Lázně

*Dante si všímá, že Misaki je velmi zamyšlená a Dante se trochu začne opět ohlížet, protože jejich konverzace nebyla zrovna nejtišší.* "Sakra, doufám v to, že nyní nebude mít Misaki problém. Pokud bude mít problém, tak za to přijmu následky já, i když se to nejspíše Raikage-sama nebyl zrovna nepochválil.  No, ale alespoň jsme přešly to téma o srovnávání se. No i když, hodně by mě zajímalo, jak ti shinobi, kteří jsou mnohem silnější než ona. Musí to být nejspíše ti hrdinové z knížek, nebo podobné figury. No, možná bych si mohl zjistit, s kým se tak Misaki stýká a promluvit si s tím člověkem. Jak to říkala, Batsu? No, to jméno se nezdá býti zrovna využívané. No, budu si to muset zjistit, ze které vesnice je. Kdyby byl tady, z Kirigakure, bylo by to velice jednoduché, protože se stačí zeptat místních a říci, že jsem o něm slyšel mnoho věcí. Nebo se mohu poté zeptat i Misaki, až na to bude vhodná doba. No, pokusím se to nějak dobře zahrát, jen doufám, že bude Misaki shovívavá. No, neměl bych přemýšlet tak dlouho, aby si zase něco nemyslela," *pomyslí si Dante a poslouchá o těch misích.* No, bylo by super, kdybych byl alespoň na první misi s někým hodně zkušeným. Však víš, můj styl boje je takový otevřený a agresivní, takže bych nemusel dopadnout nejlépe, kdybych měl být já ten více iniciativní, *usmál se Dante, protože už viděl, jak by celý tým vedl do záhuby, protože Reisu by byl až moc tvrdohlavý. Když se však začne bavit o tom, co umí, Dante hlavně přikyvuje, protože má pravdu.* "Jak tohle všechno ví? To copak ten Batsu, se kterým chodila na mise, Hachimon ovládal? A jak ví o těch zdravotních věcech?" *Zamyslil se Dante, protože tohle se mu ani trochu nelíbilo. Nakonec se usměje, protože si vzpomene.* "No jo, ona je krom lovkyní odměn i medik. Vždyť mě při prvním tréninku léčila, když jsem byl v háji. Já jsem blbec, jak jsem na to mohl zapomenout," *pomyslil si Dante a trochu se usmál kvůli své bláhovosti.* No, abych pravdu řekl, když používám Hachimon, tak nemohu vůbec využívat chakru. Máš však pravdu, občas jsem udělal i to, že jsem prvně začal využívat ninjutsu a až poté přešel čistě do Taijutsu. A máš pravdu, jakmile i fáze s taijutsu skončí, pro tělo je to hodně velká zátěž a ty svaly začínají být trochu více namoženy, *odpoví Dante, avšak začíná shledávat v jejích očích nevyřčenou otázkou.* "No, mohl bych to zkusit teď, ne? Něco za něco, ale musím doufat, že to nevyzní moc drze," *usmyslil si Dante a usmál se na Misaki.* Misaki, očividně tě něco zajímá. Věř mi, že já mám také jednu otázku, na kterou bych chtěl znát odpověď. Takže se mě klidně zeptej na cokoliv a pokud to nebude nějaké tajemství, vše zodpovím, *pověděl Dante a pokračoval v cestě.*

