Hora Hokagů

*Tichý hlások sa ozýval ulicami Konohy, spievajúc svojej malej dcére uspávanku. Mal na sebe dosť obyčajné oblečenie, aby mohol byť v pokoji obmotaný šatkou a v nej na predu niesť svoju malú princeznú, ktorá mala hlávku opretú o jeho hruď a pospávala, predsa len, uspávanku ktorú spieval bola len pre ňu. Melódiou si tiež vymyslel, jeho známy ju neskôr dokázal prepísať do nôt na klavír tak i na gitaru, on však vytvoril ten základ. Akari bola plačko, kto vie po kom to v rodine mala, často k nej v noci stával ak bol doma, no prvé roky sa bude snažiť o to, byť tu pre ňu. Chcel poznať jej prvé slovo, vidieť ju plaziť sa, prvýkrát sa postaviť, spraviť s ňou prvé krôčiky. No vždy keď jej zaspieval toto, prestala úplne plakať. Ah, ako sa mu cnilo za jej matkou, ktorú nikdy nespozná. Bola to jediná žena, ktorá jej zbavila smútku z odmietnutia Kaede ešte z pred niektorých rokov.* Tato ma trochu smolu na ženy, nemyslíš? *Usmial sa a pohladil ju po modrých vláskoch. Podobala sa mu. Nezdedila síce jeho oči, ale tie modré hadie kukadlá, ktoré má boli nádherné a aj keď vyzerali inak, videl v nich jej matku. Tie modré kukadla otvorila, chvíľu sa dívala na to kam idú, než hlávku zdvihla k nemu. Sora nafúkol líce a potom i vyplazil jazyk, mala rada, keď robil tváre a tak sa ozval smiech. Čo povieš, prezradíš mi, po kom si taký plačko? Po mame, že? *Čo mu ukazovali staré fotky jej pra rodičia, na niektorých plakala.* Po kom inom, než po mame? No stále je to lešie, ako byť po svojom tatkovi. *Znovu ju pohladil. Podobala sa viac jemu, než jej. Ak by mala bzakugan, bolo by to, ako by mu z oka vypadla. Dokonca mala i malé zlaté hadie šupinky na miestach, kde on. Pod očkami, na krku i rúčkach. Hlavne buď dobrá kunoichi ako tvoja mamina a starí rodičia. *Vyšiel z prázdnej ulice do viac plnej, smerujúc k Hore Kagov. Akari sa tam páčilo, takže ju tam brával často. I jemu sa tam páčilo, keď bol malý a svietilo tam hrejivé slniečko, ktoré zvyklo v tej dobe už zapadať, čo sa tam usadil.
Ako však kráčal davom dávajúc pozor hlavne na svoje malé, zazdalo sa mu, že uvidel ružové vlásky a podobný obrys postavy, aký mala Naomi. Pridal teda nepatrne do kroku, zopár ľudí obehol, dokonca aktivoval i na moment byakugan, aby sa uistil, že to bola jej chakra. Mal slnečné okuliare, jediný kto mohol vedieť o doijutsu v túto dobu bol stopár, ak by nejaký v okolí bol. Pousmial sa, ešte trochu viac pridal do kroku, než jej zozadu položil ruku na rameno.* Rastieš ako z vody, Naomi-chan.

