čo prišla z akadémie a tato bol doma. Oveľa ťažší než Suguro. Bola dedičkou klanu, chcela raz prevziať miesto otecka a tak musela na sebe pracovať, aj keď to znamenalo skončiť viac než s rozbitými kolenami, keď sa potkla pri naháňačke o vlastné nohy. Zhlboka sa nadýchla v snahe sa upokojiť, no poravde ju to ešte viac rozhnevalo a tak tyč uchopila oboma rúčkami. Hoc mohla dnes znovu odpočívať, pustila sa do cvičenia. Jej svaly boli rozohriaté ešte z akadémie, dnes končili cvičením, bola mierne unavená z toho, no cez to... pustila sa do toho, ako keby tu s ňou stál Batsu. Začala robiť jednoduché pohyby, ktoré ju naučil. Svojou plnou rýchlosťou a silou, snažiace sa oboje prekonať. No nedarilo sa jej to tak, ako by chcela, bola tu na to sama a vzduchom švišťala drevená tyč, pretínala jej, občas začula zapískanie, no väčšinou nič. Po dlhých minútach, kedy sa snažila ako len mohla pocítila únavu kvôli nedostatku výdrže, po jej tvárach stekal pot, ktorý si utrela do rukávu. Oprela sa o tyč, zhlboka dýchala.* Mladá slečna, nechcete pomôcť? *Prehovoril k nej známy hlas z jedného služobníkov v sídle. Zdvihla k nemu čierne očká, prezrela si ho. Stál na Egawe, naproti nej. Každý v sídle kto pracoval bol shinobi, aj keď nedosiahli vysokú úroveň a nechali toho, aby sa venovali niečomu inému, keď vedeli, že to nikam nevedie.* Dobre. *Povedala len a sledovala, ako prešiel k nej a potom okolo nej, aby vzal do rúk drevenú katanu a postavil sa na proti nej, cez to však s menším rozostupom.* Tak môžeme začať, keď budete pripravená. *Preniesol a postavil sa do bojového postoja a nechal Ayako ešte pár sekúnd, než i ona zaujala postoj a potom na neho zaútočila plnou svojou rýchlosťou i silou. Ozval sa typický zvuk, kedy sa drevo dotklo dreva no služobný len blokoval a nechal Ayako nech útočí.* Nebuďte tak agresívna, mladá slečna. *A aby videla, že jej slová myslí vážne, tak prešiel do útoku i on a skôr než sa nazdala, Ayako sedela na zemi. Zlboka sa nadýchla a vydýchla, znovu so snahou sa upokojiť a postavila sa znovu na nohy.* Stalo sa niečo na akadémii? *Položil otázku a miesto toho, aby mu dedička klanu odpovedala, len zosilnela svoje údery ešte viac. Služobník sa ju znovu rozhodol upokojiť tak, že ju znovu poslal k zemi. Nahnevane zafunela.* Ak sa neupokojíte, budete končiť stále na zemi. *Upozornil ju a sledoval, ako sa malé dievča stava znovu na nohy. Podoprela sa tyčou, aby si pomohla, než zaujala postoj a už o niečo pokojnejšie, cez to silnejšie. Začala viac premýšľať nad údermi a tak sa služobný vrátil len k bráneniu. Snažila sa pridávať čoraz viac na sile, na rýchlosti. Prechádzali dlhé minúty, ktoré pre Ayako plynuli rýchlo. Nevedela koľko času ubehlo, nevedela. Zadýchaná a unavená klesla k zemi, posadila sa a zhlboka dýchala. Opierala sa o tyč, držala ju trasúcimi sa rúčkami a zhlboka dýchala. Cítila sa lepšie, už ju toľko netrápili slová hlupáka Hirokiho.* Viedli ste si dobre, Ayako-san. *Prišla z jeho strany pochvala a pomaly prešiel k nej. Nahol sa a ponúkol jej ruku, aby jej pomohol sa postaviť.* Mali by ste si ísť poriadne odpočinúť a potom sa učiť. Určite máte toho veľa do školy. *Ayako prijala jeho ruku a pomocou neho sa postavila na nohy. Prikývla.* Dobre, tak pôjdem. *Nechala si zobrať tyč a išla do svojej izbičky. Zobrala svoju tašku a odcupitala tam. Nechala si pomôcť so sprchou, aby jej niekto umyl chrbát a vlásky, potom sa zabalila do teplého oblečenia a sadla ku stolu. Otvorila tašku a vytiahla učebnice a zošity. Zajtra ešte navyše písali test, takže sa mala na čo cítiť. Stále cítila, ako sa jej trasú ruky, no ani zďaleka nie, ako keby cvičila s tatom. Snažila sa sústrediť na učenie pred ňou, no nedarilo sa jej. Nech už zo čítala ako dlho, nie a nie to narvať do hlavy. Musela stále premýšľať nad Hirokim, ktorý sa jej dostal do hlavy.*  Hlupák Hiroki. Sústreď sa Ayako... musíš sa na zajtra naučiť. *Začala povzbudzovať samu seba. Zhlboka sa nadýchla, zišla si do kuchyne pre pohár vody a nakoniec sa i s ním vrátila naspäť. Po tom, čo sa napila jej to učenie išlo i lepšie, dokázala sa na to sústrediť a naučiť sa čo potrebovala. Všetko uložila na miesto, nachystala sa na akadémiu, vytiahla si ceruzku a papier. Začala znovu kresliť. Keď mala čas kreslila. Sama nevedela čo. Všetko, čo jej na um prišlo. Budovy Kiri, ktoré sa jej zaryli do pamäte, akadémiu, jej triedu. Snažila sa, no papier nakoniec pokrčila.*

Koniec.

Tréning chakry

*Akadémia nebola, Suguro čítal komiksy, mama niekde lietala a tato tak isto. Malá Ayako sedela za stolom v jej izbičke, kopala nohami sem a tam, dozadu a dopredu, jednu tak a druhú hentak. V ruke držala pastelku a kreslila obrázok pre babičku. Bol to obrázok ich rodiny. Mama, tato, Suguro, ona a babička sa držali za ruku. Pre babičku Nanty už obrázok nakreslený mala, tak sa venovala tomuto. Zapálene kreslila, snažila sa čo najlepšie vedela a človek musel povedať, že jej to skutočne ide! Vlásky mala zapletené v dvoch vrkočoch, oblečená v jednoduchom kimone, ničím výnimočnom. Takom domácom, pohodlnom. Do toho si začala hmkať melódiu, ktorú si vymyslela, aby jej to išlo priamo od ruky. Mierne do rytmu natáčal i hlavičku, kopala nohami a dávala si pekne na čas s jeho dokončením, tak ako zakaždým. Keď mala hotovo, tak len obrázok zobrala do oboch rúčok a zodvihla nad svoju tvár, aby si ho mohla takto prezrieť, pričom sa pousmiala a znovu ho položila na stôl. V jej hlave sa prehrala spomienka zo včerajšej hodiny o chakre. Aj v triede chvíľu skúšali meditovať a ich učiteľka im povedala, že by to mali skúšať i doma. Sústrediť sa na svoju chakru a skúsiť s ňou hýbať v ich vlastnom tele. Deliť ju, naučiť sa ju ovládať. Odsunula sa od stola a sadla si na zem na nohy a pevne sa vystrela ako im kázala učiteľka na akadémii. Zhlboka sa nadýchlo a zavrela čierne očká. Jej svet sa ponoril do podobnej tmy ako je vonku. Cez jej viečka sa síce dostávalo svetlo lampy na strope, no nebolo to nič, čo by ju vyrušovalo. Snažila sa dostať do stavu meditácie, vnímať svoju vlastnú chakru, jej jadro, ktoré v nej bolo. Jej dych sa postupom času jej snahy spomalil, prestala vnímať svoje okolie, videla len jedno - svoje chakrové jadro. Trvalo jej to dlho, no konečne... na akadémii sa do toho dostala pomocou učiteľky, teraz to však bola čisto jej snaha. Započala jej snaha hýbať so svojou chakrou, tak ako im to hovorila. Snažila sa ju viesť do častí jej tela, rotovať s ňou v kruhoch. Dať ju do jej prstoch na rukách, presunúť niekam inam, no nešlo to tak, ako si predstavovala. Bolo to omnoho náročnejšie, než si myslela keď to robila sama. V triede ich bolo síce dosť, ale vyskúšal si to každý... no snažila sa čo najviac sústrediť, aby so svojou chakrou pohla tam kam chcela. Jej čelo postupom času zarosil pot. Pomaly hýbala s chakrou vo svojom vlastnom tele, veľmi pomaly cez to úspešne. Cítila ako jej chakra tiekla tadiaľ, kadiaľ chcela. Musela sa veľmi sústrediť, aby to nepokazila, aby nestratila kontrolu nad tým, čo robí. Meditovala dlho, snažila sa, než však otvorila očká. Cítila sa zvláštne. Sviežo, ale i unavene.* Nakoniec som s chakrou ďaleko nezašla. *Uprela očká na hodiny, rýchlo vybehla do kúpeľne, aby si opláchla tvár a potom sa rozbehla dolu na večeru.
Tato nebol doma, keď na druhý deň prišla z akadémie a tak sa rozhodla znovu meditovať. Najskôr si však porobila veci do školy, naučila sa na test, urobila domáce úlohy. Nikdy žiadnu domácu úlohu nevynechala a žiaden test nenapísala zle. Padalo na ňu veľa očí, hlavne bolo to verejné miesto a ona cítila potrebu v tom vynikať, aj keď sa nemusela učiť nejako extrémne, do hlavy jej to viac menej liezlo aj samé. Znovu sa posadila na kolená a snažila sa dostať do stavu meditácie. Išlo jej to z nejakého dôvodu pomaly. Možno i tým, že to včera robila prvýkrát sama a dnes sa o to pokúšala znovu. Zatvorila očká, snažila sa dostať do stavu meditácie, snažila sa vycítiť vlastnú chakru v sebe. Od včera tam v tomto nepribudla žiadna zmena. Trvalo jej to rovnaký čas. Kedy sa jej dych spomalil, tep srdca sa strácal, cez to tam bol. Začala vnímať to jadro svojej vlastnej chakry. Nebola prekvapená, že nevidela žiadnu zmenu. Chcelo to čas a pilné cvičenie. Musela sa snažiť ako najlepšie vedela. Sústredila sa na svoju chakru, pomaly s ňou začala hýbať v snahe s ňou pohnúť do jej ruky. Do končekov prstov. Pomaly ale iste. Snažila sa, cítila, ako sa chakra v jej tele hýbe z jadra tak, ako chcela. No stále to nebolo tak, ako si predstavovala. Trvalo jej to, neskutočne dlho, sústredila sa a ako veľmi! Až po chvíle snaženia sa jej to konečne podarilo. Bola celá šťastná, že si ani neuvedomila, že to pokazila a otvorila očká. Zažmurkala.* Aj tak dobra práca. *Tleskla a pochválila samú seba spokojne. Znovu si išla opláchnuť tvár a utekala na večeru.
Iný nebol ani jej nasledujúci deň. Z akadémie prišla domov spoločne so Sugurom, obaja sa rozdelili, aby si mohli porobiť úlohy a hneď potom znovu zaparkovala na zem, tak ako dva dni predtým. Tato mal veľa roboty a tak mala čas potaji trénovať svoju zásobu chakry. Chcela ho prekvapiť, tak ako mamu a Sugura. Chcela prekvapiť všetkých! Znovu zavrela očká, no dnes pocítila trochu zmeny. Do stavu meditácie sa dostala oveľa skôr než včera a predvčerom, aj keď to nebolo nič moc, za čo by sa mal človek chváliť. Svoju chakru tiež cítila lepšie a manipulácia s ňou sa jej zdala o niečo jednoduchšia než včera. Hlavne to, ako ju dokázala presunúť do svojich prstov pravej ruky bolo oveľa lepšie. Nehodlala však urobiť tú istú chybu čo včera a neustále sa sústredila. S chakrou prešla naspäť, aby s ňou mohla pokračovať v kruhu, ktorí tvorila. Pomaly ale iste pretekala chakrovou sústavou do jej pravej nohy. Sústredila sa ako mohla. Nevnímala svoje okolie. Vyzerala ako by spala večným spánkom. A možno i spala ako princezná, ktorá čakala, až k nej príde niekto, kto ju zobudí. No nikto sa neukazoval zatiaľ čo meditovala. Zatiaľ, čo hýbala so svojou vlastnou chakrou v jej tele snažiac sa ju premiestniť tam, kam chcela. Pomaly, ale iste. Nešlo jej to veľmi rýchlo, cez to, cítila zmenu. Jednoduchosť v tomto. Náhlu, príjemnú, odmena za jej vytrvalý tréning z niekoľkých dní. Rozhodne nehodlala prestať a hodlala si na to nájsť čas aj po tréningoch s oteckom. Vyrušilo ju až silné klopanie na dvere. Otvorila očká, pozrela na hodiny.* Hneď! *Povedala tak aby ju bolo počuť a postavila sa. Tentokrát na večeru meškala.*

Tréning chakry

*Ayako usilovne pracovala na svojej kontrole chakry. Vedela, že jej klan, klan, ktorého bude raz hlavou potreboval dokonalú manipuláciu s vlastnou chakrou. Keď necvičila s tatom, cvičila chakru. Keď sa nehrala so Sugurom, cvičila chakru. Keď mala čo i len voľnú chvíľu, cvičila a do toho samozrejme kreslila - toho sa vzdať nemienila. Bolo to jej a bavilo ju to. Tentokrát prišla z akadémie mierne nahnevaná, stále si ich doberajú a stále odolávajú tomu sa pobiť, aby nebolo zle pre mamu a otca. Ešte stále neprekročili tú pomyselnú čiaru, aby sa začali tí dvaja brániť. Ešte stále nešliapli na ich hrdosť a česť. V mene tohto mohli ukázať, čo je v nich... ale teraz, museli držať ústa a krok, učiť sa, trénovať. Držať hlavu vysoko a nerobiť hanbu. Aspoň toho sa malá držala. Svojim krasopisom dokončovala posledné vety svojej domácej úlohy, než zaklapla zošit a schovala jej do tašky.* Taaak a je to. *Prehlásila a skôr, než sa pustí do cvičenia... postavila sa zo stola a išla smer kuchyňa, kde stretla služobnú.* Ayako-san, úlohy máme hotové? *Spýtala sa malej slečny.* Uhm. *Prikývla.* Môžem niečo k jedlu? *Položila hlavnú otázku. Služobná sa usmiala.* Samozrejme. Čo by si si dala? *Spýtala sa zakedy išli spolu do kuchyne.* Chleba s maslom a šunkou. *Odpovedala a sadla si ku stolu, zatiaľ čo sledovala ako sa pripravuje jej papani. Dokonca i kakavko. Onedlho jej to pristálo na stole a malá len poďakovala a pustila sa do jedla. Bola hladná a tak sa mohla teraz v pokoji najesť. Na akadémii dnes veľa cvičili, tak jej vyhlo ešte viac. Najedla sa a potom sa vydala do izbičky znovu trénovať. Posadila sa na zem, na nohy, ruky položila do lona a zavrela oči. Sústredila sa na svoje dýchanie, trénovala a ako veľmi! Pomaly každý deň a tak jej to išlo i o niečo lepšie. Do stavu meditácie sa dostala oveľa skôr než predtým, už i s chakrou vo svojom vlastnom tele dokázala hýbať lepšie, no verila, že sa dokáže posunúť ešte viac. Chcela dostáť menu Quincy a preto musela pracovať dvakrát, nie... stokrát viac než ostatní. Jej manipulácia chakry a jej zásobu. Jej dych sa začal pomaly spomaľovať, rovnako ako tep jej srdca... než pocítila jej chakrové jadro, svoju zásobu chakry, ktorá sa síce nezmenila o veľa, nebola spokojná, no aj tak vedela, že to všetko nebude len tak a silnieť bude postupom času. Ako bude rásť, bude rásť aj jej sila. Hoc nikdy nebude silná ako Suguro a jej tato či mama... bude cez to dostatočne silná, aby viedla jej klan a rodinu. Keď cítila svoje vlastné jadro, bolo to nádherné, ten pocit bol neopísateľný... nádherný. Dokonalý. Začala presúvať svoju chakru po jej tele, stále to išlo veľmi pomaly, no o niečo lepšie, než keď to skúsila po prvýkrát sama. Mala zo svojho pokroku radosť a doma to na nej bolo vidieť v podobe dobrej nálady. Sem a tam, tu a tam, do prstov rúk, do prstov nohou. V smere ručičkových hodiniek a zase v proti smere, pokiaľ neotvorila pomaly očká a nedošiel čas na večeru. Meditovala dlho, nevedela odhadnúť približný čas, bola do toho zabraná, sústredená. Po večeri si chvíľu čítala a potom išla do hajan.
Keď sa na druhý deň dostala k meditácii, bolo to až po večeri. Na akadémii síce strávila čas ako obvykle, ale tato bol doma a potom, čo si porobila úlohy spoločne cvičili. Cítila sa dolámane, kedy vlastne nie po jeho tréningu. Cítila, že každú sekundu odpadne, cez to však... prezliekla sa do pyžama a ľahla si do postele. No miesto toho, aby išla spať sa snažila meditovať. Považovala to za skúšku? Možné to bolo. Nevedela čo bude rýchlejšie, pocit jej chakrového jadra alebo zaspí? Našťastie pocítila svoju vlastnú chakru. Jej jadro. Začala teda hýbať so svoju chakrou, aj keď musela uznať, že ju to uspávalo. Snažila sa udržať hore, hýbať so svojou chakrou... no čoskoro zaspala.
Nasledujúce dni boli pre ňu ťažké a takmer rovnaké. Akadémia, úlohy, učenie, tréningy s oteckom a ešte jej tajné trénovanie. No musela povedať, že čím viac to všetko praktikovala, tým viac jej to išlo, rovnako ako jej meditácia pred spaním. Svoje voľné chvíle, ktoré mala medzi týmto trávila so Sugurom, s mamou alebo tatom, či všetci štyria pokope. Ani dnešok nebol výnimkou. Po večeri si išla umyť so Sugurom veci, chvíľu sa pošťuchovali, než obaja odišli do svojich izieb. Prezliekla sa do pyžamka, ľahla do postele a začala sa sústrediť na svoj dych. Cítila ako sa pomaly upokojoval, rovnako ako tep jej srdca zakaždým, čo prechádzala do stavu meditácie. Pocítila jej vlastnú chakru. Nebola o nič väčšia než v predchádzajúcich dní, ale ani Ayako nesilnela zo dňa na deň. Tak isto sa ani v kreslení nezlepšovala tak rýchlo. Všetko malo svoj čas a ona to chápala. I tato jej to hovoril, výsledky toho čo cvičia neprídu hneď... prídu až potom. Musí byť trpezlivá, snažiť sa naďalej, usilovne sa učiť a pracovať na sebe. A aj tak robila. Usilovne sa učila, pracovala na sebe, snažila sa najlepšie ako len vedela a dávala na otcove slová a dávala tomu čas. Všetko sa to ukáže časom, keď nadíde ten správny čas. S týmito pocitmi sa snažila pohybovať so svojou vlastnou chakrou. Najlepšie ako vedela, znovu nevnímala svoje vlastné okolie... ale aj tak sa jej časom podarilo zaspať. Nasledujúci deň mala voľno a tak si trochu viac pospala, lietala so svojim bratom sem a tam s mamou išli i na výlet menší, oco mal robotu a poobede, keď si každý hľadel svojho, Ayako si chvíľu kreslila, než pokrčila i ten posledný papier nespokojná so svojou kresbou. Nakoniec toho nechala a s nafúknutými tvárami sa posadila na zem, na svoje nohy, ruky dala do lona a znovu sa sústredila na to jediné - na svoje chakrové jadro. Na manipuláciu s chakrou. Cítila sa, ako by sa to za posledné dni vôbec nezmenilo.* "Trpezlivosť Ayako, trpezlivosť." *Hovorila si. Pozrela sa na hodiny a bol čas večere. Postavila sa zo zeme, išla si opláchnuť tváre a potom utekala na večeru.*