*Když Misaki správně odhadne, co Hachimon dělá a dokonce podotkne, že to vlastně zažila, když tehdá trénoval on, ona a Reisu k tomu.* Jo, v podstatě máš pravdu. Z toho, co jsem zatím zjistil, tak tento styl boje sice dočasně pomůže a dá výhodu, avšak ke konci si za to vybírá svojí daň. Navíc, nemohu poté skládat pečetě a celkově, žádné využívání chakry. Je to asi stejný pocit, jako když jsi na úplném minimu chakry, jen s tím rozdílem, že tě ještě poté bolí celé tělo, *poví Dante, mluvíc ze své zkušenosti.* "Snad jsem to zformulovat dobře a nevyvolal jsem v ní ještě více nesrovnalostí. Sakra, na tohle by se tu hodil Zira. Ten by určitě věděl, jak jí odpovědět," *pomyslil si a vyslechl si její otázku. Byla to vskutku zákeřná otázka, na kterou tu vážně měl být Zira.* "No co, zkusím zatím mluvit za sebe a v budoucnu jí když tak dám echo," *pomyslí si a začne povídat:* No, dlouhodobé poškození to asi nemá, minimálně ne na úrovni, kde jsem nyní já. Je však pravda, že jsem si všiml, že při každém využití mi začala téct krev z nosu. Ale jednou jsem už musel do nemocnice kvůli tomu, že to bylo vážnější, takže vlastně ano. Má to neblahé dlouhodobé následky, pokud nevyhledáš lékařskou pomoc, *pověděl Dante a chvíli se odmlčel. V hlavě si začal skládat otázku, aby nevyzněl jako úplný dement.* No, zmínila jsi, že jsi chodila na mise s někým, kdo se jmenuje Batsu.. Myslíš si, že až bude po všem a někdy bychom se potkali, že by jsi mě s ním seznámila? Popisuješ mi jej jako velmi silného a schopného shinobi a mě by zajímalo, jaký vlastně je, *řekne velice nervózně Dante, protože má obavy, zda to není ten onen nukenin, který Misaki věnoval tu pečeť.*

No jo, ale to je tak se vším. Vše má své zápory i klady, své Yin a Yang, *pověděl Dante zamyšleně na její úvahu, protože sama tak zněla. Navíc, stále tu bylo to riziko, že by mu mohla potencionálně ublížit, proto zůstal obezřený. Když se dozví, že je Batsu vlastně zdejší a že Misaki mluvila i se samotným Mizukagem, ještě více to nadchne. Avšak je trochu zklamán tím koncem, že se s nimi bude muset bavit sám.* "No a sakra, tohle nevyšlo. Kdybych po chunninských zkouškách přišel za jedním z nich, co bych jim mohl nabídnout? Jaký by měli důvod se se mnou vůbec bavit. Však jim ani nestojím za pohled. Mizukage mě sice uvidí na zkouškách, ale pokud nebudu bojovat s nikým z Kiri, nemusí jej ten souboj vlastně zajímat," *propluje mu v myšlenkách a poté si povzdychne.* No jo, snad budu mít to štěstí, *dodá, protože nevěděl, co k tomu více říci.*

No jo, chakra je docela oříšek, ale ty jsi to vyřešila po svém a snad ti to bude procházet, *odpoví jí Dante, protože jí to doopravdy přál. Nechtěl jí spatřit v Bingo knize, jako tam viděl svého otce.* No samozřejmě, avšak jsem to nemyslel nyní. Třeba až budu starší a budu alespoň Tokubetsu Jounin, nebo Jounin. To už by si mě snad všimnout mohli a možná bychom prohodili pár slov, *zamyslí se Dante a když Misaki zmíní trénink, najednou se napřímí, připravený k běhu.* Trénink.. Sensei.. Do háje, však jsem tam měl jít přímo z hotelu.. Naštěstí je oblast blízko, ale už musím jít. Hlavně, ať Tě štěstí ochraňuje, *zvolal Dante a rozeběhl se pryč, směrem tréninková oblast.*