*Naomi mala na očiach nasadené slnečné okuliare a s otráveným výrazom si to razila davom ľudí. Neznášala to, nemala rada preplnené ulice, ostré slnko... chýbala jej noc. Hanbila sa za to, no chýbalo jej to prázdno, chlad, tiene.... Chýbala jej večná noc. Všetko je prišlo naruby... jej radosť zo slnečného svitu netrvala veľmi dlho, svetlo bolo pre jej oči veľmi ostré keď sa mu vystavovala dlho, bez slnečných okuliarov by poludnie asi neprežila ... Slnko nehrialo ale aj spaľovalo - jej obľúbená časť dňa bola preto noc. Ožívala so západom slnka a cez deň väčšinou niekam zaliezla a spala. Dnes to bola výnimka. Vedela totiž, že ak bránou Konohy bude prechádzať večer - budú obozretnejší než na poludnie. A mala pravdu.. predsa toto nie je po prvý krát čo vchádza do nejakej dediny. Na chrbte mala batoh so všetkými vecami s ktorými cestovala. Už dávno mala 15 rokov... čas tak letel. Stále sa však obliekala tak aby pôsobila mladšie než v skutočnosti bola. Vlasy mala dlhé skoro do poly stehien no teraz ich mala vypnuté do dvoch copíkov vďaka čomu pôsobila ešte mladšie. Jej telo ale už malo ženské krivky, ktoré nepomáhal zakryť ani fakt, že nemala žiadny výstrih a golierik na jej šatách končil až pri jej hrdle. (Vzhľad) Kontakt v malej dedine pri sune jej povedal, že ľudia čo unášali deti keď bola ešte večná noc vraj majú spojku priamo v Konohe. Musí ju len nájsť.. alebo stopu, ktorá ju zase zavedie ďalej. Premýšľala aj nad tým, že by vzala nejakú malú misiu aby si zarobila nejaké Ryo. Naomi sa v poslednej dobe veľmi nedarilo. Na cestách bola od získania jej titulu lovca nukeninov dlho .. a nepodarilo sa jej za ten čas uloviť vôbec nikoho. Čiastočne to bolo spôsobené tým, že po návrate slnka sa všade hemžilo veľa ľudí, ktorí "podupali" jej stopy. No hlavne to bolo zapríčinené tým, že nelovila nikoho z Bingo knihy. Lovila ľudí zodpovedných za smrť jej brata.. a bola žalostne neúspešná. Zásoby jej peňazí sa jej tiež tenčili - bola nútená raz za čas vziať aj misiu aby vôbec vyžila. Nechcela sa vrátiť domov hoci si bola istá, že by jej otec dal peniaze ak by ho požiadala.. no chcela sa osamostatniť, chcela sa o seba postarať sama. A hlavne .. nemohla sa domov vrátiť bez toho, aby za ten čas niekoho neulovila. Zvažovala kde nájde v Konohe najlacnejší hotel, modlila sa, aby nebol obsadený - a pri tom myslela na to, že ľudia v dave ktorým sa práve plahočí boli v minulosti monštrá, ktoré lovila. Bol to zvláštny pocit - dívať sa na ľudí, ktorých počas večnej noci mohla kedykoľvek zabiť lebo boli šialení a nepríčetní.*  "Že som sa nesnažila v tom love viac - teraz tu nemuselo byť tak tesno." *Pomyslela si sarkasticky. Samozrejme to bola len irónia.. Bola zabraná do myšlienok keď jej dal niekto ruku na rameno.* Sora-kun! *Zoširoka sa na neho usmiala. Ešte bola večná noc keď sa videli naposledy. Bolo to poriadne dávno.. vtedy ju našiel v nelichotivej pozícii - uprostred toho ako sa nechala uniesť. Keby len tušil, že odvtedy vo svojom hone za pomstou stále pokračuje. Žalostné ale bolo, že nebola ďalej než vtedy.* Tak rada ťa .. *Otočila sa na neho a jej pohľad okamžite balil na malý uzlíček na jeho hrudi. Síce malo to bábo iné oči než Sora - bola to jeho zmenšená kópia. Modré vlasy, rovnaké zlaté šupiny. Naomi šokovane zažmurkala.* Páni, ty si otec!? *Hlesla sčasti prekvapene z časti to znelo ako otázka. Trochu ustúpila bokom.* Gratulujem.. páni. *Usmievala sa skôr z povinnosti. Pred časom si uvedomila, že bol Sora niečo ako jej prvá platonická láska. Bolo zvláštne vidieť ho takto.* Kto je tá šťastná? *Opýtala sa ho a automaticky skĺzla pohľadom na jeho ľavú ruku. Chcela vedieť či tam zbadá obrúčku, ktorá by znamenala, že je už v chomúte.*