Tréning výdrže

*Mal sedela na konci klanovej štvrte na lavičke. Vždy tu nikoho nebolo a tak toto miesto považovala za svoje útočisko. Vedel o ňom len jej braček a občas tu trávili čas spolu. Ayako so skicárom a ceruzkou, Suguro s komiksom a zatiaľ, čo sa obaja venovali svojim veciam, rozprávali sa o rôznych veciach. O akadémii, o tom, čo chcú robiť keď vyrastú. Niekedy o detských veciach a také drobnosti, ktoré zaujímali len ich dvoch. Sedela a dívala sa na nočnú oblohu. Svetlo lámp sem svietilo pomenej a dnes bola obloha bez mrakov. Dívala sa na hviezdy, na mesiac… snažila sa zapamätať si tu krásu, aby ju mohla neskôr doma nakresliť. Dnes bolo chladno a tak tu nechcela dlho sedieť. Ešte ju čakal tréning, potrebovala na sebe trochu zapracovať. Trénovala svoju chakru každý deň, meditovala, cvičila s tatom jej bojové schopnosti, techniky, čo sa naučili na akadémii. Bolo toho veľa na čom sa má zlepšiť, no bola dosť talentovaná na to, aby to zvládala viac než dobre. So zatajeným dychom sledovala svetielka na oblohe, žiariace do krásy, rovnako ako veľký kotúč bieleho svetla. Na akadémii rozprávali o tom, že tu kedysi bolo slnko, ktoré svietilo cez deň. Boli v učebniciach jeho fotky i tato rozprával o slnku a mama tiež. Zaujímalo ju to, aké to bolo, aké to bolo keď slnečné lúče dopadajú na jej tvár a zohrievajú. Veľmi ju to zaujímalo a čím viac sa na jej obrázkoch, ktoré kedysi tvorila zväčšia i temnota začali objavovať prvky svetla. Nie lámp, nie z ohňa, ale to, čo v tomto svete dlho nebolo.
Nakoniec sa však postavila z lavičky a vydala sa domov. Nebála sa chodiť sama, bola medzi svojimi, aj keď ich bolo málo, stále sa v uliciach klanovej štvrti cítila dobre. Každého jedného ktorého tu stretla. Dieťa, ženu, muža, starca, starenu…. No prevažne to boli dospelí, ktorí boli mladšom si strednom veku. Každý ju zdravil, každý vedel, kým je. Kto je. Ona ich zdravila naspäť. Po chvíli dorazila do sídla, vyzula si topánky, uložila ich na miesto, rovnako ako vrch jej oblečenia, tvorený niečomu podobnému veste. Vydala sa do svojej izbičky, kde zavrela dvere, aby mala súkromie a prezliekla sa do niečoho v čom mohla cvičiť. Mala mnoho cvičebných odevov, niektoré boli obyčajné, niektoré viac zdobené, také nosila na akadémiu. Teraz si však vzala len biele tričko a čierne nohavice.*
Dobre Ayako, zapracujeme na výdrži. *Zhlboka sa nadýchla a vydýchla, najskôr si dala menšiu rozcvičku, taký ten základ tvorený krútením hlavy, trupu, ramien, zahriatim končatin, strečing a až potom prešla na to najhlavnejšie – na tréning jej výdrže. Na akadémii už niečo také skúšali a ona a Suguro si v tomto smere veľmi dobre neviedli. Bolo tam mnoho detí s lepšou výdržou, ale zase držala s mnohými krok v sile a s niektorými i v rýchlosti. Vzala si dve ťažšie knižky, ktoré vlastnila a prišla ku stene. Oprela sa o ňu, prešla do drepu a knihy držala pred sebou. Na akadémii mali podobný tréning, keby len jeden a tak vedela čo približne robiť. Onedlho pocítila ťažobu v jej svaloch. Ako mala ruky ťažké, triasli sa jej. Zhlboka sa nadýchla. Stále si v hlave opakovala, že je to teraz ťažké, ale potom to bude lepšie. Len musela cvičiť. Kolom dokola, stále a stále. Prišla jej večnosť ako tam tak stála a držala. Onedlho i pocítila nohy, zatínala zuby. Snažila sa vydržať čo najdlhšie, no onedlho musela prestať. Nebola so sebou spokojná v tomto smere. Nateraz si však musela dať pauzu, odložila knižky, no miesto toho aby si sadla a nič nerobila, venovala sa strečingu. Takto to pokračovalo približne hodinku, kedy svoje cvičenie ukončila.
Na druhý deň mala totiž iné plány. Miesto toho aby išla rovno po akadémii domov sa dohodla so Sugurom, že ju bude kryť a ona sa mohla zdržať na akadémii a na cvičisku čo tam mali a ona mohla behať. Chcela jednak nabrať na rýchlosti, tak i výdrže. Dnes mali teoretické vyučovanie a tak sa všetci pozbierali domov a ona to tam mala celé pre seba. Najskôr sa rozcvičila, hlavne nohy a členky, aby sa jej nič nestalo a potom sa pustila do toho. Rýchlosť si držala svoju maximálnu, no snažila sa vydržať čo najdlhšie. Aj vtedy, keď sa jej časom začalo ťažko dýchať, krk mala v jednom ohni, cez to v ňom však cítila chlad. Potom však musela prejsť z behu na chôdzu. Potreba vydýchať sa, nabrať dych bola silná. Po chvíli kráčania sa znovu dala do behu. Chcela sa čo najviac zlepšiť…
Takto sa to opakovalo zopár týždňov. Buď cvičila doma alebo po akadémii, pokiaľ netrénovala s tatom. Pred spaním vždy chvíľu meditovala. Teraz však sedela za stolíkom vo svojej izbe, kopala nožkami a kreslila si. Kreslila budovu kde sídlil Mizukage. Vždy sa jej nejako páčila, architektúra. V skicáku mala pár svojich snáh o nakreslení podľa pamäte. Tie detské kresby, cez to sa oteckovi a maminke páčili a tak v tom pokračovala. Bol to jej oddychový čas, kedy relaxovala. Len jej čas, Ayakin. Ten sa však pomaly končil keď ceruzkou dokresľovala posledné čiary. Odložila ju na jej miesto do stojana k ostatný ceruzkám, ktoré boli farebné. Tmavé farby používala najviac – taký bol totiž svet. Tmavý, čierny. Taký ho videla a taký tvoril jej realitu. I svoju prácu založila medzi ostatné, úplne nakoniec. Pred touto bola tá, čo bola z iného dňa. Zhlboka sa nadýchla, ako keby sa v hlave prehovárala. Najradšej by držala ceruzku vo svojej ruke dlhšie, no nešlo to. Bila sa v sebe… kresliť si, alebo ísť cvičiť? Prehovárala sa, no nakoniec sa postavila, vzala knižky, najťažšie ktoré mala a prešla ku stene. Už to mala naučené, oprela sa o stenu, prešla do drepu v pravom uhlu a obe ruky vystrela pred seba. Ako to praktikovala spolu s behaním, cítila menší pokrok, Nebol dostatočný. Nebola so sebou spokojná, možno i to bol dôvod, prečo sa pred chvíľou tak prehovárala. Toľko času ubehlo a ona cítila, videla len menší posun v tom, čo robila. Prešlo zopár minút, jej nohy i ruky sa triasli, cez to sa nechcela vzdať, nechcela povoliť, nechcela. Nie a nie a nie. Vydržala ešte niekoľko minút, než klesla k zemi a boľavými rukami si začala masírovať stehná. Snažila sa to vyriešiť strečingom, rúk i nôh. Možno ak bude pokračovať takýmto tempom naďalej, bude to lepšie a lepšie.*

Geninské skúšky
*Ayako bola pripravená? Geninské skúšky boli tu. Aspoň pre ňu a zopár tých chytrejších a silnejších z akadémie. Boli dve triedy, takže keď dorazila do menšej arény, kde sa mali konať skúšky. Doma sa jej tato vždy vyhýbal ohľadom týchto otázok, skôr sa jej snažil niečo povedať, no veľmi ho nechápala. Oblečená bola v niečom jednoduchom, pod oblečením mala náhrdelník s príveskom Staru od tatu a puzdrá so základným vybavením mala na nohách. Necítila sa nervózne, niektorí tiež. Zase tu ale bolí takí, ktorí sa od nervozity potili a triasli. Nechápala ich a ani chápať nechcela. Možno to bolo i tým, že sa nevedela vcítiť do niekoho cudzieho pokiaľ nešlo o jej rodinu. Stála tam s ostatnými, niektorých poznala, niektorých nie, netušila, že z desiatich ľudí sa geninmi stane len päť.*
Dobre deti, bude to postupovať takto. Na tabuli uvidíte svoje meno a meno svojho súpera a tak zídete dolu do arény. Vašou úlohou je toho druhého zabiť. Ak odmietnete, zabijeme vás oboch. *Vravel učiteľ druhej triedy priebeh skúšok. Videla to zhrozenie v tvárach ostatných šudentov, nik to to nevedel, už chápala otcove slová, chápala, prečo o nich nikto nerozpráva. Bola to skutočná skúška… skúška dospelosti a prvý krok tomu stať sa shinobi. Čo však mala povedať bratovi až sa vráti zo skúšky? Určite sa bude pýtať. Mala to nejako zatajiť? Uvidí ako sa dohodne s tatom… ten povedal, že ju bude doma čakať po skúškach. Ona však narozdiel od ostatných držala svoju tvár pokojnú? Nebola zdesená, nebola ani prekvapená. Žila v Kirigakure. V zemi, ktorá bola zo všetkých dedín najsilnejšia… len jej to prišlo také divné?*
Dúfam, že tam skapeš. *Ozval sa za jej chrbtom Hiroki a ona sa k nemu otočila. Venovala mu chladný výraz bez emócii.*
Nemôžem dúfať v nič iné, len v to, že to stretne teba. *Vedela, že v rýchlosti sa rozdieli medzi nimi nájsť nedali. Obaja boli rovnako rýchli, cez to on mal lepšiu výdrž než ona. No ninjutsu Ayako bolo na úplne inej úrovni, než mali ostatní tu. Bola v tom talentovaná. Cez to sa však cítila z nejakého dôvodu dosť pozadu. Bol to divný pocit. Predstih budúcnosti? Kto vie.*
Pf. Ak budeme proti sebe, budem odchádzať ja s čelenkou v ruke. *Odfrkol a otočil sa smerujúc preč od nej. Ona sa dívala na jeho chrbát.*
Uvidíme. *Zabrblala a pustila sa z tribúny na sledovanie prvej skúšky. Učiteľ vytvoril z dotonu prekážky, kamene, kam sa mohli ukryť. Sledovala ich súboj pozorne, snažila sa učiť z ich chýb. Videla ako jedna dievčina z jej triedy (Isami) vytvorila klonov, čo sa učili na akadémii a až potom vybehla z jej úkrytu na dievča, ktoré nepoznala. Keď sa však pozrela na digitálnu tabulu videla jej meno. Liu. Trochu zvláštne, no neriešila to. Sledovala ich, ako začali bojovať. Ako Liu po nej hodila shurikeny, ako sa im Inami uhla na poslednú chvíľu, keď sa skrčila a potom ďalej pokračovala v pred. Bola to Inami, čo hodila po Liu kunai a tá sa schovala za skalu a začala sa preskupovať. Nevedela ako na tom je Liu s technikami, ale hádala, že keď tu bola, išlo jej ninjutsu rovnako dobre ako im všetkým, nie? Možno o niečo horšie. No dievča malo iný plán. Vytiahla kunai s výbušnými lístkami a zabodla ich do skaly, Inami ju nasledovala za skalu, no to už Liu utekala preč a keď bola bezpečne ďaleko, odpálila všetky tri, čo vyvolalo dostatočne veľký výbuch, arénou sa ozval rev a v aréne sa víril prach a kusy kameňa. Keď ustál, Liu vytiahla ďalší kunai, tentokrát bez lístku a pomalými krokmi mierila k polomŕtvej Inami, ktorú prebodla. Potom sa však otočila nabok a začala zvracať.
Druhý zápas prebiehal v rovnakom duchu. Cez to však na konci úplne inak. V moment, keď mal možnosť zabiť svojho súpera… Misaki pustil kunai.* Neurobím to. *Zreval. Jeho súper však nebol schopný zabiť jej a tak sa na placi ukázal joinin, ktorý mu rýchlym pohybom katany odťal hlavu a toho druhého zabodol. Prebehol jej mráz po chrbte. Nerobili si srandu. Skutočne ich zabijú, ak budú odmietať. Venoval zvyšným na tribúne chladný pohľad a než sa Ayako nazdala na tabuli uvidela dve mená. Ayako Quincy Saito a Hiroki Uragi. Obaja zišli nadol, na svoju stranu arény. Bolo to tu… on a ona.*
Dúfam, že má tvoj otec pripravenú rakvu! *Zhučal po nej. Ayako sa začala trochu rozcvičovať v rámci možnosti, na tribúne jej to prišlo také divné… no potom sa ozval onen joinin, ktorý zahájil ich boj. Hiroki bol o dva roky starší než ona, cez to však v rovnakej triede. Poznala ho dobre, videla ho bojovať. S katanou bol na svoj vek veľmi dobrý. No vedela, že veľa trénoval, aby vypiloval i ostatné techniky k dokonalosti. Rovnako ako ona tie svoje. Horoki jej však hneď zmizol z dohľadu. Skryl sa medzi kameňmi a skalkami a než sa nazdala, leteli k nej kunaie s výbušnými lístkami. Ona sa rozbehla na opačnú stranu od nich. Neunáhlil sa a nevybuchli, miesto toho sa začal premiestňovať zase z jej dohľadu.* „Hrá sa so mnou na mačku a myš.“ *Nič iné ju nenapadlo a miesto toho aby utekala preč, išla k tomu najvyššiemu a vyšplhala naňho. Všimla si ho ako uteká, díval sa pred seba, takže na ňu nevidel. Ayako na to ihneď zliezla a vyčkávala kým si k nej príde. Nachystala si do ruky svetelnú bombu a zatvorila oči. Dupal ako slon. Dokonca i zakopol a spadol na zem. Začula jeho nepekné slová a keď si bola istá, že je u nej – trafil ju do pravej strany tela kunaiyom a chystal sa aktivoval výbušný lístok. Ayako vtedy hodila na zem svetelnú bombu, ktorá spustila jasné svetlo.*
„A kurva s tebou!“ *Hiroki zložil pečať Kai a okrem výbuchov ostatných lístkov vybuchol aj ten posledný. Zatiaľ čo bolo jasné svetlo… ozval sa rev, ktorý však pohltil výbuch a keď zmizol… jediný, kto tam ostal stáť bola Ayako. Budúca hlava klanu Quincy. Síce zranená, ale stála. Pred ňou ležal, sýpal, umieral.*
Nič originálne… *Prehodil jeden joinin tomu druhému. Nebol však koniec. Aspoň nie ešte v túto chvíľu. Pomalými krokmi kráčala v pred vyťahujúc kunai zo svojho vlastného vybavenia.*
Dúfam, že tvoji rodičia majú pripravenú rakvu. Klan Quincy je silný a ako jeho dedička musím byť silná a pilne na sebe pracovať. *Pevne stiskla kunai, zohla sa k nemu a zabodla mu ho priamo do srdca. Dívala sa do jeho očí, ako mu pomaly odchádza život z nich. Umieral… až nakoniec ostali mŕtve. Sama v ten moment nevedela čo cíti. Úľavu zo smrti niekoho, kto jej škodil na akadémii? Niekto kto sa jej posmieval a stŕpčoval život, len preto lebo bola dcérou Batsua… Nevedela to. Ako popísať svoje emócie, čo práve teraz cítiť. Radosť? Smútok? Nič? Odišla z arény na toaletu, kde si opláchla tvár. Pozrela sa do zrkadla.* „Celú dobu to naznačoval…“ *Chytila sa rúčkou svojej rany na pravej strane. Nebola hlboká, cez to tam však oblečenie mala roztrhnuté a tiekla jej krv. Keď ruku oddialila, bola to jej krv. Na sebe nemala z neho ani kvapku. Možno to tak bolo dobre. Z toaliet stále zmätená sama zo seba odišla naspäť, kde sa nechala ošetriť a znovu sa posadila na stoličku v tribúne. Už zostali len dva zápasy a jeden sa pomaly blížil vrcholu a potom aj ten posledný. Piati z desiatich prežili. Postúpili. Na konci sa nastúpili. Ich učiteľ a vedúci skúšok mali prejav, ktorý ju veľmi nezaujímal… cez to však mal niečo do seba.* Na to, že ste malí ste si zažili veľa, vaše ruky preliali svoju prvú krv a to svojich spolužiakov s ktorými ste študovali síce krátko, ale i tak. To, že ste vy piati prežili znamená pre Ríšu Kou mnoho a to, že ste nádejní shinobi, ktorí raz povedú túto zem. Týmto to však pre vás nekončí. Pred vami sú stále chuuninské skúšky, toto bol len odrazový mostík, prvý krok, ktorí ste urobili. Nie ste ničím výnimoční ako tí, čo stále sedia v laviciach akadémie, cez to dostatočne silní a chytrí, že ste sa tu dnes zišli skôr a prežili. Berte D misie ako o život, pomáhajte svojej dedine ako by ste sa k tomu narodili. Ste budúci shinobi Ríše Kou a tak do vás ako váš učiteľ vkladám mnoho nádeje. Či už v oblasti chuuninských skúšok alebo ďalšieho postupu. *Skončil svoj prejav. Potom si každý z nich išiel pre čelenku, ktorú im samotní učitelia uviazali okolo čela a odprevadili ich von, kde sa z každý z bývalých študentov vydal domov ku svojej rodine. Tam mierila i malá Ayako. Do klanovej štvrti Quincy do hlavného sídla, kde na ňu čakal tato a určite i mama.*

Koniec rpg
1430slov

Tréning rýchlosti

*Malá sa hodlala dnes vytratiť z domu nevedno kam. Obliekla sa, obula, mala so sebou tašku s desiatou a vodou, vydala sa do ulíc Kirigakure. Bolo to prvýkrát, čo ide sama, bez brata, no ten sedel v škole a Ayako nebavilo sedieť za stolom a učiť sa na možné otázky na chuuninské skúšky. Nechcelo sa jej ani kresliť, či meditovať alebo trénovať genjutsu, ktorému sa začala venovať. Chcela začať pracovať i na ninjutsu, no na to mala času dosť, rovnako, ako si vybrať ďalší smer jej cesty. Musela najskôr prejsť chuuninskými skúškami a spraviť zopár misii, aby mohla postupovať a učiť sa ďalej. Medzitým sa chcela zlepšovať v týchto troch veciach. Ninjutsu, genjutsu a chakra. V ninjutsu bola dobrá prirodzene, genjutsu a chakra jej stála istý druh námahy, no s tým sa nedalo nič robiť a musela na sebe pracovať ďalej. No okrem toho bola pozadu oproti ostatným geninom v iných veciach - jej fyzických vlastnostiach. Sila, rýchlosť, výdrž, bola značne pozadu, no nedalo sa s tým nič robiť, než ísť trénovať. Nechcela však byť doma. Trénovať pod očami služobných, možno by ju pristihol ešte otec alebo mama. Nechcela sa rozprávať s nikým z nich...
Tmavé ulice osvetľovali lampy, putovala ani sama nevedela kam. Vyhýbala sa aréne či podobným miestam. Chcela si nájsť svoje vlastné, kde ju nikto nebude vyrušovať, môže v pokoji doháňať v tom, čom nebola dobrá. Putovala niekoľko desiatok minút mimo bezpečie, ktoré pre ňu predstavovala štvrť jej klanu konečne také miesto našla. Všade kam sa rozhliadla bola tma, nie to ešte nejakej živej duše, ktorá by ju vyrušovala. Mohla teda v pokoji zhodiť svoju tašku na zem a pustiť sa najskôr do rozcvičovania. Dala si s tým riadne načas, aby si neskôr neublížila v prípade nehody, kedy by sa o niečo potkla, nebodaj o svoje vlastné nohy. Z batohu tiež vytiahla čelovku, ktorá nebola nejako silná, ale na toto stačila, aby videla pred seba. Pustila si do behu. Najskôr si dávala pekne na čas, ako vždy, no po chvíli začala zrýchľovať. Snažila sa utekať čo najrýchlejšie, pridať na svojej rýchlosti, no keďže išla za svoje hranice došiel jej dych rýchlejšie než obvykle. V takom prípade prešla do chôdze, aby sa vydýchala. Mala nad čím premýšľať... nad tým, ako sa pripraviť dobre na skúšky. Nezdedila úplný talent po otcovi, bola v tomto polovičná, možno si i trochu pripadala zbytočná... nevedela si seba predstaviť riadiť klan takáto. No nechcela nad tým premýšľať takýmto štýlom. Tato sa k nej kvôli tomu nesprával zle, dokonca chcel, aby raz prevzala jeho miesto. No čím viac nad tým premýšľala... z kráčania znovu prešla do behu. Chcela sa týchto myšlienok zbaviť. Rozlúčiť sa s nimi a vytlačiť ich. Do skúšok mala ešte ďaleko, určite na niečo časom príde. Na nejakú stratégiu aj sama bez pomoci ostatných. Síce na ňu boli doma všetci dobrí, nikdy nepocítila rozdiel medzi ňou a Sugurom, no časom verila, že pocíti - rozdiel v sile medzi nimi, ktorý ju úprimne desil do morku kostí a tento strach ju prenasledoval už istú dobu. Aj keď sa dostala ku geninským skúškam dostala skôr, nič to neznamenalo.
Dych jej došiel znovu skôr. Ešte to opakovala niekoľkokrát, než sa najedla a vydala naspäť domov, aby si niekto z rodičov či babička nevšimla, že zmizla a musela sa spovedať kde bola. Nechcela im povedať o tomto mieste, chcela si ho nechať pre seba. Možno jej tak prezradiť Sugurovi ale tým to haslo. Možno ani jemu nie. Kto vie, ako to bude. Zatiaľ to však zostane len čisto jej tajomstvom. Vrátila sa domov, kde sa pustila ešte do tréningu chakry, než sa šla osprchovať, navečerať a nakoniec spať, aby mohla započať to čo dneska.
Vstať, urobiť zo seba človeka, učiť sa, než ju to prestane baviť, dať si pauzu u kreslenia a potom sa znovu vytratiť, bez toho, aby si to všimol ten, kto nemá. Znovu dorazila na ono miesto, ktoré bolo plné temnoty. Nasadila si čelenku, cez to sa na jej tele však objavila husia koža, pri predstave a pocitu, že ju niekto sleduje v tieni. Nevenovala tomu veľkú pozornosť. Začala sa znovu rozcvičovať, než bolo na čase pustiť sa do behu, prekonávať svoje hranice a nemyslieť na to k čomu jej myšlienky utekali. Takto pokračovala niekoľko dní v kuse, sem tam si zobrala deň od behania voľno, keď vedela, že by si toho niekto všimol. Chcela na sebe pracovať v pokoji, bez toho, aby ju niekto sledoval, videl ju... či už Suguro, mama, tato, babička alebo ktokoľvek iný.
Vďaka tomu, že začala toto postupovať nemyslela na to, na čo nemala. Na to, čo jej naháňalo strach a trápilo jej malú hlúpu hlavičku. Cez to jej počas tréningu ubehla ušla jedna myšlienka - ak by sa Suguro narodil aj ako Quincy a s talentom po otcovi zatiaľ, čo Ayako len s polovičným... viedol by klan on? Určite. Pokrútila hlavou. Zhlboka sa nadýchla a vydýchla.* Ayako, nemysli na takéto hlúposti. *Zabrčala sama na seba a začala znovu behať. Už po niekoľkých dňoch, ktoré tvorili týždne videla v sebe posun týmto smerom. Bola rýchlejšia než predtým, nie o moc, dokonca si bola istý i tým, že nie tak, ako boli ostatní geninovia.*

Koniec.

Tréning Genjutsu

*Už to bol nejaký čas, čo Ayako predbehla svojho brata v geninských skúškach a podľa nej ešte i chvíľu potrvá, kým ju dobehne. Považovala to za úspech, za akési vyrovnanie schopností medzi nimi. Snažila sa ho predbehnúť ako len vedela, bol to jej osobný pocit, ktorý ju nepríjemne zužoval už zopár mesiacov. Niekedy si myslela, že ani to, že jej predbehla nepomohlo - no to bola už čistá paranoja, ktorú mala v hlave a snažila sa ju vytesniť, čo sa jej darilo. Bola geninom, mala čelenku, no aj tak nehodlala zaspať. Sedela za stolom oblečená v niečom jednoduchšom tentokrát, v ruke držala štetec a to, čo ceruzkou nakreslila na svojom tajnom mieste vymaľovávala vodovými farbami. Zatiaľ nič iné nepotrebovala, len veľa farebných ceruziek a pasteliek, vodové farby a rôzne štetce. Mnoho z toho dostala na svoje siedme narodeniny, aby mohla rozvíjať svoj koníček a zlepšovať sa v kreslení ako len chcela. Dokonca jej tato sľúbil, že keď bude staršia, nájde jej v tomto smere i učiteľa, i preto viacej na sebe pracovala - aby mohla ukázať učiteľovi, že vie kresliť, maľovať a nebude s ňou musieť byť len pre peniaze, ktoré bude dostávať. Jej maľovanie sa blížilo ku koncu. Odložila štetec do nádoby s vodou.