*Pomaly s jej dozorom za rúčku vošla do priestoroch kúpele s dozorom. Bola to mladá služobná, ktorá sa venovala v záležitostí Ayako, keď mama nemohla. Pomáhala jej obliekať sa, keď chcela do kimona, česať zložitejšie účesy. Občas s ňou robila aj zložitejšie úlohy na akadémiu, tej povinnosti sa však zbavila keď sa Ayako stala jednou z najmladších geniniek v kirigakure.* Ayako-san, vybavím to a môžeme ísť. *Usmiala sa na malú Ayako a začala vybavovať veci ohľadom vstupu už u skúsenejších shinobi, ktorí sa miesto plnenia misii venovala tomuto vo voľnom čase. Netrvalo dlho a obe mohli prejsť do šatní, kde sa vyzliekli a pred vstupom najskôr umyli, potom vliezli do teplej vody, kde bolo mnoho žien. Nebola to až taká teplá voda, taká primeraná aby sa detskému telíčku nepriťažilo. Služobná si sadla len la kraj, ponorila nohy, zatiaľ čo Ayako do vody vliezla úplne.* Nebudeme dlho ale, Ayako-san. Stále si moc malá na takéto veci. *Pousmiala sa na ňu.* Dobre. *Prikývla. Čierne dlhé vlásky mala v komplikovanom no cez to peknom drdole, aby ich nemala mokré. Chvíľu tam obe sedeli a rozprávali sa o mnohých veciach, čím by chcela byť Ayako, pretože mala pred sebou už len chuuninské skúšky, no nakoniec sa vybrala pre malý zákusok pre ne dve a tak tam budúca hlava klanu Quincy zostala sama. Usadila sa a povzdyhla.* Konečne chvíľa voľna. *Posledné dni sa dosť učila a cvičila. Nemala čas ani na kreslenie.* Chýba mi kreslenie. *Zamrmlala a rúčkami pohladila teplú vodnú hladinu, než do ňou prstami začala tvoriť pomyselné obrazce.*

*Naomi ležala v horúcej lázni, s krkom opretým o okraj a zavretými očami. Svoje po zadok dlhé vlasy mala vypnuté do mierne strapatého drdolu. Užívala si teplú vodu a pri tom aktívne ignorovala svoje okolie. Ženy a dievčatá okolo - ak už spolu prehodili nejaké slovo, väčšinou hovorili tichým hlasom, no inak tu bola prevažne väčšina čo proste len sedela na svojom mieste so zavretými očami ako Naomi. Zo začiatku ju prekvapilo, že tam bolo toľko žien a bola z toho nervózna, no vo finále bola rada, že to skúsila, že sem zašla. Bola to jej prvá návšteva lázní v živote a hoci ak trochu dúfala, že tu bude sama.. rozhodne toho neľutovala. Oči pootvorila až keď do miestnosti vošlo mladé dievčatko, ktoré teda rozhodne nešepkalo - odhadom mala tak o 4-5 rokov menej ako ona sama. Naomi sa zdalo sa, že prišlo s maminkou a keďže sa veľmi nesnažili byť potichu - tak Naomi aj ostatné ženy v lázni mohli počuť o čom sa bavili. Plavovlasá žena čo sedela po pravici Ayako na dievčatko prekvapene pozrela keď sa začala rozprávať sama zo sebou - aspoň tak to pôsobilo keď si šomrala niečo o kreslení. Naomi mala už zase zavreté oči a bola stratená vo svojich myšlienkach. Zmienka o kreslení jej pripomenula čas strávený v Kumogakure a Kosukeho.. dumala nad tým, či sa prihlásil na tohtoročné chuuninské skúšky a viedla vnútronú hádku ohľadom toho či sa má zastaviť v Kumo cestou z Kiri alebo nie.*