*Už to bola chvíľa, čo sa s Naomi naposledy videli. Keby len chvíľa, ale i niekoľko rokov a za tú dobu sa na oboch stranách udialo veľa. Dievča, ktoré bolo kedysi tak malé dospievalo v prekrásnu ženu, ako mal možnosť si ju v rámci možnosti prehliadnuť i v dave ľudí, zatiaľ čo na jeho hrudi odpočívalo malé dieťa. Rástla do krásy, určite keď dospeje bude mať mnoho nápadníkov. Milo sa na ňu usmieval, nemohol tomu uveriť. Od kedy ju prvýkrát stretol, nesníval o ničom inom než o tom, že raz bude mať dcérku ako je ona a teraz keď sa bielymi očami pozrel na rúžovovlasé dievča a potom na modrovlasé, nemohol byť viac plný radosti. Mal dcéru, aj keď ju viac menej bude vychovávať len on a Mayi s pomocou Aody.* Tiež ťa rád vidím. Jeho úsmev sa ešte viac rozšíril. Vždy po tom túžil a jeho túžba sa v tomto smere stala skutočnosťou. Navyše v ňom bolo i niečo iné - to, že sa stretli v konohe, v túto dobu... mohli konečne dodržaať to, čo si sľúbili pred rokmi, ešte keď obaja boli deťmi. Ako Sora, tak i Naomi. Naomi bolo vtedy 6 a jemu... 9? 10? Na začiatku temnoty, ktorá náhle nastala. Možno to bolo už dávnejšie potom, nespomínal si popravde poriadne, od vtedy sa stalo toľko vecí. No kedy bol sľub daný nehralo ani toľko roľu, ako to, či jej raz splnia a ako roky plynuli, nejako sa k tomu nemali.* Nejakou náhodou som sa stal otcom. *Musel sa nad tým zasmiať. Z jednej noci, ktorá bola skôr plná alkoholu sa stala táto obluda, ktorá bola v šatke na jeho hrudi. Akari sa so zvedavosťou v modrých hadích očkách pozerala na Naomi. Kto bolo toto dievča s ktorou sa jej tato zrazu rozprával? Svet bol pre ňu stále skreslený, cez to už vedela vydať pár zvukov, ktoré sa podobali slovám.* Ďakujem. Popravde som chcel vždy dieťa, od kedy som ťa stretol. Také ako ty. *Pozrel sa na moment bokom, ako by bolo trestné priznať niečo také, ale nakoniec sa pozrel naspäť k nej s trochu smutným úsmevom.* Zomrela niekoľko minút po narodení Akari, takže nie je žiadna šťastná. Popravde, ani toto malé nebolo plánované, trochu viac sme si pripili a bolo to o pár mesiacov prišla vrana s tým, že je tehotná. *Povzdychol a zasmial sa. Nakoniec ten smútok zmizol, keď malý satan natiahol malú rúčku smerom k Naomi a venoval jej úsmev. Už mala i zúbky, popravde to bola totálna katastrofa, keď jej rástli!* Nevadilo by ti... ak by si si ju zobrala na ruky na moment? *Opatrne sa jej opýtal.*

*Nervózne a neveselo sa zasmiala.* Ah vážne? To - to som netušila, je to .. milé. *Ťažko sa jej to vyslovovalo.. Počas týchto slov sa totiž jej srdce sa rozpadlo na miliardu kúskov. Keby boli v mange asi by sa okolo jej hlavy objavili čierne mračná a vedľa tváre obrovská kvapka keď povedal, že chcel mať dieťa ako bola ona. Kým ona ho videla ako materiál na svadbu - on ju vnímal ako materiál na výchovu. Už viac sa tá friendzone v ktorej sa ocitla podčiarknuť nedala.* Deti z nehody zvyknú dopadnúť aj dobre, ja a brat sme tiež neboli plánovaní. *Hlesla s úškrnom a natiahla ku malej prst keď ku nej naťahovala rúčku.* Ahoj Akari, ja som Naomi. *Usmiala sa do jej modrých hadích očí hneď čo ju malá za ten ponúkaný prst chytila a Naomi potom akože "potriasla" ich úchopom na pozdrav - svojim ukazováčikom okolo ktorého Akari obtočila v päsť všetky svoje pršteky. Potom ju Sora požiadal aby jeho dcéru na moment podržala a tak si dala dole okuliare (vedela, že deti radi naťahujú ruky po takýto veciac.) Dala si ich zboku do vrecka na ruksaku, trošku lepšie si ho napravila na crbte a bola pripravená vziať ju na ruky. Trochu sa mračila, žmúrila oči lebo slnko nebol jej kamarát každopádne sa usmievala. Dieťa nedržala prvý krát - v Iwe často strážila deti počas D misií. Vzala ju teda obratne ako keby to bola jej vlastná dcérka.* Potrebuješ si niečo vybaviť? Mám ti ju postrážiť? *Opýtala sa ho zmätene lebo nevedela prečo ju mala vlastne vziať na ruky. Automaticky sa s ňou začala trošku pohupovať aby nezačala plakať - čo ale nebolo treba, Akari bola príliš zaujatá jedným copíkom Naomi ku ktorému zdvihla rúčku a drobnými prstíkmi sa začala prehrabovať v jej ružových vlasoch.*

*Hoc bol predtým hlupák, čo si ničoho nevšímal, zaslepený citmi ku Kaede, potom tým, že jej odmietla... teraz stále cítil veľký smútok zo straty Akari, ktorý taktiež tak skoro nezmizne.* Prepáč mi Naomi-chan. *Smutne sa na ňu usmial.* Nedokážem byť tým, kým by si chcela, aby som mohol byť. Pozri na mňa. Mám dieťa na krku, jedna žena, ktorú som miloval miluje iného a druhú do ktorej som sa zamiloval zomrela po narodení dieťaťa. Navyše som dosť starší od teba, tvoj otec by ma zabil takmer hneď, tým som s istý. *Položil jej ruku na vlasy s výrazom, ktorý sám vyzeral ako to najlepšie ospravedlnenie na svete, cez to smutné.* Len by si sa pri mne trápila v takomto smere. *Dal ruku na bok. Videl to na nej, musel jej to teda povedať, podať takto.