A spokojne prezerala si prezerala svoj obrázok čo namaľovala. Než jej odložila bokom, aby sa uschol a pustila sa do upratovania. Umyla plastovú nízku misku, kde si miešala farby, vyliala špinavú vodu, umyla štetce, dokonca i miesto, kde boli uložené vodové farby, aby to nebolo okolo nich špinavé a všetko uložila na svoje miesto. Ponaťahovala sa a pozrela sa na hodiny u nočného stolíka.* Čas cvičiť... *Zabrblala. Chcela sa zlepšiť v genjutsu, ktoré ju lákalo momentálne viac, než ninjutsu. Myslela si, že to mohla byť dobrá stratégia na chuuninské skúšky. Chytiť svojho súpera do genjutsu z ktorého by sa nemusel dostať. No jedna z mála. Ešte na ďalších pracovala. Predsa len, stále mohla na svojom genjutsu pracovať ako veľmi chcela, stále sa mohol na skúškach ukázať niekto s väčším talentom na ninjutsu a dostať sa z neho. Vedela ako to chodí, no ešte onú techniku neovládala. Zatiaľ sa naučila len dve techniky, ktoré jej nateraz stačili. Kým budú chuuninské skúšky, ešte sa toho naučí veľa. Nateraz však vyšla von z izbičky a pohľadať jednu určitú osobu. Muž, ktorého hľadala našla po dlhšej dobe hľadania. Bol to služobný, ktorý s ňou nie raz trénoval na záhradke. Bol jeden z mála služobných v tomto dome, hlavne tých mužských. Našla jej, ako odpočíval v kuchyni s pohárom vody. Tato doma nebol, mama tiež, Suguro bol na akadémii, takže tu bola len ona a služobní.* Poďme cvičiť. *Zastala pár metrov od neho a pozrela sa mu do očí.* Čo by ste chceli cvičiť, mladá slečna? *Odložil pohár vody a milo sa na dieťa pred ním usmial.* Genjutsu. *Odvetila bez problémov a sledovala jeho tvár naďalej.* Rád teda pomôžem. Upracem po sebe a môžeme sa do toho pustiť. *Otočil sa a umyl po sebe pohár, dokonalo jej utrel a uložil na svoje miesto, než sa naspäť otočil k nej a spoločne sa vydali niekam, kde ich tréning nebude nikto narušovať, stále však neopúšťali sídlo.* Naučili ste sa nejakú genjutsu techniku? *Pousmial sa na maličkú, ktorá prikývla. Považovala ho za dobrého spoločníka na tréning. Keď bola nahnevaná z akadémie, vždy ju schladil tréningom, kedy viac končila síce na zemi, ale vždy jej to aj tak pomohlo.* Naučila. Chcem ju teda precvičiť. *Pokývla hlavou, pripravená teda kedykoľvek začať.* Hm. Som zvedavý, koľko dokážete urobiť klonov cez Bunshin no jutsu a potom sa nechám chytiť do genjutsu koľkokrát len budete chcieť. *Povedal jej a hoc dievča chvíľu nesúhlasne naňho hľadelo, začala s pečaťami a vytvorila piatich klonov, dvoch na každej strane. Boli jej totožní, do najmenších detailov. Na svoj vek mala vysoké ninjutsu i genjutsu, takže jej táto technika veľmi veľký problém nerobila. Muž si ich prezeral. Nakoniec sa pousmial.* Dobrá práca, Ayako-san. *Pochválil ju a nakoniec sa posadil na zem do tureckého sedu a uprene sa pozrel na princeznú klanu Quincy. Tá k nemu predstúpila, no držala sa istý odstup. Zadívala sa čiernymi očami do jeho hnedých. Klonov stále držala aktivovaných, mala dostatok chakry aspoň nateraz. Zhlboka sa nadýchla a vydýchla, hoc sa techniku naučila, nebola si istá, či ju dokáže dobre použiť. Práve preto aj chcela trénovať, chytiť do nej niekoho toľkokrát, pokiaľ jej nepovie, že ju zvláda viac než dobre. Muselo to vyzerať čo najviac reálnejšie, rovnako ako kloni, ktorých sa naučili na akadémii.* Tak, do toho. *Vyzval ju a dával sa jej do očí očakávajúc, kedy sa pozrie do ríše svojho najväčšieho strachu. Ayako po chvíli aktivovala Narakumi no Jutsu a muž, ktorý sa jej díval do očí skončil v lapený tejto techniky. No nie na tak dlho, ako si myslela. Hneď ako jej tam dostala, tak sa vzápätí z nej dostal.* Znovu. *Vyzval ju a ona tak učinila. Viac sa sústredila. Bolo to pre ňu náročné. Nevedela, čo vidí v genjutsu. Čoho sa bojí. Či sa vlastne bojí. Stále jeho výraz vyzeral rovnako aj potom, čo bol v genjutsu, než sa z neho dostal.* Znovu. *A znovu jej chytila. Dostal sa z toho vážne zľahka, zakaždým. Musela si dávať pozor na to. Pokiaľ by sa viditeľne nepohol zakaždým, čo sa z neho dostal, ani by nevedela, že je vonku z jeho strachu.* Už to vyzerá lepšie. Cez to, je treba na tom viac zapracovať. *Pousmial sa na ňu.* Chcete vidieť ako? Nie som v genjutsu nejako silný, no môžete sa pozrieť a zažiť to na vlastnej koži. *Navrhol jej. Sledoval ako si malá Ayako sadla naproti neho rovnako ako všetci kloni. Zadívala sa mu do očí.* Ešte stále sa z toho neviem uvoľniť. *Povedala mu.* Viem. Tiež by to bolo pre vás nemožné. No dostanem vás z toho, keď budem vidieť, že máte toho dosť. *Pousmial sa. Prikývla. Verila mu v tomto a tak nemala dôvod, prečo odmietnuť a pozrieť sa, ako vyzerá genjutsu na vlastnej koži. Skôr než sa nazdala... bola v inom svete. V tom, ktorom sa bála byť. Ktorý ju občas trápil v snoch, plný jej obáv. Už dlho nemala zlé sny, ktoré sa točili okolo jej najväčšieho strachu na ktorý sa teraz dívala. Nebol taký, aký by si predstavoval niekto iný. Smrť, strach vraždiť, strach z nejakých vecí, udalosti, minulosti... ona sa bála budúcnosti, ktorú si predstavovala. Jej tvár sa na vonok nemenila, aj keď bola v technike. Dívala sa do toho, poznala jej. Chĺpky na tele sa jej naježili, po chrbte ju pohladila ruka mrazu. Cítila jej, ako na ňu čím viac dopadá, váha jej strachu. Ako ju pohlcuje a núti vyzerať ešte hrôzostrašnejšie, než si sama predstavovala. To všetko však skončilo, keď ju prebudil silný štípanec na ruke. Ihneď tam zašmátrala rukou, chytila si to miesto.* Genjutsu je desivé, že? *Posadil sa znovu ďalej od nej a sledoval, ako dievka prikývla.* Desivé do morku kostí. Hlavne táto technika. Vyťahuje náš najväčší strach a robí jej o to dosť desivejším. *Pousmial sa.* Preto je dobré na ňom zapracovať čo najlepšie. *Doplnila jej potichu.* Presne tak. Skúsme to znovu, no poslednýkrát na dnes. ešte mám povinnosti, ktorým sa musím venovať. *Povedal a vyzval ju i tým, aby ho znovu chytila do genjutsu. Ayako neváhala. Videla to, ako technika funguje, ako ju lepšie použiť. Tentorkát v genjutsu zostával dlhšie. Všimla si na jeho čele kvapku potu, než sa z neho uvoľnil.* Už to bolo lepšie. *Povedal a pomaly sa postavil, prešiel k nej a podal jej ruku. Ona i kloni k nemu ruku natiahli a pomocou neho sa postavila.* Ďakujem. *Povedala mu. Bola vďačná, že s ňou trénovala.* Maličkosť. Na záber, koľko klonov dokážete vytvoriť? Čo najlepších. *Vyzval ju a ona zložila pečate a urobila čo naviac klonov mohla, teda bola si istá, že budú vierohodní a to dostatočne.* Výborne len tak ďalej. *Položil jej ruku na vlasy a dieťa zrušilo klony, ktorí zmizli v obláčiku dymu a následne sledovala ako mizne vo dverách a neskôr i na chodbe, idúc robiť svoju robotu. Svoje obe rúčky položila na svoju hlavu. Ešte stále cítila teplo jeho ruky na svojich učesaných vláskoch, než odišla z onej miestnosti i ona do svojej izby, kde sa chcela pustiť do tréningu chakry.

Tréning gen

*Ayako sedela na lavičke vo svojom tajnom mieste. Na čele mala čelovku a svietila si na skicár na ktorý kreslila náčrt. Tentokrát išlo o les. Les s vysokým kopcom, zrazom z ktorého tiekol vodopád do jazierka. Náčrt to bol dost vypracovaný, podstate jediné čo stačilo urobiť bolo vziať vodovky a potom vyfarbovať. Dávala si čo najviac záležať, aby to čo najviac v jej veku a schopnosťami dokázala vystihnúť. Predsa len, bola ešte malé dieťa v istom slova zmysle a tak jej schopnosti tomu odpovedali. No čím dlhšie kreslila, tým lepšie jej to išlo a to sa jej páčilo. Zlepšovala sa každý deň, niekedy mala obdobie, kedy mala pocit, že sa vôbec v ničom nepohla a tak trucovala. Nohy mala pokrčené pred sebou na lavičke, oň opretý skicár. Ceruzku držala v ruke, gumu mala vedľa položenú s ďalšími ceruzkami rôznej hrúbky. Doma sa skutočne starali o to, aby mala všetko potrebné po ruke a mohla rozvíjať svoj koníček v tomto smere na plno. Rovnako ako v ninjutsu, genjutsu či v chakre, pracovať na sebe. To, že bude budúcou hlavou klanu sa z jej hlavy ešte nevytratilo, hoc cítila ten rozdieľ medzi tréningy s oteckom, na Sugura bol o niečo miernejší, kdež to od Ayako očakával, že bude lepšia, keďže raz ponesie "korunu" klanu Quincy práve ona. Zhlboka sa nadýchla a vložila si koniec ceruzky medzi pery sledujúca svoj obrázok. Mala by skončiť a ísť domov? Nenapadalo ju, čo tam viac prikresliť. Už to chcelo dokončiť len vodovkami, ktoré mala doma za stolom. Na tomto mieste čerpala len inšpiráciu, staré, opustené, bez živej duše. Bola tu sama, so svojimi myšlienkami a fantáziou.* Zmení sa toto miesto, keď vyjde na oblohu slnko? *Položila otázku. Ostalo však ticho. Otázka visela vo vzduchu. Nik sa neozval. Pomaly teda začala upratovať. Ceruzky s gumou do peračníka, ten do tašky spoločne so skicárom a čelovkou. Chvíľu počkala, kým si jej oči privyknú na tmu a potom sa vydala domov. Cesta jej zabrala dlhšie než obvykle, kráčala zamyslene, cez to však s pevným kamenným výrazom, až ju jej krôčiky pomaly ale iste doviezli na miesto, ktoré nazývala domovom. Vyzula sa, vyšla schody a smerovala do izby ignorujúc služobníctvo. Otvorila dvere, zhodila batoh a rýchlo z neho upratala veci. Čelovku samo sebou ihneď ukryla a hneď na to sa prezliekla do niečoho pohodlnejšieho. Zachcelo sa jej totiž trénovať. Genjutsu. Jej tajnú zbraň na geninské skúšky. Vydala sa teda pohľadať dotyčného muža. Opustila izbu a pustila sa do hľadania. Jedného jediného služobníka v tomto dome s ktorým viedla tréningy ak nepočítala otecka. Cupitala sem a tam, hore dole. Nemohla jej však nájsť. Schovával sa pred ňou? Zastavila jednu služobnú po dlhšej dobe.* Kde je Kaiyo? *Zaujímala sa svojim spôsobom.* Vonku za sídlom. *Odvetila jej a malej nasledovníčke nezostávalo nič iné, len sa tam vydať. Znovu sa obula, trvalo jej hodnú chvíľu, než jej uvidela a našla.* Kaiyo, poďme cvičiť. *Prehovorila na neho z peknej diaľky, no jeho staršie uši jej hlások aj tak započuli. Ten sa k nej otočil a usmial sa.* Budem hádať, znovu genjutsu? *Ako odpoveď sa mu dostalo len prikývnutie.* Toto teda dokončím a môžeme na to. *Pustil sa do práce, tentokrát v rýchlejšom tempe, aby naň malé dieťa toľko nečakalo. Nakoniec sa spoločne vydali do miestnosti, kde obvykle trénovali. Zavreli za sebou dvere, dostali sa do ich sveta. Aspoň tak to vnímala Ayako. Ako keby boli v inom vesmíre, na inej planéte, kde spoločne trénovali a malá Ayako sa mohla posúvať a zlepšovať. Bolo to jej druhé najobľúbenejšie miesto.* Tak, ako to vyzerá s genjutsu? Učili ste sa pilno? *Položil otázku a dostalo sa mu len prikývnutia. Pousmial sa.* Tak, pustime sa do toho. *Vyzval ju, aby ukázala to najlepšie. Malá začala skladať pečate, ktoré Kaiyovi boli známe a vytvorila niekoľko klonov, ktoré mohol vidieť len a len on. Bolo ich presne 5. Najskôr sa formovali do určitej formy, než vytvorili jej podobu.* Mám nápad. Skúste ma pomocou genjutsu napadnúť tak, ako by ste išli na svojho súpera, nebude to pre vás lepšie? Aby to bolo lepšie, nechám vám tri sekundy, než sa z genjutsu vyslobodím. Predsa len, môže sa nájsť súper, ktorý sa z neho dostane. *Navrhol jej a ako prikývnutie sa mu dostalo genjutsu technika, kedy sa na chvíľu zoči voči díval do svojho najväčšieho strachu. Ale ako sľúbil, čakal tri sekundy. Medzitým mala Ayako na ponáhlo, začala tvoriť po 3 shoutonových shurikenov okolo seba a potom ich na neho poslala. Keď sa prebral a zadíval sa Ayako do očí, videl shurikeny, ktorým sa hodlal vyhnúť... ale potvora malá jej na pár sekúnd znehybnila na pár sekúnd pomocou Kanashibari no Jutsu a keď sa z toho dostal, len tak tak sa dokázal uhnúť len dvom z nich, ten tretí jej zasiahol.* To je veru nebezpečná kombinácia. *Pousmial sa.* Vážne? *Nemyslela si, že by jej súper doprial toľko času na to, aby mohla toto všetko vytvoriť.* Ale áno. Treba do toho zapriahnúť i klonov, ale na to už časom určite prídete. *Podporil ju. Bolo to dieťa, ktoré potrebovalo neustálu podporu ako každé iné. Keď sa to dobre vyvážilo s kritikou, samo o sebe to bolo najlepšie. Ako odpoveď sa mu dostalo prikývnutie, chápala kam tým mieril, zamiešať sa medzi klony.. použiť ich na chytanie útoku, či dokonca na napadnutie súpera - odlákanie jeho pozornosti. Nateraz však nepoznala žiadne techniky okrem tejto, ktorá by bola užitočná a vyžadovala si pečate. Preto to zostalo len informáciou do budúcna.* Čo tak ešte precvičiť Narakumi no Jutsu? *Ponúkol jej. Nebolo teda potreba dvakrát premýšľať, obaja sa posadili na zem a dávali sa tomu druhému do očí. Než Ayako použila danú techniku, dúfajúc, že vyzerá lepšie, je cítiť silnejšie... mohlo prejsť zopár minút, aspoň jej to tak prišlo, než sa z genjutsu dostal. Ako by spomínal na spomienku, ktorá jej desila a nemohol sa jej mnohokrát vynadívať. Kýval na jej tréningy preto, aby sa mohol dívať na toto všetko? Kto vie. Nepýtala sa. Možno nechcela poznať odpoveď, rovnako ako na otázku, ktorú nechala na svojom obľúbenom mieste.* Znovu. Je to o niečo lepšie než naposledy. *Ale aj tak musela veľa pracovať na sebe. Znovu jej chytila do genjutsu, sústredila sa, dúfala. Bolo to ako hádzanie. Čím viac človek hádže, tým hádže lepšie, nie? Nastalo opäť ticho, dlhšie, pochybovala, že by to bolo tým, že by sa nevedel uvoľniť. Dívala sa na jeho oči, popravde si ani nevšimla kedy a ako, dívala sa zoči voči svojmu najväčšiemu strachu. Zadržala dych. Ako jej to mohol urobiť? Chcel jej znovu ukázať silu tejto techniky? Bola neskutočná. Zimomriavky jej prebehli po chrbte, naskočila husacia koža. On z tohto väzenia mohol uniknúť sám, ale ona... mohla sa len mlčky dívať na jej démonov, ktorí ju prenasledujú kamkoľvek ide. Raz sem, raz tam... chcela kričať, ale jej ústa sa neotvorili. Jej povaha jej nedala, nedovolila jej kričať na úkor jej strachu. Nech už sa deje čokoľvek, čím menej emócii dá najavo, tým lepšie to bude - to si aspoň ona myslela. Pri rodine si pomôcť nemohla, no pri služobných a cudzích... bola to katastrofa, hoc sa s niektorými stretávala pravidelne. Z toho všetkého ju prebudila ostrá bolesť na jej ruke. Štípnutie.* Prečo? *Položila otázku, zadívajúc sa do jeho očí.* Pretože čím dlhšie hľadíte na to, čo vás desí, tým viac sa tomu viete postaviť. *Pousmial sa a postavil. Ponúkol jej pomocnú ruku, ktorú prijala. Ich cvičenie bolo u konca.*

Počet slov: 1240
Koniec.

Tréning genjutsu.

*Ayako sa potulovala ulicami Kiri, v miestach, kde mala mimo klanovej štvrte dovolené. Predsa len, ona a jej brat boli ešte malé deti, ale čím starší boli, tým viac dverí sa im otvorilo. Hlavne Ayako. Na rozdiel od brata už dlho nebola na akadámii a tak občas i onú pomyselnú hranicu kam môže ísť porušila. Hlavne vďaka tomu našla svoj úkryt pred svetom. Miesto, kde kedysi žil civil, zabudnuté časom, nenavštívené... stratené. Tam smerovali aj jej kroky, vonku bola zima, trochu padal sneh, oblečená bola v zimnom oblečení a vonku trávila už nie jednú hodinu. Na chrbte mala batôžek s ceruzkami, skicárom, všetkým možným i nemožným, nechýbala tam i čelovka a zopár základných farebných ceruziek. Chcela si kresliť, ale padali vločky snehu, tak od tejto činnosti upustila a miesto toho len objavovala za tmy a svitu hviezd spoločne s lampami svoje okolie a dedinu, kde žila. Sem a tam, tam a sem, držala sa bokom, aby sa vyhla očiam ostatným, keďže jej pohľady vadili. Nakoniec ju však dohnal hlad a tak v jednej reštaurácii, kde mali kedysi pouličné jedlá si kúpila Taiyaki so sľadkou fazuľovou pastou a vydala sa na obchôdzku ďalej. Trvala jej dlho, ďalších zopár hodín, než ju začali bolieť nožky a začala jej byť zima. O čo viac, bola akurát niekde, kde to nepoznala a všetko jej prišlo cudzie. Uvažovala, či sa nevráti späť, alebo bude pokračovať a nájde niečo, čo sa jej bude zdať príjemné a milé. Nakoniec sa k jej ušiam dostala slabá melódia. Veľmi slabá, no na ulici nebolo ani nohy. Bude ju nasledovať alebo nie? Po chvíli premýšľania jej telo vyrazilo aj samé. Sledovalo hudbu do jednej malinkej reštaurácii, kde nebolo ani nohy. Za pultom sedel chlapec o niečo starší než ona. Čelenku mal na čele, oblečený v uniforme reštaurácii a hral na nástroj o ktorom živote nepočula. Bola to smutná melódia, ktorú hral. Podišla pomaly k nemu, s trochou námahy vyliezla na stoličku pred pultom a čiernymi očkami sledovala ako jeho prsty behali po kovových plieškoch nástroja, zatiaľ čo počúvala smutnú melódiu. Chlapec si všimol jej prítomnosť takmer okamžite, no nevenoval jej nejakú veľkú pozornosť, len do melódie začal hmkať. Mal pekný hlas, cez to však slová piesne ešte nepoznal. Pomaly sa však jeho hra blížila ku koncu, až úplne skončila.* Bolo to dobré, nie? Učím sa len zopár rokov a toto je najťažšie, čo dokážem zahrať. *Usmial sa na dievča, ktoré prikývlo. Nebola výrečná pri cudzích, čo mu hneď doplo.* Som Teruya Mitsuo a ty? *Snažil sa z nej dostať aspoň meno, keď už nič iného.* Quincy Saito Ayako. *Predstavila sa i ona rovnakým štýlom ako Mitsuo. Najskôr priezvisko, potom povedala svoje meno.* Riadne dlhé meno, no na princeznú klanu Quincy sa hodí. *Usmial sa.* Moja mladšia sestra s tebou chodila na akadémiu. Matsuri-chan. *Vysvetlil jej odkadiaľ to vie. Sám o sebe nebol hlúpy, vedel, že klan Quincy je najnovší klan v Kiri, mladý a snaží sa vydobyť si svoje miesto v radách, klanové mená navyše môžu viesť len deti klanových vodcov. Ayako k jeho prikývnutiu prikývla. Mitsuo sa snažil vymyslieť niečo ďalšie, čím by ju upútal... naviazal reč, než sa pozrel na svoj neobvyklí hudobný nástroj.* Chceš sa na to naučiť hrať? Nie som síce nejaký super učiteľ, ale nie je to tak ťažké. *Usmial sa ako slniečko, dúfajúc, že aspoň pri tomto naviažu spoločnú reč, keď už nič iného.* Dobre. *Prikývla a zliezla zo stoličky, aby vyliezla k nemu z druhej strany.* Som tu na D misii, takže ma nesmieš nikomu prezradiť. *Dal si prst pred ústa a uculil sa. Možno to bolo prvýkrát, čo sa Ayako tak viditeľne usmiala a mladý genin o niečo starší než Ayako sa pustil do vysvetľovania ako hrať, potom i do učenia jednej skladby. Do tohto podniku veľa ľudí nechodilo a hlavne dnes to bola bieda snáď všade. Navyše menší podnik patril Mitsuovmu otcovi, ktorého zastupoval, keďže bol na misii. Po niekoľkých hodinách sa naučila jednu ľahkú začiatočnícku pieseň zahrať.* Máš na to talent, Ayako-chan. V čom si ešte dobrá? *Usmial sa.* Rada kreslím. *Zamrmlala.* Skutočne? Máš niečo so sebou? Rád by som a pozrel. *Nechal Ayako vytiahnuť skicár z tašky a obaja sa tak mohli pozrieť na jej majstrovské diela. Vonku začalo snežiť o to hustejšie, no ani jeden z nich sa nepozrel von z okna. Boli v teple, nerušení ničím, len občasnými zákazníkmi, ktorých dvakrát veľa nebolo.* Všetky vyzerajú úžasne, máš vážne talent. *Mitsuo bol jej pravý opak, bol ukecaný, zatiaľ čo Ayako pravý opak. Boli Ying Yang, no obaja na to kašlali. Bolo im v tento moment dobre. Čas utekal rýchlo, prezerali si obrázky, Mitsuo jej občas zahral, bavili sa o tom čím by chceli byť, keď obaja naberú na veku.* Na ktoré jutsu sa zameriavaš, Ayako-chan? Že by sme potrénovali spoločne. *Navrhol jej, keďže sa nezdalo, že by sem mal nateraz niekto prísť. Prečo si nespojiť príjemné s užitočným?* Genjutsu. *Odpovedala jednoducho.* Skutočne? Som z klanu Tekubi, takže je to tiež moja prednosť. *Obaja si teda rozumeli v tomto smere a tak sa začal ich spoločný tréning genjutsu.
Asi skončime len u techník Narakumi no Jutsu a Nenshō Shōshitsu no Jutsu. Ono tu toho veľa robiť nemôžeme. *Usúdil a dostalo sa mu len prikývnutia.* Dobre, tak uvidíme, kto z nás je rýchlejší a potom má epickejší odchod zo scény. *Zasmial sa a obaja sa pozreli tomu druhému do očí.* Keď padne tento vrchnák na zem, obaja použijeme Narakumi no jutsu. *Povedal jednoduché pravidlo s ktorým ani jeden z nich nemal problém. Keď obaja začuli dopadnutie, obaja použili techniku. No jediný kto sa v nej ocitol bola malá Ayako. Ocitla sa zoči voči svojmu strachu, potom však urobila všetko, aby sa z neho pomocou Kai dostala. Už mohla, naučila sa tú techniku a aj keď ju to stálo dosť chakry, dostala sa z toho. Musel sa teda rovnako ako ona spoliehať na to, že majú vrodenú silu a zlepšovať to druhé. V jej prípade to bolo genjutsu a v jeho zase ninjutsu.* Mal by som pocvičiť genjutsu. *Zasmial sa keď uvideľ ako rýchlo sa z toho dostala, zliezol pre vrchnák a potom jej znovu pustil na zem. Pri dopade to bola päť Ayako, kto sa ocitil v genjustu a rovnako ako predtým, i teraz sa z neho dostala rýchlo. Nejako... nemohla sa na to dívať. Je jedno koľkokrát to videla. Nerozumela slovám Kaiya.* Čo tak z toho spraviť súťaž na tri? Už si to vyhral, vedieš o dva. Nevyskúšaš, nevieš, Ayako-chan. *Usmial sa a tak ako predtým, i teraz zliezol pre vrchnák a potom jej pustil k zemi. Ayako zostala prekvapená. Skutočne to bol teraz Mitsuo, ktorý ostal v genjutsu, no nie na dlho, dostal sa z neho. Síce mu to trvalo dlhšie než jej, ale podarilo sa mu to.* Vidíš, že to ide. Tvoje genjutsu je navyše dosť silné. *Zasmial sa. Mal pocit, že sa z neho nedostane. Pre vrchnák a naspäť na stoličku a i toto kolo vyhrala Ayako. Nebola si istá, či ju necháva, alebo skutočne vyhráva svojou vlastnou silou.* Je to dva, dva. Rozhodujúce kolo. *Uculil sa, zhlboka sa nadýchol a nadýchol. Odohrala sa odohraná pesníčka s vrchnákom a obaja tomu druhému sa uprene dívali do očí. Po tretí a poslednýkrát dopadol vrchnák na zem, zacinkal, Ayako zažmurkala. Vyhrala: Mitsuo sa nehýbal, chytený v genjutsu sa sa z nej snažil dostať, nakoniec sa mu to i podarilo.* Si skutočne dobrá. Veľmi dobrá. *Vydýchol a zasmial sa.* Vyhrala si, princezná z klanu Quincy. *Zliezol dolu pre vrchnák, ešte sa jej i poklonil, čo malú dostalo do rozpakov, no nedala to na sebe poznať.* Už to nerob, Mitsuo-kun. *Poprosila jej a zliezla za ním. Bola o niečo menšia než on, no nie o veľa.* Prepáč, nemohol som si pomôcť. *Uculil sa.* Tak čo, potrénujeme ešte niečo? *Spýtal sa jej, ni skôr než mu stihla odpovedať...* Ayako-san, tu ste. *Hlas Kaiya sa ozval podnikom a vošiel dnu celý od snehu.* Čo tu robíte, viete, že by ste v tejto časti Kirigakure nemali čo robiť. *Prišiel k nej a pozrel sa na mladého chlapca.* Trénovali sme... *Povedala. Nebola dvakrát nadšená, že ich Kaiyo vyrušil, ale nič s tým nemohla robiť.* To je milé, ale treba sledovať i čas, Ayako-san. Už je čas večere a vy stále nie  ste doma. Mysleli sme si, že sa vám niečo stalo. *Vydýchol a zobral ju na ruky.* Prepáčte, nechcel som, aby mala problémy. *Ospravedlnil sa Mitsuo.* V poriadku mladý muž, nabudúce treba dávať pozor i na čas. *Upozornil jej a spoločne s Ayako na rukách vyrazil do sídla klanu Quincy.*

Počet slov: 1448
Koniec trpg.

Tréning chakry
*Slnko vyšlo. V izbe malej Ayako boli zatiahnuté žaluzie, aby jej dnu nesvietilo. No aj tak, žaluzie nestačili a dnu jej stále prenikalo slnečné svetlo.  Sedela za stolíkom a kreslila si, odkedy vyšlo slnko a vrátili sa s babičkou, vonku nebola. Bola dieťa noci a táto vec ju skutočne desila, hoc to nedala nijak otvorene najavo - len tak, že zo svojej izby pokiaľ nemusí, tak nevychádza. Bála sa ísť na svoje obľúbené miesto, ktoré bolo obvykle ponorené do tmy... bolo otvorené, teraz tam bude plno svetla. Nebude tam tma, na ktorú bola zvyknutá. Možno tam už ani nebude sama? Zmizne jej miesto, kde sa cítila dobre? Povzdychla si. Ani jej kreslenie nevyzeralo ono. Bola z toho stále celá nesvoja. Chcela naspäť tmu, veď bolo dieťa noci, slnko ju na rozdiel od brata desilo, hnevalo, otravovalo. Stálo proti nej a úplne zmenilo svet, ktorý poznala. Nepáčilo sa jej to. Na rozdiel od brata, ktorý sa z toho tešil, jej to vadilo čím ďalej tým viac. Jej oči ju pálili, zle videla, všade bolo razom priveľa svetla. Nechápala v tomto brata, ako sa môže z toho tešiť? Boli pri nich až priveľmi veľa rozdielov, že sa každý z nich mohol pýtať len jedno: Ako môžu spolu tak dobre vychádzať? To bola otázka, na ktorú ani súrodenci nepoznali odpoveď. Prečo by aj mali. Aj cez to, že Suguro teraz sedel na akadémii, nikdy naňho nehľadela z hora, nedovolila by si to. Svojho brata mala na to až priveľa rada. Na jej dvere sa ozvalo zaklopanie.* Ayako-san, máte návštevu. *Povedal jej spoza dverí Kaiyo a ona sa postavila od stola, prešla k dverám a otvorila ich.* Kto to je? *Spýtala sa ho, zodvihla k nemu hlavu.* Mitsuo. *Odpovedal jej a odstúpil na stranu, aby mohla Ayako prejsť, zísť schody a ísť ku dverám, kde už vo vnútri stál. Ako náhle si ju všimol, tak sa rozžiaril ako slnko tam vonku.* Ayako-chan, nechcela by si ísť von? *Spýtal sa jej. Dobre vedel, že keď už tu je, tak ho dievča neodmietne. Trochu urazene nafúkla tváre. Nevideli sa od kedy vyšlo slnko a tak spolu ani nehrali. Nechcela chodiť von počas svetla. Hoc to s babičkou nejako prežila, teraz to jednoducho odmietala.* Čo mám s tebou robiť? *Podišla k nemu a obula sa.* Do západu slnka buďte doma, Ayako-san. *Oboznámil ju s podmienkami Kaiyo a ona len prikývla, než spoločne zmizli vonku. Vyšli z klanovej štvrti a ocitli sa na uliciach.* Vôbec nechodíš von, čo vyšlo slnko. Robím si starosti. *Vysvetlil jej dôvod jeho príchodu a ona prikývla.* Našiel som miesto, ktoré sa ti bude páčiť. *Popravde sa mal ukázať skôr, no  hľadal miesto, kde by sa mohlo jej i jemu páčiť. Tmavé, aj keď nie tak, ako by obvykle bolo, no stále im obom mohlo vyhovovať.* Zahráme si spolu a potom čo tak spoločne meditovať? *Pousmial sa a ona jej nasledovala ulicami Kiri, až dotarili na ono miesto, kde ju chcel uvítať.* Nie je to síce ono, ale myslím, že stále lepšie ako keby sme mali byť niekde za svetla. *Skutočne tu nebolo ani nohy, nebolo tu ani veľa svetla. Také viac menej ideálne, keď človek privrel oči a pozeral sa na toto miesto tak.* Môžeme. *Usúdila nakoniec a posadila sa na zem. Na jej prekvapenie tu už bola deka, dokonca i čutora s vodou a niečo málo na jedenie. Mitsuo sa posadil k nej, z batôžku vytiahol kalimbu, na ktorú ju učil hrať. Najskôr si spoločne prešli základy, potom i niečo zahrali. Viedli popri tom rozhovor, kedy zväčša rozprával Mitsuo - on bol z dvojice najviac ukecaný, takže vyplňoval ticho medzi nimi. Spoločne tak hrali zopár hodín, než odložili hudobný nástroj do ruky a obaja sa usadili do tureckého sedu, zavreli oči a sústredili sa na svoj dych, ktorý sa postupom času ustálil, spomalil a obaja padli do čara meditácie. Opierali o seba chrbtom. Mituo bol v očiach Ayako dobrý chlapec a jej prvý kamarát. Obaja sa však nateraz sústredili na svoju vlastnú chakru, ktorá bola v ich jadre. Nechali ju prúdiť po celom, samo o sebe to bola vždy nádhera, ktorú Ayako očarovala. Ako si voľne prúdila po jej tele, do rúk, nôh, oči, rozliala sa po kanáloch ktorých prúdila pri jednotlivých technikách. Jej zásoba chary bola dobrá na jej vek, no aj tak bola rada, že na nej mohla pravidelne pracovať. Čím viac medivotala a sústredila sa na ňu, tým viac jej prišla s jej manipuláciou lepšia. Po chuuninských skúškach sa však chcela zamerať viac na ninjutsu, než genjutsu, to však bolo potom. Nie teraz. Nateraz dávala prednosť genjutsu, nikoli ninjutsu, ale to sa čoskoro obráti. No počas meditácie a v tomto šere si pripadala ako ryba vo vode. Netrápilo ju teraz všetko na okolo. Cítila sa jednoducho dobre. Za svojim chrbtom mala Mitsua, cítila svoju vlastnú chakru a bolo to nádherné. Obaja stratili pojem o čase, koľko ubehlo, koľko neubehlo. Bola to ako tichá hudba, dokonalá kresba... než Mitsuo otvoril oči a potom "zobudil" i Ayako.* Čo ak by sme sa teraz trochu najedli? *Navrhol a dostalo sa mu tichému prikývnutiu. Vytiahol teda jedlo a obaja sa pustili do jedla.*

Tréning Ninjutsu

*Už to bol nejaký piatok, čo vyšlo slnko von. Striedalo sa deň s nocou a hoc jej to prišlo svojim spôsobom magické a poetické, ideálne pre jej kresby, stále mala problém trénovať vonku, čo tam vôbec úplne existovať. Bolo to zvláštne, divné, neprirodzené pre ňu. Možno to bolo aj tým, že si sama odmietala zvyknúť na to. Odmietala prijať realitu a radšej sedela po tme vo svojej izbe, než aby rozostrela záclony. Možno si toho doma všimol, možno nie, tato mal priveľa roboty, mame sa vyskytli nejaké problémy a Suguro bol priveľmi zaneprázdnený na prípravu geninských skúšok - alebo čítaním komiksov a tak to nikto neriešil. Kaiyo bol navyše v nemocnici, takže to podstate ani nemal kto poriadne riešiť a jej to takto vyhovovalo. Mohla si žiť vlastným životom už od mala. Kresliť si, trénovať, učiť sa. Podstate bol tato tak zaneprázdnený, že s ňou už ani necvičil a tak to všetko zostávalo na nej. Trénovať chakru, pracovať na svojej rýchlosti, genjutsu, ninjutsu. Nevadilo jej to. Stále tu bol Mitsuo s ktorým trávila čas v ich novom úkryte, ako sa ukázalo, miesto, ktoré teraz bolo zaliate slnkom bolo opäť plnšie detského smiechu. Jej pracne vyzdobená lavička sa stala lavičkou pre maminky, jej hojdačka, ktorú neskôr sama opravila sa stala hojdačkou pre ostatné deti a keby niet Mitsua, nezostalo by jej nič. Ten do jej života vzniesol hudbu, spoločne pravidelne cvičili, rovnako ako chakru, ninjutsu, či genjutsu.
Aj teraz sedela za stolom, kreslila si. Sem tam čiernymi očami sa pozrela na hodiny u nočného stolíka. Čakala na svojho kamaráta, ktorý jej povedal, že príde pre ňu o druhej. Už bola po obede, dnes jedla sama, no nevadilo jej to. Pokiaľ mala vo svojom živote aspoň jedného človeka s ktorým sa stretávala pravidelne, udržiavala s ním kontakt, rozprávala sa s ním... všetko bolo v úplnom poriadku. Za to, ak by nebolo jeho, asi by zo svojej izby nevychádzala vôbec a už hlavne nie potom, čo musel Kaiyo do nemocnice s vážnosťou. Ani nevedela, čo mu bolo. Jej činnosť, rovnako ako premýšľanie ukončil kameň, ktorý pristál na jej okne. Odsunula stoličku, postavila sa, otvorila okno a vykukla von na chlapca, ktorého tak rada videla, aj keď sa jej výraz vôbec nezmenil.* Mitsuo-kun. *Oslovila ho.* Choď sa obuť, čakám ťa pred dverami. *Usmial sa na ňu ako žiarivé slniečko. Možno i on bol jediný dôvod, prečo kedy tú veľkú guľatú žiarivú vec na oblohe tolerovala.  Prikývla, znovu zavrela okno, vzala z poličky slnečné okuliare a vyšla zo svojej izby, nezabudla už na svoj predom nachystaný batoh, vyťapkala si to na chodbu, kde sa obula a vyšla von. Oblečená bola v kimone na chrbte mala znak klanu, okolo krku retiazku so Staru.* Páni, dnes vyzeráš pekne. *Zložil jej kompliment. Dievča malo i zapletané vlasy, aby to k tomu sedelo ešte viac. Trochu sklopila zrak k zemi, to bolo jediné ako ukázala, že ju to potešilo inak, než tichým ďakujem. Čo ak by sme sa dnes pripravili na chuuninské skúšky? Pocvičíme trochu ninjutsu, čo ty na to? *Usmial sa na ňu. Nemala s tým problém a tak prikývla. Vydali sa spoločne k ich spoločnému miestu. Dokonca sa chytili i za ruky, Mitsuo to zvykol robiť hlavne kvôli Ayako, ktorá mala držanie za ruku rada. Cesta im trvala dlhšie, cestou sa ešte stavili v reštaurácii, ceny išli trochu hore, boli tu i menšie problémy, no stále si mohli dopriať nejaké maličkosti, ktoré cestou do ich spoločného úkrytu, kde skutočne nikto nebol mohli zjesť.
Keď tam dorazili, Ayako zhodila na zem batoh, rovnako ako Mitsuo. Ten sa začal rozcvičovať, ako keby sa išli priam biť. Ayako nič z toho nerobila, len si rozcvičila ruky a prstvy, ako by bola bábkarom - čítala to v jednej z kníh, no nikdy sa o to viac nezaujímala. Boli to len základy, ktoré sa mohla dočítať nič čo by si nevedel dohľadať každý.* Dnes si verím, cvičil som dosť so sestrou po taji. *Na jeho tvári sa zaleskol veľký úsmev.* To som zvedavá, Mittsuo-kun. *Pozrela sa mu do očí. Vždy vyhrala nejakú ich súťaž. Vedela, že ju nechá vyhrávať, vedela, že má z toho on sám veľkú radosť a tak mu na to nikdy nič nepovedala.
Obaja sa postavili oproti sebe.* Tak teraz sleduj, ako ti Mitso predvedie jeho perfektné ninjutsu! *Zvolal a ani sa neunoval so skladaním pečate, jednoducho po nej vystelil katonový projektil Katon: Houkashusha​. Ayako to skutočne nečakala, no vďaka tréningu s tatom sa vedela tomu na poslednú chvíľu vyhnúť.* Katon... *Zabrblala pre seba a nechala chlapca, nech si začne skladať pečate. Nepoznala katon, jeho techniky, ani na takejto úrovni. O to viac bola prekvapená keď na ňu vystrelil desať menších ohnivých gúľ. Tu však už neváhala. Zložila i ona pečate a zo zeme vyletelo pevné kopii, bolo väčšie než ona, čo v jej prípade vyzeralo tak rozkošne, no každú jednu z gúľ poslala preč od nej, či sa tomu uhla na poslednú chvíľu. Musela si dávať pozor na jej kimono, bolo nové a nechcela jej hneď zničiť. Pustila kopii, ktoré padlo k zemi.* Tak, teraz som na rade ja. *Jej hlas znel trochu temne? Dala chakru do svojich nôh a začala okolo Mitsua korčuľovať, takto prevŕšila i jeho rýchlosť, vytvorila do svojich rúk 5 shoutonových skutikenov, ktorých po ňom začala hádzať a zatiaľ, čo sa venoval im, zložila pečate a z pod jej nôh sa začala zdvíhať zem, pomocou ktorej jej obkrúžila a keď bola nad ním, vytvorila zo shoutonu niečo podobné kunaiu a skočil naňho zhoda. Nebola tak vysoko, aby ju ten skok nejako extrémne zranil cvičila i dopad a ešte ani raz sa nezranila. Zatiaľ. Každopádne ani tentokrát. Mitsua všetkých 5 shurikenov zranilo a keď videl Ayako letieť zhora naňho, rýchlo sa rozhliadol, no tá jej dotonová technika mu zabránila uniknúť a tak sa sa postavil tak, aby ju mohol aspoň trochu skúsiť chytiť do rúk. Našťastie ju chytil a zoširoka sa usmial, keď mu ku krku položila kunai.* Dostala si ma, princezná klanu Quincy. *Nemohol si to odpustiť, vždy ju tak nazval, keď vyhrala. Každý jedenkrát, stoj čo stoj, aj keď mu hovorila, aby to nerobila. Doton okolo nich sa rozpadol, vytvoril sutiny i veľké množstvo prachu. Položil ju po chvíli na zem, obaja začali kašľať a vybehli z toho von. Ešteže im nič z toho nespadlo na hlavu.* To bolo len tak tak. *Usúdil a začal si oprašovať hlavu a neskôr pomohol i Ayako.* Mama pripravila dnes vážne dobré chlebíčky pre teba. Dáme si ich teda, dobre? *Usmial sa na ňu. Vonku síce svietilo slnko, v ich úkryte však vládlo šero a jediné jasné svetlo, ktoré tu mali bol Mitsuov úsmev.*

Počet slov: 1109
Koniec hry.