Milujem svoju dcéru, aj keď je nečakaná a hoc mi dosť skomplikovala plány do budúcna, stále sa o ňu postarám a vychovám z nej dobrú kunoichi. *Bude, majú to v rodine a aj keď mala modré oči po matke - hoc sa dosť podobali tým hadím. Usmial sa, keď sledoval správanie svojej malej dcéry k Naomi. Ako malými prstičkami obmotala jej prst. Síce neskôr potom chvíľu trvalo, kým ju vymotal zo šatky, aby si ju mohla vziať. Bol prekvapený, keď si všimol, že v tom má nejakú prax. Jeho to musela učiť jej babička z Kusagakure a popravde v tom bol trochu zlý dlhú dobu, ale nakoniec sa na to naučil, cez to Naomi chytila malú tak ľahko a jednoducho. Musel sa na to usmiať. Bol na nich prirodzený pohľad. On mal mnohokrát strach, že malého drobca pustí z rúk k zemi, no našťastie sa tak nikdy nestalo.* Nepotrebujem si nič vybaviť. Len som si nemohol pomôcť a chcel som vás dvoch takto vidieť. Trochu nervózne sa zasmial. Skutočne... Naomi a Akari spolu vyzerali skutočne rozkošne. Jeho očiam však neunikla tá skutočnosť, že sa malá začala hrať s jej vláskami.* Ak ťa začne šticovať, vezmem ju. Mňa nemá za čo ťahať, tak sa môže snažiť to u teba vynahradiť. *Zasmial sa. Síce bolo vidieť, že si necháva dorásť oholené boky.*

*To čo Sora začal hovoriť ju totálne odzbrojilo - vytreštila oči a pohľadom uhla najprv na jednu potom na druhú stranu. Skoro ako keby dúfala, že tie slová patria niekomu inému, nejakej úbohej dievčine stojacej za ňou.* S-sora-kun! Č-čo to hovoríš!? Ja predsa ne- *Jej líčka začali naberať intenzívnejšie a intenzívnejšie odtiene červenej. Chcela ho zastaviť, no on bol nezastaviteľný - nabrala podozrenie, že číta myšlienky.. pretože svoje city čo ku nemu prechovávala najavo nikdy nedala. Vlastne si to uvedomila len nedávno. Každopádne to poklepkanie po jej hlave a všetko to čo hovoril - bolo to ako keby tancoval v úlomkoch jej srdca čo ktoré zostali rozhádzané okolo nich na zemi. Možno jeho biele oči vedeli prečítať viac než len jej chakru a možno to ako sa na neho dívala nevedela skrývať tak dobre ako si myslela. Tak alebo onak - keby nedržala jeho dcéru na rukách, vzala by nohy na plecia. Vlastne aj teraz bojovala s nutkaním vrátiť mu ju naspäť a zutekať. Neprišla do Konohy konfrontovať ho zo svojimi pocitmi obzvlášť keď tušila, že by bola odmietnutá. A teraz keď ju odmietol skôr než by čo i len niečo naznačila - jej sebavedomie ... zrútilo sa ako domček z karát. Ach bohovia veď horko ťažko so svojimi pocitmi dokázala konfrontovať samu seba.* Neviem o čom hovoríš, asi došlo k nedorozumeniu. *Prehovorila odrazu tvrdším hlasom než zamýšľala a ako odplata jej bolo jemné potiahnutie za vlasy od Akari, ktorej sa asi nepáčil tón jej hlasu ktorým sa rozprávala s jej ockom. Naomi celkom skúsene vyplietla prameň vlasov z jej ruky a nervózne sa pri tom obzerala okolo nich, či je viacero ľudí svedkami tohoto jej odmietnutia, ktoré jej bolo v nečakanej chvíli vmetené do tváre ako silná facka. Dúfala, že si Sora v jej svetlomodrých očiach neprečítal ako veľmi ju bolí to čo jej povedal aj to čo musela povedať ona aby si zachovala zvyšok svojej hrdosti. Poníženie z nej priam sršalo.