Tréning genjutsu

*Sedela na deke ich spoločného úkrytu pred svetom. Na kolenách mala skicár, v ruke pentelku a kreslila ich spoločné miesto. Samozrejme, že nie len tak. Zapojila i svoju vlastnú predstavivosť a kreslila jej tak, ako ho momentálne videla ona. Nebolo to pochmúrne miesto pod veľkými stromami, kde bolo vždy šero za každého počasia a obaja tak boli chránený pred slnečnými lúčmi, ale ich najdokonalejší a bezchybný úkryt, hoc tu nebola hojdačka, lavička ani dom na strome. Nevadilo jej to. Bolo tu neustále ideálne, vedela, že si dal Mitsuo veľmi záležať, aby takéto miesto našiel, kde mohli byť obaja sami a kde nebude toľko svetla, ktorému sa vyhýbala najviac Ayako.*
Čo to kreslíš? *Ozval sa za ňou. Tentokrát sa tu obaja zišli v iný čas. Chcela si toto miesto nakresliť, tak, ako ho vidí ona. Nebolo to obyčajné... ale to chápali len oni dvaja. Ayako hodnú chvíľu mlčala a ďalej kreslila a tak si ju chlapec prešiel. Bolo mu jasné, že dievča milovala kimoná. I teraz mala jedno na sebe. Červeno čierne kimono. Jej výraz bez emócii, dlhé čierne vlasy, ktorých časť bola zopnutá v drdole so sponou. Vyzerala tak inak, hlavne keď zafúkal vietor a jej vlasy sa mu poddali.* Náš úkryt. *Odpovedala mu. Nikdy nebola zhovorčivá, viac menej jej pusa išla len pri členoch jej rodiny, Mitsuo bol jej najlepší kamarát a tak zvykla pomaly ale iste rozprávať i ona čoraz viac a viac, no niekedy - veľmi často boli dni, kedy bola rovnako tichá a prehodila len pár slov. Bola skôr poslúchačom pre historky druhých, než niekto, kto by ich sám rozprával. Chlapec prikývol, predklonil sa pred ňou a pozoroval ju.* Viem, že to hovorím často... *Odmlčal sa, ich oči sa stretli. Chlapec o pár rokov starší než ona sa na ňu díval s červenými tvárami, ako by sa práve teraz zamiloval do svojej najlepšej kamarátky. Možno i zamiloval.* Ale dnes vyzeráš ešte lepšie ako princezná. *Ayako naklonila hlavu na stranu, nepatrne, cez to, to bol prejav toho, že si získal jej plnú pozornosť očakávajúc čo z neho vypadne ako ďalšie.* Ako teda vyzerám? *Spýtala sa jej, odložila skicár s pentelkou na deku. Mitsuo k nej natiahol ruku a tú bez váhania prijala.* Ako Bohyňa. Dnes vyzeráš ako Bohyňa. *Vydýchol, pustil ju a znovu si ju prezrel. Jeho tváre nabrali ešte viac červenejší výraz než pred chvíľou. Bol ako taká rajčina. Trochu červenej sa objavilo na tvárach i malého dievčatka, ktoré odvrátilo pohľad k zemi, ako to zvykla robiť. No tentokrát nestihla povedať ani to jej tiché ďakujem, ucítila jeho ruku na jej brade, poddala sa a nechala si tvár otočiť znovu rovno.* Bohyne neotáčajú hlavu k zemi, Ayako-chan. *Usmial sa na ňu. Možno bola práve toto tá chvíľa, kedy sa i ona zaľúbila do svojho kamaráta. Ich prvá detská láska. Pokiaľ nerátala tú, ktorú chovala k tatovi. No pocity, čo teraz cítila ho úplne vytlačili. Okrem občasného tréningu sa teraz takmer vôbec nevídali. Dokonca ani pri stole u večere. Stále to bol veľký problém, návrat civilistov a všetko na okolo. No ona to chápala, akceptovala. Predsa len, pokiaľ mala Mitsua po svojom boku, všetko bolo v poriadku.
Ubehla nejaká chvíľa potom, čo sa to všetko zobehlo. Mitsuo ležal na deke, Ayako sedela a znovu kreslila. Obaja mlčali, nebol dôvod rozprávať. Už teraz bola atmosféra okolo nich nádherná.* Mitsuo-kun? Ty ideš tiež na tieto najbližšie chuuninské skúšky, že? Prerušila to príjemné ticho.* Idem. Pôjdeme spolu a aj v druhej časti skúšok sa ťa pokúsim nájsť a prejdeme ich spolu. *Posadil sa, zaprel sa rukami. Ona mala osem, on mal desať.* Asi bude lepšie, keď budeme spolu. Predsa len, Akemi-sensei spomínala, že tie najbližšie, ktoré stíham budú pravdepodobne v sunagakure no sato. *Zamyslela sa, prestala kresliť.* Chceš tentokrát cvičiť genjutsu? *Spýtala sa ho.* Dobre, poďme na to. *Posadili sa na proti toho druhého. Normálne by vytiahol mincu, ktorá by pri dopade zacinkala, no všade okolo ich bola tráva a tak z batohu vytiahol kalimbu. Ona ju doma nemala, delili sa o túto jednu jedinú. Nikto doma nevedel, že sa učí od neho hrať na tento nástroj.* Až nastane úplne ticho, vtedy. *Povedal a presom prešiel po jednej železnej plieške, ktorá vydala krásny melodický zvuk, najskôr rozoznel v okolí a potom sa začal vytrácať, až sa nakoniec vytratil úplne a zanechal po sebe ticho a jedno z detí zachytené v genjutsu. Ayako na sebe skutočne pracovala. Tentokrát si bola stopercentne istá, že Mitsua chytila ako prvá i bez jeho pomoci do genjutsu. Ten sa z toho však dostal po hodnej chvíli ale dostal.* Tvoje genjutsu je čoraz viac silnejšie, to sa o mojom ninjutsu toľko povedať nedá. *Zasmial sa. Ešte by bola o trochu silnejšia a už by sa z toho nedostal. Viac však nepovedal, znovu prešiel prstom, tentokrát po inej tónine a po jej vypršaní, keď pol počuť len vietor, ktorý zvyšky zvuku odniesol niekam do dialy, Ayako čelila svojmu strachu. Bol to strach budúcnosti, nikoli súčasnosti. Tej sa nebála, pretože sa teraz báť nemusela, ale budúcnosť bola desivá. Zvierala jej srdce, bránila dýchať, obmotala reťaze okolo celého jej teľa a bránila v tom sa pohnúť. Zadržala v sebe chakru, bez váhania ju potom náhle vypustila a tým sa z toho všetkého dostala.* Vždy ma zaujímalo, čo vidíš, keď si chytená v genjutsu. *Prehovoril.* To sa nikdy nikto nedozvie. *Bola jej odpoveď. Bolo to vyrovnané na 1:1. Teraz však Ayako bola tá, ktorá nechala zaznieť tón, stále na oko premýšľala nad tým, čo videla, ani si neuvedomila ako, no dívala sa na to znovu. Prehrala toto kolo a čo bolo horšie, musela sa na to dívať. Čo asi videl on? Nebude sa pýtať, ona mu nepovedala to svoje, nemal teda dôvod prezradiť jej to. Použila Kai o dosť rýchlejšie než predtým. Ešte stále mu s ninjutsu stačila, napriek jeho talentu na genjutsu.* Predveď sa Ayako-Kami-sama. Nenechaj sa znovu chytiť. Viem, že ma zvládneš poraziť. *Usmial sa. Doteraz ani raz neprehrala. Aj keď nechcela vyhrať, jednoducho jej to vždy dovolil, nikdy jej nedal ochutnať pocit prehry. Ani jeden jediný krát. Nedá jej ju ochutnať ani teraz. Po odzvonení tónu jej chytila do genjutsu. Obaja mali svoj najväčší strach, no ten jej bola čisto jej predstava, ktorej sa musela zbaviť sama.* Haha, takže máme pred sebou poslednú kolo. *Uculil sa, dostalo sa mu len prikývnutie. Tentokrát zahrali obaja a keď nastalo ticho, ktorého posledné tóny si odniesol vietor znovu vyhrala. Bolo to divné. Nevedela si spomenúť kedy naposledy cítila pocit prehry, kedy ju zvieral ten nepríjemný pocit toho, že jednoducho prehrala hru, boj, čokoľvek iné. Jej najlepší kamarát, jej detská láska jej to nikdy nedala pocítiť.*

Počet slov: 1115
Koniec hry.

1.D misia
*Ayako sa rozhodla vziať svoju prvú D misiu. Potrebovala ich k tomu, aby ju pustili k chuuninským skúškam. Potrebovala ich zopár urobiť. Nie, že by potrebovala ryo, tých mala veľa a babička jej urobila dostatočne veľký nákup, že to ani sama všetko nepoberie a tak vymýšľala najlepšiu možnú taktiku, ktorá by jej padla do ruky ako uliata a jej šance na chuuninskē skúšky sa zvýšili. Nie, že by si neverila, ba práve naopak. Už dlho nezažila pocit prehry, ten pocit od nej držal jej démonov ďaleko preč.
Obliekla sa do niečoho jednoduchého na vonok, čo jej nebude vadiť zašpiniť. Jeden z lepšie zaistených civilov sa rozhodol zadať ako D misiu trhanie buriny na jeho záhrade, ktorá za tých pár rokov musí byť vyššia než on sám, no pre deti, čo sa chystali na skúšky a potrebovali D misie to bolo ideálne. To, že sa s ňou nieslo i to, že je najmladší genin v bližších dejinách jej dávalo i do plusu. Stále bol na okolo menší chaos a tak sa i ktomuto bolo problém dostať - hoc jej Kaiyo povedal, že by si dal tu námahu a vytvoril D misie, kde by mu pomáhala, no ona to odmietla. Nebola malá a mala dobré meno.
Dorazila na miesto, kde sa stretla s dotyčným civilistom. Bolo tu mnoho geninov, niektorých poznala po tvárach, niektorých nepoznala vôbec. Bude to asi mnoho práce, keď ich tu je toľko. Vlasy mala zopnuté v drdole, úplne všetky, aby jej vôbec nezavadzali pri práci, či sa jej do nich nedostala tráva.* Yo Ayako, dlho sme sa nevideli. *Ozval sa známy hlas. Patril jednému z bývalej party Hirokiho.* Chceš skončiť ako Hiraki? Mŕtvy mojimi rukami? *Stála k nemu chrbtom, len k nemu otočila hlavu. Chlapec cúvol dozadu, bola najmladším geninom v Kiri, zabila Hirokiho, ktorý bol najsilnejší z ich party.* Nebite sa tu. Kto sa tu bude biť môže ísť rovno naspäť domov. *Ohákol ich zamestnanec. Starší pán.* Ste tu piati, tak spolu nejako vychádzajte. *Zabrblal a rukou naznačil, nech idú robiť. Ayako samo o sebe počas práce počula šuškanie všetkých 4. Nie raz začula svoje meno. Ak by nemusela, ani by tu skutočne nebola. Chcela sa venovať iným veciam, než trhať burinu, ale bolo to potrebné pre jej pripustenie ku chuuninským skúškam. Prešlo zopár hodín, dostali pomedzi to i pohár džúsu, či jedllo od neho. Počas pauzy im povedal i príbeh z ich veku, porozprával im o Kiri a o veciach na okolo. Než sa pustili znovu do práce a k večeru mali hotovo. Utrela si rukou pot, vystrela sa. Strávila tu síce celý deň, ale ničomu to nevadí. Rozlúčili sa, išli podať na ústredie, že misiu dokončili, kde ich vyplatili a potom mohla ísť domov.*
454 slov

2.D misia
*Prišlo ráno, dievča vstalo, urobilo všetko na okolo a vyrazilo do ústredia. Oblečená v niečom obyčajnom, dlhé čierne vlasy mala v drdole, do ktorého jej ich dala služobná. Cesta jej zabrala nejakú dobu, musela opustiť klanovú štvrť, popreplietať sa ulicami, než konečne dorazila na miesto kde chcela a mohla prijať D misiu. Nechcela nič so strážením detí, vedela, že niečo také by v jej rukách nedopadlo dobre - nevedela dávať najavo emócie, aspoň nie vonku na ulici a pred cudzími ľuďmi a veľmi pomaly sa otvárala Mitsuovi. Prevzala si D misiu, opäť nejaký zaistenejší civilista, ktorý chcel premaľovať svoj dom vzhľadom k tomu, že dlhé roky len hnil. Už bol upravený, uprataný, len chcelo steny premaľovať a prečo si k tomu nenájmuť lacnú pracovnú silu? 5 ryo jej prišlo smiešnych v istom slova pohľade, keď si za tých pár ryo nekúpi ani kunaie. Ona sama mala už niečo našporené, takže by si niečo málo vedela kúpiť, ale zbrane od malých po veľké, cez vybavenie v jej izbe poukladané spoločne s vybavením hovorilo samo o sebe, že nič také robiť nemusela a stačilo jej šetriť. Babička bola teraz dlhú dobu preč, ale aby jej dostatočne poďakovala za to všetko... kresli jej postupom času obrázky, aby jej aspoň takto mohla ukázať vďaku a vyhrať tretie kolo chuuninských skúšok.
Dorazila na miesto, porozprávala sa s daným civilistom, než do ruky dostala vedro s farbou, štetce na stenu a nech sa pustí do roboty. Na jej smolu tu na to aj tentokrát bola sama. Ani jej to popravde nevadilo, nikto ju tu pošepky neohováral a tak sa mohla sústrediť len na svoju prácu. Mohla v kľude pracovať, občas okolo nej onen muž prešiel, aby ju skontroloval jedným očkom a venoval sa iným veciam.* Prečo nám maľuješ steny? *Ozval sa detský hlas, ktorému Ayako nevenovala pozornosť.* Hej, niečo som sa pýtal. *Nedal jej pokoj a tak k nemu natočila hlavu.* Čo ťa je do toho? *Tvár malého chlapca vyzerala nahnevane, za to, že je u nich doma.* Lebo si v mojej izbe. *Ayako sa rozhliadla, no nič iné, okrem holých stien a nábytku v strede izby cez ktorý boli prehodené plachty jej ničím nepripomínal detskú izbu.* Prečo by ma malo zaujímať, že som v tvojej izbe? Chceš si to vymaľovať sám? *Otočila sa k nemu. Chlapec prešiel bližšie k nej. Mohol mať tak 5-6 rokov. Nahnevane nohou kopol do vedra, no Ayako jej stihla svojou nohou zastaviť predtým, aby sa vylial.* Možno nabudúce. Teraz choď, chcem byť do večera doma. *Chlapec sa z trucu rozplakal a rozbehol sa z izby. No nebola to Ayako, kto dostal sprda, to ten malý, ktorému otec znovu pripomenul, že dievča nemá vyrušovať pri práci. Znovu skončila znovu k večeru, stihla to dokončiť všetko, dostala dokonca i pochvalu za dobre uvedenú prácu a potom si išla pre ryo a domov do postele. Bola trochu od farby, ale to jej nevadilo. Umyje sa, opere a bude to všetko v poriadku. Tentorkát ani teraz nikto nechcel ísť jesť spoločne. Suguro si chcel čítať, že sa naje neskôr, mama nebola doma, tato zavretý v kancelárii so slovami, že dnes nie je hladný z toho, koľko má veľa roboty a, že bude musieť tak či tak za chvíľu znovu odísť. Zostalo to teda na nej. Zjedla niečo jednoduchšie, nič iné nechcela a potom išla spať.*
Počet slov: 557

3.D misia
*Bola na nohách skôr než obvykle. Ešte vonku ani slnko nesvietilo. Bolo to zapríčinené zlým snom. Vždy po nich už nevedela zaspať. Miesto toho si vždy zažala lampičku a kreslila si, aby prišla na iné myšlienky a ono to našťastie vždy prešlo, stratila sa v myšlienkach iných vecí. Buď bola na misiach alebo sa pripravovala na blížiace sa skúšky. Ako fyzicky, tak i psychicky. Potrebovala do hlavy napratať toľko vedomostí, potrebovala sa toho z kníh naučiť ešte veľa a potrebovala ešte viac zosilnieť. Necítila sa však priveľmi pod tlakom, nie to nie. Verila si, že to zvládne, predsa len na sebe pracovala každý deň a hodlala priniesť slávu svojmu klanu. Nemohla ich potupiť. Musela ukázať, že to zvládne všetko bez problémov, ľavou zadnou. Našťastie tu mala vždy podporu v Mitsuovi s ktorým sa videli viac než obvykle, pokiaľ nepočítala dni kedy sedela doma a učila sa, či bola na misiach. Trénovali spoločne, všetko čo ich len napadlo. Ninjutsu, genjutsu, chakru... pracovali na svojej výdrži, rýchlosti, sile, aby nevyšli zo cviku.
Tentokrát jej misia bolo roznášanie pošty. Na pošte dostala uniformu do ktorej sa obliekla, bola jej síce veľká, no menšiu nemali a tak sa s ňou museli spokojiť. Pridelili jej i pošťáka s ktorým bude chodiť a roznášať poštu. Nebola veľmi výrečná od pohľadu a aj sama si myslela, že pošťák premýšľa ako sa tak zaostalé a dieťa, čo vyzeralo tak mimo stalo geninom? Šťastie v boji? Kto vie. Pustila sa s ním do roznášania, dokonca ani jeden druhého nepoznali meno, pridelili ich na rýchlo.* Smiem vedieť tvoje meno? Ja som Toru Hineki. *Predstavil sa jej po dlhej dobe mlčania.* Quincy Saito Ayako. *Predstavila sa rovnako najskôr priezviskom ako i on.* Nevymýšľaš si? Vieš, že nesmieš používať klanové mená len tak. *Nadvihol obočie. Pravdepodobne pošťák nikdy nevidel jej otca a tak nevedel povedať, že vyzerala ako jeho menšia ženská verzia.* Nevymýšľam si. Môj otec je vodca a zakladateľ klanu, Quincy Batsu.[/b *Uprela naňho oči bez emócii, cez to vyzerali tak presvedčivo a i výhružne, že spochybuje jej vlastné slová? Nebola na takéto zachádzanie zvyknuté a hoc jej viedol otec, ju i jej brata, aby sa správali ku všetkým slušne, nevidela dôvod sa chovať slušne k niekomu, kto spochybňuje jej vlastné slová a robí ju hlúpou.* [b]A ja budem raz klanovou vodkyňou. *Uprela s tými slovami zase oči na cestu a začala sa plne venovať práci. Tam strčila list, tam zase zaklopala na dvere, že majú balíček. Ešte nikdy toľko nerozprávala, ako pri donášaní pošty. Niekde sa stretli s tým, že nikto nebol doma a zase niekde, že ten na koho meno je balík nebol doma a nikto z ich domácnosti ich nemohol prevziať. V takom prípade sa s nimi daná vec motala po Kiri celý ten čas. Bola i na miestach, kde predtým ešte nebola. Kiri bola veľká a ona z nej poznala stále len kúsok, kde sa zvykla pohybovať. Keď bude staršia, pustí sa do väčšieho objavovania. Teraz to však chcela nechať tak a sústrediť sa na dôležitejšie veci, ktoré mala pred sebou. Po dvoch hodinách to však všetko mali za sebou a vrátili sa v úplnom tichu naspäť, kde sa Ayako prezliekla a išla si vyzdvihnúť odmenu za misiu a potom domov.*
Počet slov: 545

4.D misia
*Keďže bola ešte malá, typy misii, ktoré mohla robiť bol dosť obmedzujúci a ona sama sa snažila vybrať si misie, kde nemusí s nikým priveľmi komunikovať.  Nemala rada komunikáciu s inými ľuďmi, hlavne s tými, čo ju poznali z videnia, či o nej niečo sem tam počuli. Bolo to otravné, nepríjemné a hnusné samo o sebe. Tentokrát však priveľmi nemala na výber a musela prijať misiu ako spoločníčka u staršej ženy. Malé dieťa a stará žena, čo jej mohla byť priam prababkou. Trochu to bolo k smiechu, no čo sa s tým dalo robiť? Obliekla si niečo slušnejšie, vlasy mala učesané teraz voľnejšie a pomalým krokom vyrazila k onomu domu. Bola však prekvapená, že oná žena bola v ich klanovej štvrti. Stará kunoichi, ktorá už len dožívala. Jej deti, odišli na misiu a tak hľadali niekoho kto sa o ňu postará a bude jej dobrým spoločníkom a kto by bol lepší, než genin?
Zaklopala na dvere, chvíľu čakala kým jej otvorí. Skutočne to bola už stará paní s krátkymi bielymi vlasmi, zhrbená, cez to vyzerala stále viac menej vo forme.* Dobrý deň. *Pozdravilo ju malé dievča, paní zhliadla dolu. Usmiala sa na ňu príjemným vrelím úsmevom.* Ale pozrime sa, či to nie je malá Ayako Quincy. *Vyzerala prekvapene, no stále milo.* Poď ďalej. Dáme si spolu čaj a vymyslíme, čo budeme robiť, dobre? *Odstúpila od dverí, pustila dievča dnu a potom ju odviedla do kuchyne, kde postavila vodu na čaj, pripravila menšie občerstvenie, zatiaľ čo jej Ayako v rámci možnosti vypomáhala, než sa spoločne usadili za jedným stolom pri čaji s medom. Mladé dievča nevedelo čo robiť a ani ako začať rozprávať, nebola na takéto veci zvyknutá, nemala v tom prax a tak len mlčala, pokým nezačne niečo paní ktorej robí spoločnosť rozprávať.* Vyzeráš veľmi ako tvoj otec, nikdy nezabudnem na ten deň, kedy som sem prišla s dcérou s tým, že by sme sa radi stali súčasťou jeho klanu. *Prerušila napokon ticho.* Prečo ste sa k tomu rozhodli? *Spýtala sa.* Už od mala som si myslela, že mi môj klan nesedí, nedalo sa mi dobre pracovať s klanovými technikami, nedarilo sa nám vychádzať s ostatnými a moja dcéra zdedila klan po mne a i moju nešikovnosť v tomto ohľade. V ten rok mi zomrel i manžel, tak sme sa uchýlili k tomuto. *Vysvetlila jej.* Neľutujete svojho rozhodnutia, ktoré viac ovplyvnilo city, než rozum? *Položila ďalšiu otázku a napila sa čaju.* Nie, neľutujem. Je tu mnoho ľudí, čo potrebovalo začať od znovu a tak sme spoločne od znovu i začali. Klanové techniky nám sedia viac a necítime sa tu tak pod tlakom. *Snažila sa to mladému dievčaťu priblížiť. Bolo to možno i jedno z najlepších rozhodnutí, ktoré mohli urobiť. Prikývla. Veľmi tomu v istom ohľade nerozumela, no bola ešte mladá, ktorá sa s takýmito vecami nikdy nestretla. Mala určitú komfortnú zónu, ktorú opúšťala len výnimočne. Paní sa potom postavila, na chvíľu sa stratila a doniesla so sebou stolné hry do ktorých sa spoločne pustili. Najskôr si zahrali karty, ktoré Ayako vyhrala, neskôr človeče, ktoré taktiež vyhrala a mnoho ďalších podobných hier.* Máš šťastie na takéto veci maličká. *Usmiala sa Matsuko - tak sa jej v priebehu hrania predstavila.* Už je to dlho, čo som naposledy pocítila prehru. *Priznala jej Ayako. Už si to ani nepamätala, kedy to bolo naposledy.* Mala by si si na to dať pozor. Vieš, čo sa hovorí? *Ayako sa pozrela do jej očí a zakrútila jemne hlavou.* Šťastie v hrách, nešťastie v láske. *Povedala jej jednu starú radu, ktorú muselo poznať mnoho ľudí. No Ayako na takéto veci neverila. V šťastie, smolu. Zatiaľ boli len dvaja ľudia, ktorých "milovala". Jej tato - aj keď mala pocit, že sa od seba vzdialili a Mitsuo - jej najlepší kamarát s ktorým sa jedného dňa obaja zaľúbili naraz.  No s ním vychádzala dobre a pravideľne sa stretávali, tak nechápala čo tým myslí.* No, si ešte mladá k tomu, aby si vedela, čo tým myslím. *Usmiala sa na malú a pozrela sa na hodiny.* Oj, to je hodín, mala by si už ísť domov,  Ayako-chan. *Obe sa postavili, paní ju odprevadila ku dverám a Ayako išla domov s myšlienkou na tu radu.*
Počet slov: 707

Tréning rýchlosti

*Dnes bolo pod mrakom, vyzeralo to i tak, že bude pršať. No aj tak sa rozhodla ísť von. Obliekla si niečo teplejšie, vonku bolo chladno, fúkal vietor, ktorý ohýbal konáre stromov. Ani zlé počasie ju nezastavovalo k tomu, aby sa obula, vzala nachystaný batoh s jej kresliacimi pomôckami a vyrazila von. Hneď čo opustila domov, ovial ju studený vietor, pred ktorým bola chránená oblečením. Vydala sa preč z klanovej štvrti, pomotala sa po uličkách a nakoniec dorazila do tajného úkrytu. Mitsuo tu ešte nebol. Žeby jej rodičia nepustili do takého to počasia, kde vyzeralo, že bude za pár minút pršať? Ona sa nikoho nepýtala, nebolo koho. Posledné mesiace si skutočne v tom veľkom sídle pripadala sama. Nebyť Mitsua tak i na celom svete. Aspoň tak si to myslela. Zopárkrát sa spolu zhovárali, hrali, či on si čítal v izbe a ona kreslila za jeho stolom a tak trávili spoločne čas. Doteraz nebol geninom a ona sa chystala na skúšky. Možno to videl ako istú medzeru medzi nimi? Bolo to možné. Ale aj tak je v deň geninských skúšok zaželal veľa šťastia, zaželá jej aj teraz veľa šťastia predtým, než odíde ku chuuninským skúškam? Dúfala v to. Bol to jej milovaný a jediný brat, ktorý sa p ňu vždy staral. Aj cez to, že spoločne nemali takmer nič.
Rozhliadla sa po ich spoločnom mieste.  Bolo tu ticho, obklopené stromami, nikto ich tu v živote nenájde.
Zložila si dolu batoh, dala ho pre istotu pod strom a začala sa trochu rozcvičovať. Už to bolo zopár dní čo sa stretla s Matsukou a povedala jej o tom. Vážne jej to zostalo v hlave, dala jej tak chrobáka. Nemala sa na to ani koho opýtať. Suguro by to nechápal ešte tak stokrát viac než ona. Začala sa trochu rozcvičovať, naťahovať a rozohrievať svaly, pripravovala sa na svoj tréning. Stále bola o niečo pomalšia než Mitsuo. Chcela ho dohnať svojou vlastnou tvrdou prácou. Vlastne i bola rada, že ho dnes rodičia von nepustili a ona tak mohla aspoň trochu v pokoji pracovať. Bolo to niečo za čo sa hanbila? Popravde, kto by sa nehanbil. Snažila sa mu vyrovnať, bol vo všetko dobrý, popravde rovnocenný, až na túto jednu maličkosť? Po malej rozcvičke sa znovu poobzerala či tu niekto nie je. Mitsuo, ktokoľvek iný. No bola tu sama. Nepočula nikoho, cítila vôňu lesa, vetra a stromov, chlad samoty a temnoty, ktorá toto miesto ovládala, ktoré dieťa noci potrebovalo. Nikto sa okrem babičky s ňou o tom nerozprával, ako to znáša, nie fyzicky ale práve naopak psychicky. Neriešila to, pokiaľ nebola sama, bolo to v poriadku a nebol dôvod to riešiť. Poskladala zopár ručných pečatí, aby vytvorila kopii. Vystrelila zo zeme a ona jej chytila pevne do ruky. Bola to skôr tyč, než kopia, vyhovovalo jej viac toto, než niečo také. Postavila sa s ňou do bojového postoja. Musela zapracovať na sebe, oveľa viac a viac. Pokiaľ sa chcela vyrovnať všetkému, musela. Potrebovala. Svojmu bratovi, jej bratovi, jej otcovi. Cítila sa viac menej najšlabšia zo všetkých, bola to jej vidina budúcnosti, pokiaľ so sebou nezačne niečo robiť hneď práve teraz. Pokiaľ Suguro číta komiksy, ona bude tvrdo pracovať a učiť sa. Musí. Pokiaľ chce stačiť svojmu menu. Zatvorila oči. Nebola s tým priveľmi oboznámená a jej fantázia tiež častokrát chybovala, preto ich po chvíli otvorila a začala robiť každý jeden pohyb, čo ju naučili. Potrebovala si dávať pozor na každý jej krok, pohyb, držanie teľa. Nebolo to len tak. Stále mala pred sebou dlhú cestu učenia sa a keď tu bojovala so vzduchom. Bolo to náročné, sústrediť sa na presnosť a ešte k tomu na rýchlosť, no bola to jej jediná cesta, ako sa zlepšiť. Jednoduchá a najrýchlejšia, cez to účinná. Potrebovala len pár dní, pokiaľ nie týždňov pokračovať v tomto. Zabije tak pár múch jednou ranou. Nikdy si však nepredstavovala, že trénovať niečo tak nové a čerstvé bude tak náročné. Nepochytá zlé návyky? Neurobí si ich? Mala to v hlave, cez to pokračovala. Mala v hlave i plno iných vecí, otázok, vecí nad ktorými uvažovala. Nedokázala sa presne sústrediť na to, čo teraz robila, aj keď vedela, že by mala. Musí. Chytila tyč pevnejšie, omylom si dala po hlave. Chvíľu trvalo, kým bolesť začala cítiť. Bola to len tuposť, nepríjemnosť, ale až o pár minút to bola bolesť. No na ono miesto onedlho začali dopadať kvapky dažďa. Cez to ju nič také nezastavovalo a pokračovala ďalej. Dlhé minúty pokračovala ďalej. Aj keď jej oblečenie pomaly premoklo, cítila chlad zo studeného dažďa, ktorý lepil jej oblečenie na ňu. Bolo to nepríjemné, zarastalo to jej to do morku kostí, cítila ako by jej jej niekto sledoval, no aj tak neprestávala. Bola čoraz viac znepokojená, čoraz viac roztržitá a rýchlejšia, necítila sa vo vlastnej koži. Cítila emócie, ktoré predtým držala na uzde, ako z nej vyvierajú každým jedným pohybom. Ten chlad, cez to, jej telo bolo tak horúce. Zhlboka dýchala. Pomaly sa jej telo začínalo triasť, zle sa jej dýchalo. V jej hlave bol zrazu tak nevítaný chaos, ktorý vznikol hlavne z jej predstavivosti. Čoho sa toľko bála? Slov Matsku? Toho, o čom sa jej pomaly každú noc zdalo?* Tatata, auč. *Ozvalo sa za ňou. Akurát sa tyč pohla tým smerom jej neopatrnosťou a schytal to. Rýchlo sa otočila, ani ju nenapadlo, že o tomto mieste vedia len dvaja ľudia, ona a Mitsuo. Ayako sa rýchlo otočila a dala koniec dotonovej tyče k jeho krku.* Upokoj sa Ayako-chan.  Pokoj. Nádych a výdych. *Zodvihol ruky ako by sa zdával. Ayako pustila tyč, ktorá dopadla na zem.* Mitsuo-kun, myslela som si, že sem dnes neprídeš. *Znela prekvapene, vyzerala prekvapene. Nenávidela, keď ju niekto takto videl, ale cítila sa trochu dobre, že videl jednu z jej stránok, ktorá bola touto. Neodpovedal jej, len si ju stiahol k sebe do objatia.* Musel som ísť tajne. Vedel som, že sem dnes prídeš. Mama ma zbije keď to zistí, ale nemohol som si pomôcť, viem, že by si tu bola ešte dlho, v tomto daždi. *Pevne ju držal, objímal a ona takmer ihneď objala, zaborila hlavu do jeho hrude. Potom ho však pustila o krok ustúpila, no on ju stále držal, dovolil jej urobiť ten krok vzad, no zatvoril oči a nahol sa k nej. Ona tie svoje však nechala otvorené. Nebránila sa. Dívala sa na jeho tvár, mokré čierne vlasy, ktoré sa naň nalepili. Vyzerali tak podobne. Cez to rozdielne. Boli len malé deti, normálne to nič neznamenalo, len detská nevinná pusa, ktorú predtým obaja odpozerali u dospelých.*
Počet slov: 1078

Tréning chakry

*Sedela v jedálni pri večeri, opäť sama. Čím viac naberala na veku, tým viac si pripadala sama. Možno to bolo tým, že už nebola tak malá a mala sa vedieť o seba postarať lepšie? Nájsť si zábavu, pracovať na sebe? Trénovať sama, zlepšovať sa sama. Hlavne sa učiť a pripravovať na skúšky? Kopala nohami, tak ako mala vo vzvyku, jedla chleba, zapíjala jej teplým kakaom a premýšľala čo by sa mohla ešte viac naučiť. Prišlo jej, že už prešla všetko od toho, čo jej dali terajší chuuninovia, ktorí si ako tak niečo pamätali. Každoročne boli skúšky iné, no svojim spôsobom podobné a tak sa učila niečo z toho a niečo z tamtoho, rozšíria trochu obzory. Tiež cvičila ako prežiť v rôznych situáciách, čo robiť a čo nerobiť. Bola zamyslená, ignorovala celý svet, no nakoniec chleba dojedla a kakao dopila. Vstala od stola, odniesla to do kuchyne a vyšla von do izby. Dnes sa totiž chystala urobiť niečo, čo predtým nikdy neurobila! Plánovala sa vytratiť z domu, stretnúť sa potaji s Mistuom a spoločne s ním cvičiť, pracovať na chakre. Obliekla sa do niečoho čo bolo čierne ako noc, pričom stále teplé. Musela si vybrať i náhradné topánky, aby nikto nezistil, že tu nie je. Izbu zamkla, aby jej nikto nevpadol do izby. Vedela, že je jej tato stopár, no dnes večer nebol doma a o nikom ďalšom si v tomto smere nebola vedomá a tak mala voľnú cestu k tomuto činu. Nebol tu nitko, kto by ju zastavil a potrestal. Pokiaľ sa stihne vrátiť a vráti sa v poriadku, nikto by sa nemal nič dozvedieť. Predsa len, už nebola malá. Nie v takom slova zmysle. Už niekoho zabije a postupom času bude zabíjať ďalej a ďalej, kolom dokola a tak jedna dve noci kedy potaji opustí dom vadiť nebude.
Otvorila okno, pomocou chytrých techník naučených na akadémii zliezla dolu po stene a potom sa vytratila i z pozemku čo najviac potichu. Samo o sebe jej to nerobilo problém, vždy bola ako tichá myška, chodila potichu a každého vyľakala, keď si ju všimli. Pripadala si občas doma ako duch, no nevadilo jej to. Malo by? Ani nie. Už teraz sa v tom dome cítila sama okrem cvičenia s Kaiyom a s občasným hraním so Sugurom tam nebolo nič zaujímavé. Kresliť mohla vonku, hrať sa mohla vonku. Bol to stále jej domov, no aj tak. Zavrtela hlavou. Nikto to nezistí, bude to v poriadku. A aj keby áno, urobí to aj nabudúce. Teraz jej dni prišli krátke. Ako slnko vychádzalo a zapadalo. Stále jej nenávidela. Bola dieťa noci, narodila sa do večnej tmy, ktorá bola preč. Na ako dlho? Tiež na pár rokov, než potom znovu zmizne? Vzalo jej všetko čo mohlo. Jej tajný úkryt, ktorý ukázala babičke. Už jej nemohla nazývať bezpečný úkryt, kedykoľvek tam prišla, vždy tam boli iné deti, iní rodičia a ona tam už nenachádzala to čo potrebovala. Ešteže Mitsuo našiel pre nich dvoch iný. Občas tam bol každý sám, väčšinou však obaja. Od tej ich detskej pusy sa ich vzťah nijako neposunul, stále boli najlepší kamaráti.
Dorazila na miesto, trvalo jej to dlho, pretože  sa držala všetkých veľkých ulíc, aby ju nikto nenašiel, nevidel. No nakoniec tam dorazila. Mituo už tam čakal s čelovkou na čele. Tú svoju si Ayako vytiahla z batôžka a nasadila na čelo tiež.* Bude prúser, keď to zistia. *Zasmial sa Mitsuo.* To veru bude. *Ayako sa usmiala. Od toho incidentu sa predsa len niečo zmenilo. Mladé dievča bolo oveľa otvorenejšie. Jeho smiech sa zmenil na úsmev. Posadil sa na zem a Ayako nasledovala jeho príklad. Opreli sa jeden tomu druhému o chrbát a spoločne zavreli oči. Bol čas pustiť sa do meditácie. Chceli spolu trénovať viac. Nikto nevie čo sa stane na mieste skúšok, či nebudú musieť trénovať oddelene, tak s pocitom, že toto sú ich posledné tréningy sa spoločne stretávali. Posledné dni meditovali. Stretli sa na ich mieste, hodiny meditovali a potom zase jedli, než ju čiernovlasý chlapec odprevadil domov a potom šiel domov i on. Stal sa z toho ich zvyk od kedy ju videl, tak ako ju videl. Ayako zavrela oči, rovnako ako Mitsuo. Obaja sa sústredili na svoj vlastný dych, srdečný tep. Vzájomné teplo ktoré si predávali. No po chvíli ich srdečný tep zoslabol, ich dych sa spomalil. Ayako pocítila svoju chakru, bol to krásny upokojujúci pocit, ktorý mala rada. Ako pokojná hladina vody. Taká, aká mala byť Ayako. Takou i vlastne bola, až na pár momentov, kedy stratila svoju tvár, kontrolu nad sebou a svojimi emóciami, čo skutočne nenávidela zo všetkých vecí najviac. Cez to tu, teraz sa cítila slobodne, príjemne s vedomím toho, že má svojho kamaráta priamo za sebou.
Začala so svojou chakrou hýbať. Sem a tam. Po jej tele. Raz do prsov pravej ruky na ruke, potom hneď skríža inam, nechala ju tiecť po svojom tele, rozliať ju ako misku na rovný stôl. Milovala to. Bolo to príjemné. Cítiť to malé množstvo, cez to prijateľné k jej veku po celom jej tele. Neopísateľné. Prirodzené. Rozprestrela jej rovnomerne, tvarovala s ním potom niekde obrazce, na chvíľu niečo málo natlačila i do očí, ktoré jej potom príjemne brneli. Cítila sa rovnako dobre ako keby maľovala. Bavila ju manipulácia s jej chakrou. I keď ju v sebe zadržala a následne vypustila, ako keby sa snažila dostať z genjutsu. Oh, bolo to skutočne príjemné, čarovné a neodolateľné aj keď svojim spôsobom desivé a smutné, keď ju opúšťalo niečo, čo bolo jej súčasťou. Vedela však jedno - vždy sa napokon doplní a v pomalých krôčikoch viac. Bolo to, ako by sa človek učil chodiť. Musel na to pomaly a s trpezlivosťou, venovať tomu čas, trénovať.
Z toho všetkého jej však po čase vyrušilp šťuchanie Mitsua.* Ayako-chan, Ayako-chan. *Snažil sa ju zobudiť a aj sa mu to podarilo. Otvorila čierne očká, pozrela sa do jeho tváre, ktorá bola obklopená nocou.* Hm? *Znela ospalo, ako by ju zobudil zo sna.* Mali by sme už ísť. Príde mi, že je dosť neskoro. *Postavil sa a podal jej ruku. Ona ju bez váhania prijala, aj keď sa trochu zapotácala, no nespadla, pretože ju držal.* Musíš byť z toho ospalá. Poď, vyskoč mi na chrbát, odnesiem ťa. *Otočil sa jej chrbtom a kľakol na koleno.* To nemusíš Mitsuo-kun, zvládnem to po svojich. *Povedala mu.* Šup Ayako-chan. *Trval si na svojom a tak jej poslúcha a vliezla mu na chrbát. On sa postavil, trochu nadskočil, aby si ju mohol lepšie chytiť a potom s ňou vyrazil do klanovej štvrti. Čo najviac nenápadne k sídlu, na stranu kde mala okno od izby.*
Počet slov: 1095
Koniec hry.

Tréning chakry.

*Skrz okno sledovala západ slnka. Prišlo jej to ako najzaujímavejšia a najlepšia časť z celého dňa. Svetlo konečne mizne a poddáva sa temnote, ktorú milovala. Narodila sa do nej a bolo to niečo, čo jej bolo ukradnuté tým všetkým. Dospelý mali z toho radosť, Suguro mal z toho radosť, ale nechápala to. Boli Deti Noci, narodené do večnej temnoty, niečo čo najviac poznali bolo teraz z väčšej časti preč - bolo to skutočne len počas noci kedy zatvárali oči a opúšťali tento svet do ríše snov. Či už tých dobrých alebo zlých. Niektorí ani tie nemali a mali noci len také, ako by na sekundu zavreli oči a keď ich otvorili bolo už ráno. Ayako bola medzitým. V jednu noc mala zlé sny a v druhú zase len lusknutím prstov prišlo ráno. Prenasledoval ju jej vlastný strach, ktorý si vytvorila. Či v jej snoch alebo v genjutsu.
Bola oblečená celá v čiernom, vlasy zopnuté, dvere od izby zamknuté. Dnes tu znovu nebol nikto, kto by si všimol jej nočného výletu. Poslednou dobou tato trávil veľa času doma pracovne a tak utiecť nemohla, no dnes bol zase preč a tak sa mohla oddať tomu všetkému, noci, ktorá jej lákala, Mituovi, ktorý na ňu čakal na ich mieste, aby spoločne trénovali. S poslednými slnečnými lúčmi čakala kým prejde minimálne pol hodina, aby si bola skutočne istá, že tu nikto nebude, že nikto nepríde, aby ju rušili. Už predtým im povedala, že sa najedla a ide spať, pretože bola unavená, takže dúfala, že sa nikto neodváži zaklopať na dvere a keď áno, snáď ich ticho prázdnej izby neprinúti rozraziť dvere.
Otvorila okno, vyliezla von, pomocou šikovnej techniky sa jednoducho dostala na zem a potom už len preliezť múrovitý plot. Na to, ako bola malá jej to problém nerobilo, už si našla taktiku a miesto, kde to ide najjednoduchšie a hlavne nepozorovateľne. Potom už len stačilo prejsť uličkami do ktorých nesiahalo ani známe chladné osvetlenie lámp... a po niekoľkých desiatok minút bola už tam. Mitsuo sedel na tráve s flautou v ruke a čo najviac potichu hral. Ayako prišla k nemu, usmiala sa na neho a posadila sa na proti, rozhodnutá si vychutnať túto pieseň. Vedela, že každý z klanu tekubi hrá na flautu, používali ju ku klanovým technikám. Mali nadanie na hudbu, ktoré Ayako viac menej postrádala no keď s ňou Mitsuo cvičil, išlo jej to dobre. Hru na kalimbu, dokonca ju naučil hrať i jednoduchú skladbu na jeho flautu, ktorú sa naučil ako prvú a sľúbil jej, že ju naučí toho ešte mnoho. Túto melódiu však nepoznala, prišla jej krásna, očarujúca, tajuplná. Jednoducho nádherná. Jej tóny však pomaly dozneli, Mitsuo si zložil flautu z pier a pozrel sa na Ayako.* Čo povieš, páči sa ti? *Usmial sa na ňu.* Je dobrá. *Vyjadrila svoj súhlas. Páčila sa jej a ako veľmi.* Som rád, je totiž pre teba. *Povedal jej, Ayako zostala trochu zmätená. Pre ňu? Zložil jej ju?* Mama mi síce pomáhala a to dosť, ale aj tak je celá pre teba. *Pozrel sa bokom s červenými tvárami.* Ďakujem, Mitsuo-kun *Pousmiala sa a jej oči sa taktiež pozreli na trávu, bokom od neho. Chlapec natiahol svoje ruky, chytil sa jej rúk. Chytil ich pevne a kvôli tomu sa Ayako pozrela jeho smerom. Ich oči sa stretli.* Ayako-chan, premýšľal som dlho. Si moja najlepšia kamarátka, mám rád čas s tebou. Premýšľal som aj o budúcnosti... *Slovo 'budúcnosť' v nej vyvolalo menšie trhnutie. Ona nad tým nikdy nepremýšľala. Aspoň nie nad touto. Stále mala v očiach, v hlave úplne niečo iné, pretože to bola jasná budúcnosť, ale to čo sa stane medzi ním a ňou po skúškach, počas skúšok, nad tým nikdy nepremýšľala.* Nad budúcnosťou? *Musela to zopakovať aspoň takto.* Áno nad budúcnosťou. Chcel by som v budúcnosti dosť zosilnieť, dosť na to, aby som ťa mohol chrániť. Som z obyčajnej rodiny z klanu Tekubi, môj otec vedie podnik, ale to je všetko. Ty si princezná klanu Quincy, jeho budúca hlava. Svojim spôsobom žiješ v inom svete než ja a jediná možnosť, ako sa k tebe dostať, priblížiť je tak, že by som ťa mohol chrániť. *Pozeral jej do očí, snažil sa jej to vysvetliť nejako, no on sám nevedel čo tým poriadne myslel. Chcel jej stáť po boku, viac než len ako kamarát v budúcnosti. Videl na jej tvári isté zmätenie, ktoré ešte viac narastalo s jeho slovami. Bolo dlhú chvíľu ticho, ako by neverila vlastným ušiam, ako by strebávala, to čo jej povedal. Otec jej vždy hovoril, aby nerobila rozdiely medzi ostatnými. Ak by ich robila, neboli by kamaráti. Najlepší kamaráti, medzi ktorými bolo niečo viac, no ako malé deti to nechápali.* Dobre, Mituo-kun. Môžeš mi stáť v tomto smere po boku. *Nakoniec sa na naňho usmiala a on jej úsmev opätoval. Zodvihol jej k ruky spolu s jeho k čelu, sklonil hlavu, aby sa ich mohol dotknúť, cítiť jej teplo nad jeho očami.* Ďakujem ti, Ayako-chan. *Povedal.
Obaja sedeli na zemi, opretý tomu druhému chrbtom.* Keď budeme na skúškach v druhom kole... použijem suitonovú techniku a privolám dážď. Budem v jeho priamom vstrede. Musíš byť rýchly, nechcem, aby ma našiel niekto ďalší. *Povedala mu, než obaja zavreli oči. Tam sa stretnú. Pod dažďom z jej vlastnej chakry.* Prídem, čo najrýchlejšie. *Povedal jej, než sa obaja začali sústrediť na svoju vlastnú chakru, ktorá prúdila v ich tele, bola ich súčasťou a bez nej si ani jeden nevedel predstaviť život. Zadívala sa do jadra, kde bolo najväčšie množstvo chakry, ktorú začala potom po nitkách ťahať. Tentokrát chcela mať nad svojou chakrou úplnú kontrolu. Nenechala ju rozliať sa po jej tele. Naťahovala ju ako by práve vyšívala. To tiež často robievala s mamou. Teraz už nie. Pripomínalo jej to, že vtedy musela mať úplnu kontrolu nad tým čo robí. Kam pichá ihlu, kam ide niť a ako ju prepletá, rovnako tak naťahovala a prepleťovala chakru, ako by bolo tentokrát jej telo plátnom do ktorého vyšívala obrazce. Čím častejšie to robila, tým častejšie sa cítila v tom lepšia a lepšia, videla v tom istý pokrok, hoc stále pomalý a poslednou dobou i nepostrehnuteľný. Cez to... vedela, že i to je dosť a postupom času to bude len dobre, bude to pokračovať, bude to fungovať a bude to stále lepšie a lepšie. Len to chcelo čas a trpezlivosť, takou sa Ayako musela i stáť. Trpezlivou a pokojnou, svojim spôsobom taká bola, pokiaľ nad sebou nestratila kontrolu. V tomto bola jednoducho po tatovi. Boli tú veci, ktoré ju donútili upustiť od kontroly a vybuchnúť. Jej dych sa upokojil, rovnako ako srdečný tep. Bolo to ako by spala v sede, či pomaly umierala. Nevedela koľko času ubehlo a koľko ešte len ubehne, keď sa sústredila len na chakru. Na to, ako jej brnela v prstoch na rukách, v očiach, prechádzala chakrovou sústavou tak presne, ako ju ťahala a hlavne keď ju vypustila zo svojho tela. Pocítila náhlu prázdnotu, prázdne miesto, ktoré sa zaplní až po veľmi dlhej dobe.
Onedlho ju však znovu prebudilo šťuchanie do jej tela. Do ruky, ramena. Nemotorne otvorila oči, pred sebou videla Mitsua.* Už je čas ísť. *Pousmial sa a postavil sa, ponúkol jej ruku, aby jej pomohol vstať. Prijala ju. Rovnako ako vždy.*
Počet slov: 1202
Koniec hry.