* Ah, chcel si ma vidieť ako neohrabane držím tvoju dcéru? *S nervóznym úsmevom sklonila pohľad ku Akari.* Musím ťa sklamať, v Iwe som strážila deti a bola som v týchto kruhoch celkom obľúbená. Nie každý gennin im vedel zahrať či zaspievať uspávanky na želanie. *Vysvetlila svoj skúsený úchop a dúfala, že sa ku predchádzajúcej téme už nebude vracať - to by mu totiž rozhodne vrátila Akari a proste by odišla.*

*Videl to na nej. Dlhý čas ten pohľad ignoroval, ani jej nevidel, ale po tom, čo stratil matku Akari mu bolo povedané, že sa na svet díva presne tak, ako sa Naomi dívala na Soru. Možno toto téma nemal začínať, mal to nechať tak, ale v jeho očiach to bolo lepšie. Aj keď teraz Naomi ubližoval. Nechcel jej, ale bolo to tak svojim spôsobom lepšie. Už neboli deti. Aspoň Sora - dokazovala to malá v jeho náručí. Videl, ako naberá na červenej a tým pádom sa jeho slová i myslenie viac utvrdzovalo, jej výraz tváre, ktorý bol plný zúfalstva. Našťastie teraz boli sami. Ako by sa život okolo nich vyparil, nikto okrem nich a malej bábiky v náručí Naomi neexistovali. Jej tvrdší tón ju neprekvapil, rovnako ako chovanie malej, svojim spôsobom ukazovala to, že niečo málo zdedila z povahy po ňom.* Naomi-chan, je to na tebe viac než vidieť, teraz keď sa o tom rozprávame. *Zohol sa k nej, aby boli na rovnakej úrovni očí, zatiaľ čo obratne sa postarala, aby rúčka Akari pustila ružový prameň vlasov. Jeho výraz vyzeral trochu inak, no stále rovnako. Nevedel ako sa v túto chvíľu tváriť. Toto bola úplne iná situácia v ktorej kedy bol. V živote miloval len dve ženy, jedna jej odmietla, druhá zomrela pred jeho očami. Naomi v tomto svetle ale nikdy nevidel. Kto vie prečo. No veril, že dievča pred ním bolo dosť dospelé na to, aby neutiekla.* Si mladé dievča, talentovaná kunoichi s nádherným hlasom, osobnosťou, po ktorej pozerá každý chlap s trochou rozumu. To si pamätaj a nikdy na to nezabúdaj. *Nepovie jej, že ho jeho slová mrzia. Nebol v pozícii, aby to urobil. Nikdy v takej pozícii nebude. Po chvíli sa odmlčal, narovnal.* Radšej ti ani nepoviem koľkokrát mi takmer spadla na zem! A koľkokrát som dostal od mamy po hlave za to, ako som ju zle držal. Ah, čo len z nej vyrastie pri mne. *Zasmial sa mierne.* Keď už ale si tu, čo tak dodržať náš sľub, ktorý sme si dali? Myslím, že po tých rokoch to konečne vyjde... *Vzhliadol k očami k nebu, ktoré bolo rozliate nad ich hlavami.* Ak chceš samozrejme. *Pozrel sa tentokrát na ňu, mierne sa usmial. Pamätal si ten deň ako včera. Bolo to toľko rokov dozadu, obaja boli ešte deti. Dnes nimi však nie sú.*