Tréning gen

*Keď sa doma pýtala, či by nemohla prespať u Mitsui, čakala, že jej povedia nie, no prekvapivo s tým nebol žiaden problém a tak si to s doprovodom Kaiya razila k nemu. Do zvitku jej zapečatil batoh s potrebnými vecami, aby to nosiť nemusel a spoločne s Ayako kráčali do klanovej štvrti Tekubi. Držala jej za ruku, tak ako mala vo zvyku a mierne natáčala hlavu na stranu, bolo to sotva viditeľné, rovnako ako počuteľné jej hmkanie piesne. Mala skutočne dobrú náladu.* Dnes máte skutočne dobrú náladu, Ayako-san. *Pousmial sa postarší pán. Ešte nikdy ju takto na verejnosti nevidel.* Kto by nemal. *Prerušila svoje hmkanie, aby mu odpovedala a hneď na to sa k tomu vrátila. Obvykle nebola spoločenská, takže jej prosba, či by nemohla ísť prespať k cudzím ľuďom ich mierne zaskočila, hlavne tatu, no po dlhom premýšľaní dovolil. Mitsuo bol jej dlho ročný a najlepší kamarát - navyše jediný, nikdy sa spolu nepohádali a vychádzali spolu dobre, tak nebol dôvod po dohode s jeho rodičmi tak neučiniť.
Bola čerstvo po obede, keď vyrazili k nim, cesta im zabrala nejaký ten čas, no keď dorazili k ich domu, vonku už čakal Mitsuo, ktorý sa postavil na nohy a vyštartoval k nim spoločne s veľkým úsmevom.* Ayako-chan. *Usmieval sa zo široka. Venoval pohľad do výšky i jej sprievodu.* Tak, zajtra po obede si pre ňu teda prídem, ako sa vaši rodičia dohodli. *Povedal chlapcovi a pustil jej ruku, aby mohol odpečatiť jej batoh, ktorého sa okamžite ujal Mitsuo.* Nemusíte sa zajtra vôbec ponáhľať. *Prehlásil a vzal Ayako za ruku, ako by si ju v tom momente privlastnil a popritom držal batoh v ruke.* Vidíme sa teda zajtra, Kaiyo. *Rozlúčila sa s ním Ayako a chvíľu potom sledovala ako odchádza, než sa vydali dnu.* Kyaaaa. Toto je Ayako-chan o ktorej toľko rozprávaš?! *Pribehla k nim na chodbe okamžite jeho staršia sestra. Bola rozhodne staršia, od Mitsua o päť rokov. Bola joininom, pracovala v nemocnici ako lekárka - aspoň to Ayako jej kamarát prezradil.* Vyzerá skutočne na zjedenie! *Zobrala ju na ruky ako bábiku. Malé dievča bolo v miernom šoku z toho všetkého. Sama bola oblečená ako bábika, zobrala si zlaté šaty, ktorú kúpila s babičkou.* Nee-san, nemôžeš ju takto brať na ruky! *Protestoval okamžite Mitsuo, snažiaci sa dostať svojmu slovu, že Ayako bude navždy chrániť aj keď to znamenalo chrániť ju pred svojou sestrou.* Si si istý, že nie je bábikou? Vyzerá tak. *Mladé dievča stále poberalo, čo sa dialo.* Erei, polož ju na zem. Takto sa k hosťom nechová, to vieš veľmi dobre. *Upozornil ju mužský hlas, ktorý patril pravdepodobne ich otcovi. Ayako sa tak po dlhej dobe ocitá zase vlastnými nohami na zemi.* Ospravedlňujem sa ti za sestru. *Prehovoril k Ayako, ktorá len mierne pokrútila hlavou.* Nevadí. *Vypadlo z nej jedno slovo a urobila krok bližšie k Mitsuovi, dávajúc tak najavo, že si chcela držať istý odstup od jeho rodiny, ktorá bola v jej očiach cudzia a nepoznala ich. Vysoký muž - nie však tak vysoký ako jej tako pristúpil bližšie s mierným úsmevom na tvári.* Vitaj u nás doma, Ayako-chan. Dúfam, že sa ti tu bude páčiť. *Snažil sa byť čo najviac prívetivý. To trochu princeznej klanu Quincy sa dovolilo uvoľniť.* Určite bude. *Povedala a potom sa chvíľu ešte spolu rozprávali, keď sa presunuli do obývačky, no nakoniec skončili v izbe jej kamaráta.*
Mama príde domov až k večeru, takže potom sa spoločne najeme a zabavíme, ak budeš chcieť. *Posadil sa na zem. Ayako jeho príklad nasledovala a sadla si k nemu.* Určite to bude zábava. *Mierne sa usmiala.* Čo ak by sme do vtedy spolu trénovali? Predsa len, už sme obaja podali prihlášku na skúšky a za pár dní odchádzame. *Navrhol. Ani jeden nevedel ako budú časovo stíhať spoločne cvičiť a tak by mali spoločne cvičiť čo najviac ešte kým sa dá. Obaja už boli nachystaní a pobalení. Mrzelo ju, že jej brat ešte stále nespravil geninské skúšky a nesnažil sa trochu viac, mohli ísť na skúšky spoločne. No, čo sa dalo robiť, on ju isto aj tak neskôr doženie. Tým si bola istá. Zatiaľ hodlala využiť toho náskoku medzi nimi, rozhodne nehodlala spomaliť. Určite ju doženie tak rýchlo, že tomu ani sama uverí.* Dobre. Potrénujeme genjutsu teda. *Čiernovlasý chlapec súhlasil. Miloval trénovanie s ňou. Mnohokrát ho porazila sama, mnohokrát ju nechal. Nevedela určiť, kedy vyhrala pretože mala šťastie a kedy ju len nechcel nechať prehrať. Znovu jej mysľou prebehli slová Matsuko, no nevenovala im pozornosť. Teraz tu Mituo bol a urobí všetko preto, aby tu bol naďalej. Jej rytier, ktorý prisahal, že ju bude chrániť výmenou za jeho život. Nemyslela si, že by to však urobil, myslela si, že to boli len jeho hrdinské reči, nič viac, nič menej. Tak či tak, z vrecka vytiahol mincu, poznali pravidlá, poznali hru. Skôr než však hodil mincou, chcela mu povedať, aby počkal, aby ju nenechával vyhrať, no hodil ju nečakane, vysoko, aby ani on nevedel, kedy dopadne a Ayako si mala čas všimnúť, že ju hodil a spozornieť. Prvé kolo patrilo jej. Nečakala to, ale z nejakého dôvodu to zvládla. Možno to bolo tým, že trénovala všetko pravidelne. Ráno ako vstala sa najskôr prezliekla do cvičného, vyšla na záhradu kde najskôr trénovala s nagitanou, behala, posilovala so svojou váhou, cvičila ninjutsu, genjustu, chakru. Snažila sa so sebou niečo robiť a pravdepodobne sa jej to vypláca časom. Musela byť len trpezlivá a vytrvalá. Zachovať si chladnú hlavu a pôjde to.* Pfff, nie, že ma tak rýchlo porazíš. *Ucilil sa.* To sa nestane. *Natiahla sa tentorkát ona pre mincu a chvíľu si ju hádzala v ruke. Oboch vždy zaujímalo, čo sa tomu druhému zdá počas genjutsu, no Ayako mu to povedať nechcela a ona sa ho nikdy neopýtala. Potom ju však hodila do vzduchu a obaja čakali kým dopadne na zem, hlasno zacinká a niekto z nich sa ocitne v genjutsu. Po prvýkrát po dlhom čase videla niečo iné. Dych sa jej zatajil... po chrbte prešiel mráz, no skôr než nad tým stihla porozmýšľať, vypustila zo seba chakru, aby sa dostala z genjutsu a trochu sa pousmiala.* Tak skoro to nebude, ako vidíš. *Videla tam Mitsua. Nechcela si to veľmi priznať, ale bola pravda, že sa bála, že jej stratí. A ten strach prerástol do niečoho väčšieho s čoraz menším časom na poriadnu prípravu. Na stole doma mala potrebnú literatúru, častokrát chodila i do knižnice hľadať posledné zvyšky, robila si poznámky, skúmala terén z máp. Pripravovala sa ako len mohla. Predsa len, púšť bolo úplne iné miesto než poznala. Neboli tam rieky ako tu... nebola tam voda na každom kroku. V tom sa spoliehala na svoj suiton, problém však bude teplo a jedlo, no dúfala, že si s Mitsuom nejako poradia. I ona si všimla tonu kníh o teréne na jeho stole. Bolo potrebné sa pripraviť.* Budeme musieť niečo vymyslieť na skúšky. Obávam sa druhého kola. *Vydýchla.* Bude to náročné. Vysoké teploty sa budú striedať s chladnou nocou... nebezpečné zvieratá, jedovaté rastliny. Bude to problém. Hlavne získať jedlo, nemohol som zohnať žiadnu knihu o tom. *Zafunel a natiahol sa pre mincu.* Poslednú som vzala ja, už nemám veľa, požičiam ti ju potom. *Budú musieť určite vyspovedať i miestneho, kto tam žije.* Počula som, že sa študenti akadémie posielajú na tri dni do púšte. Takže musí mať každý základ prežitia. *Usúdila a sledovala ako sa hral s mincou, než ju vyhodil do vzduchu.* Takže bude potreba niekoho zatiahnuť a vypočuť. *S jeho slovami dopadla minca na zem a Ayako sa znovu dívala svojmu strachu do očí. Ako prichádza o Mitsua. Na hlad. Na smäd, umiera na teplo.... na chlad... možno v pozadí videla i tretiu osobu, boli to síce len jej predstavy, ale aj tak jej strach, ktorý prevŕšil ten prvý. Bolo to zvláštne. No onen strach prvý ju pomaly opúšťal. Vďaka medzere, ktorá medzi ňou a Sugurom vznikala. Želala si však, aby mohli byť na týchto skúškach spoločne, nie každý zvlášť. Zadržala v sebe chakru, ktorú nasledne vypustila a tým sa uvoľnila z genjutsu, ktoré na ňu jej kamarát zniesol.* Ešte jedno kolo a dostaneš ma. *Bola by rada, ak by to urobil, no pravdepodobne ju teraz nechá.* Určite ma v tomto kole doženieš. *Pousmial sa a sledoval ako sa o dva roky mladšie dievča natiahlo pre mincu a vyhodilo ju do vzduchu. Bolo to tak ako vravel, dohnala ho dosť rýchlo, sledovala, ako sa bezprítomne díva na ňu chytený v genjutsu, do ktorého ho dostala. Bol to jej trik v rukáve, keď pôjde do tuhého. Preto tomu venovala toľkú pozornosť. Keď prejde skúškami... keď prejde skúškami nebude musieť nad tým toľko premýšľať a venovať sa tomu. Jej  klan sa zameriaval hlavne na ninjutsu a chakru, bola v tom od narodenia dobrá, preto tomu toľko pozornosť nevenovala, ale bo skúškach sa zameria viac na to. Vedela, že bude musieť dosiahnuť určité kvality v ninjutsu, aby zvládla klanové techniky. Keď sa Mitsuo z toho dostal a naťahoval sa pre mincu, zastavila jej a usmiala sa.* Dnes to dáme na remízu, čo ty na to? *Spýtala sa ho a po chvíli váhania súhlasil.* Dobre, dnes teda remíza.

Počet slov: 1536
Koniec hry.

Tréning nin

*Noc u Mitsua bola parádna. Boli dlho hore, mali menšiu oslavu, ktorú si užila. Tancovala do rytmu hudby, ktorú hrali, zistila ale za to, že v spievaní bola taký priemer. Možno tak akurát na uspávanky, ktorú skúsila pred spaním zaspievať, zatiaľ čo Mitsuo hral na flautu, aby sa mohli obaja uložiť ku spánku. Jedla veľa dobrého jedla, ktoré sa kvôli nej pripravilo, bola to zábava, dokonca sa i pred jeho rodičmi i sestrou smiala, čo sa nedeje každý deň. Potom ich však nahnali do postele, stále to boli deti a potrebovali spánok ku svojmu životu ale ráno boli skoro na nohách, vystriedali sa v kúpeľni, nemotorne jej potom Mitsuo pomohol s účesom, no skončilo to čírou hrôzou, ktorú nakoniec napravovala jeho mama a dala jej čierne vlásky do jednoduchého drdola. Šaty si dala dnes tiež iné, musela upustiť od kimona, mala také, čo sa zložito a dlhšie obliekali, takže ich nechcela nosiť. Musí ísť potom kúpiť aj niečo, čo si oblečie do Suny, prispôsobiť sa tamtým teplotám.* Ayako, Ayako, Ayakooo. Čo budeme robiť, keď nás dajú proti sebe v treťom kole? *Zabrblal jej kamarát pri raňajkách.* Budeme skutočne bojovať. Pamätaj, ide o to ukázať, čo je v tebe, nie vyhrať. *Aj keď bolo jasné, že by sa snažili, aby vyhral ten druhý. Mitsuo vedel, že Ayako bude musieť vyhrať, inak by to doma potom nemala ľahké. Netušil, ako by sa na ňu dívali jej rodičia, ak by sa vrátila domov síce ako chuunin, ale za to ako niekto, kto prehral.* Tam hlavne teraz jedzte a choďte trénovať. Skúšky máte za rohom. Mali by ste na sebe zapracovať. Síce ako geninovia ste na tom dobre, stále máte čo doháňať. Ayako by sa mala viac zamerať aj na ninjutsu, síce si v tom dobrá od narodenia zlatíčko, ale netreba to zanedbávať. *V živote by ju nenapadlo, že dostane kázanie od niekoho cudzieho než bola jej rodina, či opatrovateľka alebo Kaiyo. Nepatrne len prikývla hlavou.* Takže sa prezlečte do niečoho, čo vám nebude zavadzať pri tréningu a zatrénujete si so mnou. *Usmiala sa na nich. Z Mitusovej strany sa ozvalo hlasné "nie" no princezná klanu Ayako bola potichu, trochu túto možnosť uvítala, aj keď nevedela, čo čakať. Síce i pri cvičení s tatom nikdy nevedela, čo si vymyslí, bola si vedomá toho, že to nikdy nebude za jej vlastnú hranicu. Skôr na tej priamej hranici. Obe deti tak dojedli a išli sa prezliecť do niečoho, v čom mohli trénovať. Našťastie sa pripravila i na túto možnosť a v kúpeľni na seba obliekla niečo tréningové, než sa zišli všetci traja na záhrade.* Mama je v tomto ako drak, vôbec na mňa nikdy neberie ohľad. Máš ty šťastie, že nie si jej dcérou. *Brblal Mitsuo pre Ayako a ona sa nad tým trochu usmievala, zažívala to isté doma s tatom. Neboli tak rozliční od seba. Hoc Ayako na tom bola v spoločnosti vyššie.* Bude to súboj jeden na jedného. Najskôr pôjde Mituo-kun a potom Ayako-chan. Musíte sa skutočne snažiť, nepôjdem na vás z lahka. Po chuuninských skúškach to skutočne začína. Nikto na vás nebude brať ohľad, musíte byť silní. *Objasnila im postup a dala i prednášku. Ayako sa teda išla posadiť a sledovala súboj Mitsua a jeho mami. Tvorbu jeho katonových techník a jej suitonových, ktoré okamžite porazili plamene jej syna, potom fuutonové, aby jej od seba odsunula Mitsua, ktorý sa pod ich silou však preletel bokom a tak mu nezostávalo nič iné, než použiť shunshin a dostať sa k nej bližšie, na čo v rýchlosti zložil pečate a z jeho úst vyšla veľká ohnivá guľa, ktorú zablokovala pomocou techniky úrovne A, kedy vytvorila suitonový štít. Techniku D úrovne to zablokovalo bez problémov. No počas trvania tohto začal skladať ďalšie pečate pre housenka no jutsu. Jeho matka sa usmiala od ucha k uchu, keď zrušila štít v okamihu, čo prešla prvá technika a takmer hneď a ňou nasledovala ďalšia, ktorú zablokovala dotonom.* Dobre Mitsuo-kun. Išlo ti to dobre. Vymeňte sa. *Usmiala sa na svojho syna matka a pohladila ho po vlasoch a potom prišiel rad na Ayako. Tá sa postavila, cestou do "ringu" rozcvičila.* Tak, do toho. *Vyzvala ju. Dievča ju bez problémov poslúchlo. Okolo nej sa zjavilo 10 shouton shurikenov, a tie na ňu vyslala, zatiaľ, čo začala pomocou klanovej techniky začala surfovať na povrchu okolo nej a popritom skladať ručné pečate. Neprekvapilo ju, že jej shurikeny jednoducho odrazila, nechala ich rozpadnúť - nerada nechávala shurikeny kde tam po sebe a keď mala pečate hotové, dotonová technika ju začala viesť k Mitsuovej matke. Síce tu z toho bol vcelku veľký bordel, ale povedala,  že sa nemá držať späť a tak sa späť nedržala a cestou k nej vytvorila ďalších 10, než ju začala obmotávať a posielať na ňu. Mitsuová matka však jej techniku dotonu zruila docela rýchlo a začalo sa to rozpadať. V ten moment vytvorila niečo čo sa o dosť lepšie podobalo kunaiyu takto na rýchlo a skočila jej na hlavu. Mitsuová matka ju však chytila do rúk a usmiala sa.* Dobrá práca. *Pochváli i ju a položí ju na zem.* Obaja ste si viedli dobre. *Pochválila ich a vydýchla. Ak budú bojovať takto, či o niečo lepšie na skúškach, tak budú na tom dobre.*

Počet slov: 873
Koniec hry.

Tréning nin

*Na skúškach, ktoré síce vyhrala na plnej čiare pocítila svoj nedostatok, a to v ninjutsu, ktoré musela rozhodne posunúť vyššie. Nestačilo jej, musela zosilnieť i kvôli klanovým technikám, ktoré sa na ninjutsu viac menej stavali a hlavne v budúcnosti. Potrebovala jej ovládať najlepšie než ktokoľvek iný.
Nateraz však ležala v posteli, bolo skoré ráno, v rukách držala jej vlastnú staru, ktoré bolo na náramku, aby jej mohla pohodlne nosiť a mať vždy po ruke. Urobila jej ešte len včera, no dnes jej chcela využiť v rámci tréningu. Vonku bola ešte tma, za dverami však počula prvé kroky služobníctva, ktoré sa dávalo do pohybu s upratovaním. Mala ísť cvičiť von? Či bude tu? Povzdychla. Nakoniec sa rozhodla, že pôjde von. Po Kiri sa veľmi nehýbala od kedy sa vrátila. Buď bola doma v izbe zavretá alebo si vyšla von ďalej od Kiri niečo nakresliť a potom sa vrátila zase naspäť. Mala veru nad čím všetkým premýšľať... nad jej budúcnosťou, už si v ceste stála len ona sama a nikto iný. Prevalila sa na bok, pozrela sa na stenu, kde mala sieť fotiek s rodinou. Chladnými očami hľadala tu, ktorú mala s Mitsuom. Vedela presne, kde ju má. Na špeciálnom mieste, predsa len, on bol špeciálnym pre ňu a vždy bude. Usmieval sa tam ako slniečko na hnoji a aj keď to bol pre ňu nezvyk, usmievala sa na nej tiež. Chýbal jej, zakaždým, čo naňho pomyslela sa jej srdce zovrelo, bolestne. Chvíľu sa na fotku len tak dívala, než sa postavila, bol čas ísť cvičiť a robiť niečo so sebou. Možno tak zaženie i smútok a nešťastie.
Prezliekla sa z pyžamka do čierneho kimona. Čelenku Kiri nechala na teraz doma, nechcela ju opustiť, pôjde do doja v klanovej štvri, predsa len, tam boli i špeciálne miesta, kde sa cvičili klanové techniky. Okolo krku si len dala retiazku so Staru od tata, okolo ľavej ruky náramok s jej vlastným Staru. Ešte predtým, než však vyrazila, zavolala si opatrovateľku, ktorá jej bola vždy viac menej po ruke, aby jej pomohla s vláskami (viz obrázok kimona), spoločne pripravili i menšiu desiatu, než bola Ayako pripravená vyraziť. Z domu vykročila bez problémov, hrdým krokom smerujúc na miesto, kam chcela. Cesta jej ani dlho nezabrala, cestou si od ľudí vypočula i gratulácie k tomu, že sa stala chuuninom, predsa len, bola budúcou hlavou klanu, prvou prirodzenou Quincy a ľudia ju mali radi. Niektorí jej blahoželali ešte v ten deň, čo sa vrátila, iní ale zase nemali tú česť. Vždy im venovala vďačne pokývnutie hlavou, než zastavila na mieste a prezrela si jej. I keď ešte len slnko vychádzalo, vnútri sa svietilo a bolo počuť, že sa tam venujú tréningu. Neváhala však a vstúpila dnu, zamierila do šatní, ako jej radili cedulky na stenách a prezliekla sa do niečoho cvičebného, hoc to malo dosť ďaleko od kimona. Havranie vlásky zostali nedotknuté, zobrala si so sebou na miesto len fľašu s vodou. Samo o sebe ju ani nenapadlo, aký hunbuk môže narobiť jej prítomnosť na mieste. Lepšie povedané, jej úplne prvá návšteva prekvapila ako majiteľa, tak i tých, čo tam boli a cvičili ešte skôr, než ona otvorila oči.* Dobre ráno. *Pozdravila ich prvá, aby tým zavrela ich otvorené ústa.* Ayako-san, aké prekvapenie. *Vypustil zo seba jeden z nich a mierne sa uklonil, jeho príklad nasledovali všetci prítomní.* Vitajte. *Pousmial sa a pozrel sa na ňu. Rozhodne to bol starší muž, povedala by však, že mladší od taty, ktorý prehovoril ako prvý.* Blahoželáme k vášmu postupu na hodnosť Chuunin. Verím, že vám to pôjde i naďalej ako po masle. *Povedal zase niekto iný.* Mali ste našu princeznú vidieť v treťom kole chlapi. Boli ste tam úžasná. *Vyhŕkol zo seba niekto iný.* Boli ste sa pozrieť? *Spýtala sa. Muž sa mierne začudoval jej otázke.* Mnoho ľudí z nášho klanu sa prišli pozrieť, ako vám to pôjde. *Vysvetlil jej. Ona to ale ani raz nepostrehla, nerozprávala sa s nimi pomedzi, ale jeho slová boli pre ňu útechou, ktoré trochu zahnali smútok a sklamanie.* Ak by som vtedy nebol na misii, prišiel by som tiež. Ah, aká škoda, že som nemohol. *Povzdychol zase iný... Dali sa do reči. Shizu, Rei, Tamaya. Tak sa volali jej traja špolocníci, než skutočne potom prešli k tréningu.
Stála zopár metrov pred terčom, nemohla povedať, že jej tri pári očí, ktoré sa na ňu dívali neznervozňovali, ale prehltla to a postavila sa do postoja, ako by išla strielať z luku. Babička ju niečo málo už naučila, no keď sa jej staru začala meniť na luk, bol v tom úplne iný pocit.* Skôr, než začnete strielať, napravím váš postoj. Rozhodne to vyzerá, že máte nejakú prax so strelbou, ale toto je trochu iné. *Oznámil jej Shizu a začal ju naprávať, i keď to znamenalo sa jej dotknúť. Dával si však pozor, aby to nevyzeralo divne, chcel jej len pomôcť. Nedovolil by si urobiť niečo iné dcére Batsua.* Teraz vytvoríte šíp a zamierite s ním na terč. *Navigoval ju. Toto je podstate prvýkrát, čo ide skúšať túto techniku. Základy pochytila od videnia, pochopila princíp z vysvetlenia, no skúšať ju ide až dneska, takže bola rada, že mala so sebou takýchto spoločníkov. Vytvorila chakrový šíp, zamierila na terč a vystrelila. Šíp sa síce zabodol do terča, no nikoli do stredu, ako dúfala.* Nikto v tom nie je dokonalý prvýkrát. Napríklad, ja som sa do terča nevedel trafiť pekný čas. *Zasmial sa Rei.* Ty si sa vedel do neho niekedy trafiť? *Rýpol si Tamaya a trojica sa zasmiala. Ayako netrápilo to, že netrafila, sama vedela, že sa musí snažiť o to viac. Zhlboka sa nadýchla a postupovala znovu tak isto, i keď ju opäť trochu napravovali a vystrelila ďalší šíp. Ďalší a ďalší. Jeden za druhým, samozrejme sa do toho dostali prestávky, kedy sa najedla i napila, dokonca jej i trojica občas doplnila chakru, aby mohla pokračovať v trénovaní dlhé hodiny a nemusela sa tak báť o to, že bude musieť kvôli jej nedostatku skončiť. Cez pauzu zase ona sledovala pozorne tých troch, ktorí strielali. Dokázala sa veľa naučiť od pohľadu z videnia a po pauze to skutočne vždy vidieť bolo. Doma vynechala obed, vrátila sa totiž až k večeru a aj to takmer ihneď zapadla do postele.*

Tréning nin

*Do klanového doja chodila už niekoľko dní, darilo sa jej dobre, vždy tam dokonca natrafila i na danú trojicu, ktorí jej vždy pomohli a ona sa tak mohla zlepšiť i zo strelby, čo jej dosť pomohlo, nebude predsa len klamať. Dnes sa však pripravovala inam. Svoje veci si zbalila do batôžku, obliekla si pršiplášť, vonku trochu lialo, no ani to ju nezastavilo ísť von a trénovať. Dokonca jej kroky viedli do úkrytu, kde zvykla tráviť veľa času s Mitsuom. Dosť premýšľala a aj keď ju to všetko stále bolelo, rozhodla sa i tak postaviť a ísť ďalej, pracovať na sebe, aby sa už nič také nestalo. I keď to znamenalo tráviť na mieste, kde sa cítila nepríjemne.
Cesta jej zabrala nejaký ten čas, hneď čo tam došla sa jej žalúdok začal cítiť nepríjemne. Bola to jej vina, že zomrel.* "Ale aby sa to neopakovalo, je potrebné zosilnieť." Prešlo jej hlavou. Nechcela stáť na jednom mieste, nechcela, aby bola slabá. Ak bude slabá, znovu niekoho stratí a to nechcela. Navyše, dnes chcela trénovať shouton a tak by cudzie oči boli pre ňu viac než nepríjemné i keď už jeho približnú krásu ukázala na skúškach, ale aj tak to nebolo všetko. Len klon a shurikeny, nič viac, nič menej. Na svojom tréningu hodlala použiť niečo viac, niečo krajšie, lepšie, niečo, čo sa naučila až po nich. Zhlboka sa nadýchla, postavila sa do stredu, okolo nej boli samé stromy, toto miesto v kiri, len oni dvaja o ňom vedeli a teraz už bola sama, jediná, kto jej poznal. Vedľa nej sa vytvorilo zrkadlo z ktorého vyliezol klon, ktorý mal polovičku jej chakry (15). Bude to krátky súboj, bola si vedomá, ale rozhodne len čisto so Shoutonom. Jeho tvrdosť nebola dostatočná, usúdila tak, že to bude vinou jej slabého nin. Navyše tvorila veci hrozne pomaly... a i to jej mohlo zavadzať, prekážať. Mala pred sebou skutočne dlhú cestu, nepoddajnú a nepríjemnú, ale musí sa cez to preniesť, zatnúť zuby a predýchať to.
Klon sa k nej obehol, použil techniku Kurisutaruhoīru no Jutsu, aby sa k nej dostal rýchlejšie (rýchlosť 7). Vôbec sa s tým nepáral, no dobre, Ayako to zvládne. Doteraz nebolo nič, čo by nezvládla, takže všetko nejako prekoná. Klon zastal u nej, jeho ruka sa obalila shoutonom a chystala sa udrieť, ale Ayako urobila v ten moment to isté a tak sa ich rany stretli v rovnaký čas a rezonovali. Potom pár krokov dozadu ustúpila, vytvorila po 10 shouton shurikenov a poslala ich proti klonovi, klon ich urobil 20 a poslal ich na Ayako, ktorá sa musela zahrabať pod zem, aby sa im vyhla na poslednu chvíľku. Chcela používať len shouton, ale tak, čert to vem, i keď mala pocit, že u klona videla výraz, ktorý naznačoval tomu, že podvádza!
Nevenovala tomu ale pozornosť, pokračovala ďalej v útočení, teda skôr vyhýbaní a schovávaní sa pod zem, no než stihla použiť ďalší útok, klon sa jednoducho rozpadol, keď mu došla chakra. Zhlboka vydýchla a posadila sa na zem. Shouton bol vážne niečo, i na tejto úrovni, ale zatiaľ jej chakra a sila ninjitsu stála v ceste. Musela jednoducho zabrať. Napila sa z vody, ktorú si doniesla so sebou a potom natiahla pred seba ruky. V hlave si predstavila čo hodlala vytvoriť, než začala pomaly formovať shouton do obrazcu, ktorý si predstavovala. Šperk, náramok. Skôr než jej však stihla dokončiť, sa jej rozpadol pred očami, nie pretože by jej to nešlo, ale preto, lebo ju vylakalo mňauknutie. Otočila sa tým smerom a z poza kríku vykúklo malé čierne mača s zlatými očkami.* Mača? *Sledovala ako k nej prišlo, sadlo si pred ňou a mňauklo znovu. Dívalo sa na ňu, tak ako sa ona dívala na mača.* Musí ti byť zima... a tvoja srsť je mokrá. *Natiahla opatrne ruku, čakajúc na všetko, no mladé mača sa nechalo pohladiť, zapriadlo a ona neodolala a vzala jej na ruky, schovala pod oblečenie k nej do tepla.* Pôjdeš so mnou domov, nechám si ťa. *Pousmiala sa, ako keby to bolo čisto na nej a vydala sa domov.
Aj keď ju to stálo veľa snahy, nakoniec si ho mohla nechať. Yukichi.*

Koniec.

Tréning chakry

*Jej izba sa jej stávala čoraz viac útulnejšou a príjemnejšou. Zastrené závesy, aby dnu neprenikalo slnečné svetlo, bolo mŕtvolné ticho. Na posteli spalo mača a za stolom sedela princezná. V ústach hryzla koniec ceruzky, hľadiac na svoj náčrt obrázku. Sledovala jej temnými očami, no cez to bola mysľou inde. Kde sa potácala myseľ jedenásť ročného dievčaťa? Nehybne sedela, oddychovala, oblečená celá v čiernom, dlhé havranie vlásky mala rozpustené. Nechávala si ich narásť, Ani raz sa nestrihala od narodenia a, že už boli poriadne dlhé. Hlavu mala podoprenú rúčkou, pery jemne suché, trochu i popraskané, dlho nič nevypila, hoc pohár s vodou mala priamo na stole.
Čo s jej budúcnosťou? Kam teraz? Bola slabá na to, aby sa snažila dostať na nejakú vyššiu pozíciu. Hoc celé dni trávila len kreslením, učením a cvičením, stále sa necítila o nič silnejšia. Mala pred sebou stále dlhú cestu. Cesta Shinobi nikdy nebola krátka, na dva, tri dni, pokiaľ nie na pár rokov. I tí dospelí, čo žili roky mohli rozprávať o tom, že sa majú stále čo učiť i na staré kolená. V šiestich zvládla geninské skúšky, v desiatich sa stala chuuninom. Necítila sa tak, že by sa posunula o niečo vyššie, na vyššiu hodnosť, hoc u od toho nedelilo veľa. Povzdychla. Toto rozhodnutie bolo čisto na nej. Ona sa musela rozhodnúť kam jej cesty povedú, kde sa jej to najviac oplatí a kde cesta nakoniec skončí skôr, než by chcela. Bolo to zložité, skutočne. Bolo toľko možností, no len zopár z nich niekam viedlo a ona nevedela ktoré.* Mitsuo-kun by vedel poradiť dobre. Povzdychla, na moment sa otočila ku kocúrovi, ktorý spokojne driemal. Pousmiala sa. Možno toto mača bolo jeho prevtelením. Kto vie. Vytiahla si čistý papier, ani nie zo skicára, ale čisto obyčajný, chytila ceruzku poriadne do ruky a začala si vypisovať svoje terajšie možnosti. Veci, čo mohla teraz robiť a čo ju mohli posunúť ďalej. Lekár, lovec odmien, mučiteľ, stopár, vojak, vedec. Najhlavnejšie čo by si vybrala. Poťukala ceruzkou o papier, vytvorila na ňom tak zopár čiernych bodiek. Do armády teraz nechcem... nateraz je to zbytočné a najskôr chcem ísť do anbu, ale na anbu nemám potrebnú silu a ani skúsenosti. Lovec odmien b išiel... mohla by som behať po svete a získavať potrebné vedomosti, ktoré doma jednoducho nedostanem. *Brblala pre seba.* Môžem mať len dve práce... lovec odmien by bol primárnym... a sekundárne... stopár, vedec, lekár... nemôžem zamestnania meniť ako ponožky a momentálne sa mi ani veľmi neoplatí investovať do stopovania. Postrada to patričnú silu, ktorú budem potrebovať, keď budem staršia. Možno je super cítiť chakru alebo tak... ale ak nechcem zostať v budúcnosti pozadu, najlepšie bude keď nad ním ani nebudem uvažovať. *Natiahla sa pre pohár s vodou a napila sa. Postavila sa, zobrala si dosku na ktorú pripevnila papier, ceruzku do ruky, vyzula si papuče a plynulým krokom prešla na stenu svojej izby, kde sa začala prechádzať. Predsa len, takto mohla premýšľať a popritom aspoň trochu cvičiť svoju chakru. Zatiaľ čo v duchu uvažovala, začala sa prechádzať, dávala si pozor, aby nešla na stenu, kde má pavúčiu sieť s fotkami. Tie pre ňu boli priveľmi drahocenné. Potom je tu vedec. Nemyslím si, že by z mojej dutej hlavy niečo teraz vyšlo. Popravde si ani nemyslím, že by ma niekto teraz počúval a vlastne v tomto smere nič neviem. Takže by to mohla byť pre mňa ďalšia strata času... *Zo steny prešla na strop, dívala sa na papier v doskách a naďalej premýšľala. Sem tam s ceruzkou zaťukala, buchla, aby ich stret vydal zvuk, ktorý ju na niekoľko stotín rozptýlil a potom sa mohla znovu sústrediť na to, čo mala pred sebou.* Mučiteľ. Je mi to vôbec potrebné alebo k niečomu dobré? *Bolesť vždy cítila zvláštne. Ozvala sa až o niekoľko minút neskôr po tom, čo jej bolo spôsobené zranenie. Či už sa porezala, buchla, alebo pobila na akadémii. I v tretie kolo na chuuninských skúškach tak fungovala. Jej telo jej v tomto prišlo zvláštne, no neriešila to, nikdy to ani nikomu nepovedala a toto malé tajomstvo si skutočne nechávala len čisto pre seba. Pokrútila hlavou, na strope začala chodiť okolo lampy.* Nie, ani to nebude dobre. Potom jedine len lekár. Navyše si tak zlepším ovládanie chakry, čo potrebujem pre ďalšie klanové techniky, keďže potrebujem mať pre to istý druh citu. *Jej uvažovanie nahlas sa pomaly blížilo ku koncu. Sem tam sa otočila, aby zmenila smer a netočila sa jej hlava.* Lovec nukeinov a lekár. Potom do anbu... takže anbu a lekár... a po anbu vystúpim a pôjdem do armády. Tak to bude najlepšie. Usúdila a začiarkla všetky ostatné zamestnania na papieri, tie dve si naopak zakrúžkovala a po stene zliezla naspäť dolu ku stolu, kam dala dosky s papierom. Zamyslela sa, pôjde teraz alebo až potom? Mohla ísť vôbec teraz? Hádala, že to ani vadiť nebude, keď na pár mesiacov pôjde z Kiri... a potom sa vráti domov. Navyše mala kuchiyose, takže veľmi ľahko by dala domov vedieť, že je všetko v poriadku. Usadila sa a vzala znovu ceruzku. Opäť sa pustila do kreslenia.*

Koniec

Geninská zkouška - Suguro

*Je to tady. S obrovským zpožděním se Suguro konečně dopracoval do bodu ve svém životě, kdy ho čeká Geninská zkouška. Svým způsobem se za to styděl, protože jeho sestra už byla dávno Chuunin, ale na druhou stranu jeho tvrdohlavost mu nedovolovala si připustit, že by byl nějak extra pozadu, i když realita byla jasná. Také přichází na řadu otázka, proč jde Suguro ke Geninské zkoušce až teď, když je jeho sestra, která je starší jen o pár minut už nějakou tu dobu dávno Chuuninem? No, vysvětlení je jednoduché. Lenost a truc. Suguro se totiž rozhodl vydat se cestou sukničkářství, čtení komiksů a flákání se. Nelíbila se mu myšlenka, že by měl jít na dráhu shinobiho v tak útlém věku. V podstatě by se dalo říct, že mu přišla puberta mnohem dřív a období vzdoru ho strhlo z cesty, ale tak to nebylo. Puberta ho teprve čekala a bůh ví, jak hrozné to s ním v té pubertě bude, když se takhle choval už bez ní. Nicméně i když si myslel, že by si chtěl užít normálního dětství a neplnit mise pro vesnici už za útlého věku, tak ho dohnala jakási sebereflexe, nebo dokonce možná lépe řečeno i pýcha, která mu z ničeho nic dala pořádnou facku, když jeho sestra odcházela na misi s čelenkou jejich vesnice a pýcha jejich otce byla víc než jasná. Tak se pořádně opřel do studií, vrátil se na Akademii a po nějaké době byl připuštěn ke Geninské zkoušce. Nijak se o ní extra nezajímal a tak ho kompletně minul její obsah. Proto se v den D dostavil do arény, kde se sešli všichni adepti na Geninské zkoušky. Tam jim člověk z Akademie, který je měl uvést do celé zkoušky, vysvětlil, co přesně je čeká. Suguro ani nemohl říct, že byl překvapen. Věděl, jak Kiri dokáže být tvrdá od vyprávění a nějakých knížek. A nakonec byl i rád, že to nemusel dělat, když mu bylo 7/8, protože v tu dobu si ani přinejmenším nepřipadal připraven na nějaký souboj na život a na smrt. Jen si rukou zkontroloval brašnu a zda v ní má věci. Měl. Nebyla příležitost vrátit se domů a byl by ve veliké nevýhodě, kdyby sebou neměl všechno svoje vybavení. Měl i obvazy kolem rukou, které mu zakrývaly jeho značky a zároveň i zápěstní nože, které měl na obou rukách po jednom. Nakonec mělo dojít k vyhlášení dvojic na smrtelné zápasy. Suguro byl z neznámého důvodu až velmi klidný. Čekal by, že bude mnohem víc nervózní a že se bude bát, že tímto dnem pro něj končí život. Co mu udržovalo čistou hlavu? Možná znalost toho, že jeho otec i matka jsou nesmyslně silní shinobi? Možná to, že jeho sestra to zvládla i když byla mladší, než je teď on? Možná to, že je starší, než všichni tady? Dobrá otázka, ale lepší bylo, kdyby se nad tím zbytečně nezamýšlel a soustředil se na svého soupeře. Což taky udělal. Měl v plánu si ho zanalyzovat pohledem a udělat si na něj nějaký obrázek, než jim to začne. No, na to ale moc prostoru neměl, protože byl hned první, kdo šel na řadu. Jméno soupeře neznal. Došel do arény a byl tam první. Nakonec přišel jeho soupeř a Suguro ho poznal, ale nedával to najevo.* (Tonny): Ale ale ale, kohopak to tady máme? Jestli to není pan Suguro Saito, který si vždy myslel, že je lepší než já, ale bez svojí sestry kolem by nikdy nic pořádného neudělal? *Snažil se ho vyprovokovat. Bylo to jasné. Byl to jeden z šikanátorů, kterým Suguro se sestrou jednou nakopali zadek, když začínali na Akademii. Očividně si pak Sugurův odchod z Akademie převzali jako útěk se staženým ocasem. Ale tak to bylo Sugurovi jedno, věděl, že pravda je jiná. Proto na to jen zareagoval pozvednutím obočí a nakloněním hlavy.* (Suguro): My se známe? *Tím jednoznačně naštval svého soupeře. Nepotřeboval mu číst myšlenky. Jeho řeč těla mluvila za vše, když měl svraštěné obočí a zuby mu skřípaly tak, že to mohl slyšet každý v aréně. Nakonec byla ale odstartovaný souboj a Suguro nechal první krok na soupeři. Jediné, co udělal, tak že si vytáhl kunai do každé ruky. Trik byla ale v tom, že si do jedné ruky schoval i výbušný lístek, který ale nebyl vidět, protože ho měl složený u madla kunaie a tak to vypadalo, že držel jen ten kunai. Nakonec se zkouška spustila a soupeř proti němu vyrazil. S katanou. Suguro se prvním pár švihům vyhnul, nějaké nasměřoval kunaiem jinam, aby ho netrefily, ale nebyl ani zdaleka nějak extra rychlý. Se soupeřem byli podobně rychlí. Takže si odnesl pár řezných ran. Naštěstí ale ne nic extra hlubokého. Vypadalo to, že Suguro prohrává. I se tak tvářil. Ale bylo to součástí jeho plánu. Nechat se zatlačit do kouta. Nakonec vyblokoval oběma kunai útok katanou ze shora a byl to teď čistě jen souboj v přetlačované. Suguro pomalu povoloval a tvářil se, že se nezvládne moc dlouho bránit. Nakonec ale začal tlačit na nepřítele a vracet katanu dál od jeho těla. Tonny se naštval a podkopl mu nohy. Suguri spadl a Tonny klečel nad jeho tělem. Suguro přitom ztratil jeden kunai. Ztratil je teda špatné slovo. Zahodil ho tak, aby to vypadalo, že o něj přišel. Takže měl ruku, kde měl složený výbušný lístek volnou a ještě k tomu přišpendlenou k zemi kolenem nepřítele. Ten se mu snažil čepel katany přitlačit ke krku, aby ho podřezal, ale SUguro se bránil kunaiem jak jen to šlo. Teď už to bylo jen o tom, jak rychle stihne provést svůj plán, protože tady šlo už čistě jen o sílu a rychlost. Suguro ten prsty ruky rozložil složený výbušný lístek a přiložil ho na koleno soupeře, když to maskoval za pokus o uvolnění si té ruky zpod jeho kolena. Když byl lístek přilepený, tak Suguro kopl nepřítele do rozkroku, čímž získal prostor k tomu, aby se dostal z jeho spárů a ještě si získal trochu odstup, než se z toho vzpamatuje. Bylo to jako když ho kopl naposledy. Chvíli ležel na zemi, ale postavil se vcelku rychle.* (Tonny): Ty svině, zase podpásovku! *Suguro jen bez výrazu složil ruční pečeť a Tonny nechápavě pozvedl obočí. Pak si to uvědomil. Podíval se na nohu a spatřil tam ten výbušný lístek. No než stihl cokoliv udělat, tak lístek vybuchl a připravil ho o nohu v oblasti kolene. Ležel tam na zemi a křičel. Byl i ošklivě popálený z výbuchu a z nohy mu stříkalo a vytékalo spousty krve. Suguro k němu přišel, klekl si na něj on a začal do něj mlátit hlava nehlava. Padaly pěsti i lokty. Prostě mu chtěl rozbít hubu znova za to, co si dovolil k jeho sestře před pár lety.* (Tonny): Ne, pros- *Než stihl dokončit poslední větu, tak u poslední pěsti ze Sugurova zápěstí vyletěla zápěstní skrytá čepel a to ho usmrtilo. Suguro se jen postavil, sebral si svůj kunai ze země a odešel na tribunu. Tam počkal na konec, vyzvedl si čelenku a pak se vybral domů. Potřeboval smýt krev z kloubů a nechyběla samozřejmě oslava toho, že je z něj konečně Genin. Teď už musí jen splnit několik misí a přihlásí se na nadcházející Chuuninské zkoušky.*

Slova: 1187