*Ona v kúpeľoch nebola prvýkrát. Síce do tých verejných chodila málo kedy. Väčšinou si niečo podobné dopriala doma, väčšinou však len s mamou, keď išli svoje tela hýčkať a robiť sa peknými, aby im celý svet mohol závidieť. Toto sa na ňu rozhodne nalepilo zo strany mamy. Dbanie o svoj vzhľad. Ako sa správne obliecť, nechať si učesať vlásky, postarať sa o svoju pleť, čo jesť, aby si pochutila, no pritom veľa nepribrala. Zo strany otca podedila jej povahu, hoc si teraz brblala pre seba. Mala radosť, ktorú veľmi nedávala najavo. Zbavila sa všetkých povinností, dnes ju nič neťažilo a prvé čo chcela potom, čo ráno dokončila posledné veci bola dobrá kúpeľ. Pribudol však návrh k tomu, či si spoločne nezájdu sem a aj keď najskôr váhala, nakoniec prikývla. Doma bola zavretá už pridlho. Dokonca dlho nenavštívila ani jej obľúbené miesto o ktorom vedela len jedna jediná osoba na svete okrem malej Ayako - babička. Ucítila na sebe pohľad a tak sa na ňu otočila, venovala jej pohľad bez emócii, než si začala venovať znovu svojho. I teraz vyzerala viac menej ako bábika s havraními vlasmi a uhľovými očkami s bledou pleťou z nedostatku slniečka. Na krku sa jej hompáľal náhrdelník s príveskom prvého Staru, ktoré kedy bolo. Bolo síce nebezpečné pre retiazku mať ju na krku a ponoriť sa s ňou, o to viac bola ale opatrnejšia, aby sa tak nestalo. Voda bola príjemná, teplá, páčilo sa jej tu, aj cez to, že tu bolo oveľa viac žien, než bola zvyknutá.* Chýba mi i cvičenie s Ayumom. *Cvičila teraz veľa s tatom, či sama. Hlavne sa veľa učila, aby mala niečo v tej svojej malej hlavinke. Predsa len, zložila geninské skúšky skôr než mnoho detí z jej triedy a tak tu bolo otázne, či bude dostatočne pripravená na písomný test u chuuninských skúšok a tato sa chcel postarať, aby prešla i druhým kolom bez problému a potom tu bolo ešte tretie kolo, na ktoré sa musela viac menej strategicky pripraviť sama. Jej pohľad vyzeral trochu smutnejšie, hlavne, keď sa služobná stále nevracala. Ucítila na sebe ďalšie pohľady. Do očí jej však padlo dievča, rúžové vlasy mala v strapatom drdole... mohla byť o niekoľko rokov staršia než sama Ayako, no v tejto chvíli jej prišla ako najlepšie možnosť a tak sa k nej vydala. Možno trochu komicky keďže sa jej v tej vode zle kráčalo, no po patričnej snahe sa usadila kúsok od dievčaťa a tam čučala. Začala sa znovu venovať kresleniu obrázkov na vodnej hladine, ktoré videla len ona. Sem tam sa nepatrne pozrela na dievča. Cez to, že bola povahovo po otcovi, ešte stále bola v tom veku, kedy bola nesmelá, aj keď na jej rúčkach už dávno bola krv jej bývalého spolužiaka Hirokiho, ktorého zabila na geninských skúškach.*

*Ako tak so zavretými očami premýšľala nad Kumogakure a ľuďmi čo tam spoznala - ešte hlbšie sa ponorila do svojich spomienok. V tom ale započula vodu kúsok vedľa seba vydať atypický zvuk a keď otvorila oči tak tá snehulienka, ktorá predtým bola oproti - bola zrazu vedľa nej.* Oh... uhm ahoj? *Zažmurkala zmätene a posadila sa vzpriamenejšie nakoľko predtým takmer ležala. Pozrela sa zo strany na stranu hľadajúc maminu s ktorou sem to dievčatko prišlo a keď tu nebola, vydedukovala, že sa asi nudí. Keďže bola Naomi z tu prítomných najbližšie veku toho dievčatka - hádala, že asi preto si ku nej prisadla.* Čo to kreslíš? *Opýtala sa jej s milým úsmevom. Dievčatko bolo približne vo veku Renza, ktorého strážila a keďže s ním mala veľmi dobrý vzťah - hádala, že to "s deťmi" tak nejako intuitívne vie.*

*Ako si myslela, v blízkosti niekoho približne jej veku sa cítila o niečo lepšie. Zaujímalo ju, prečo to Yue toľko trvá. Možno veľká rada? Možno kým to pripravia tak to potrvá dlhšie? Stratila sa v chodbách, či sa stalo niečo, čo ju prinútilo malú Ayako nechať samú? Keď k nej dievča prehovorilo, zdvihlo k nej očká. Na jej výraze neboli žiadne emócie, trochu nezvyk u malých detí, no mala to v génoch a jedine, kedy vedela prejaviť svoje emócie bolo pri ľuďoch, ktorých poznala a ešte k tomu viac menej len v sídle alebo niekde, kde boli sami.* Ahoj. *Pozdravila ju naspäť, než sa jej tvár naspäť otočila k hladine vody, kde začala kresliť. Trénovala si ďalší obrázok pre tatina. Mali tam byť všetci, babička Nanty, dedo, vedľa nich tato a vedľa tata zase mama a pri nej babička. Pod tatom bude stáť Ayako a pod mamou zase Suguro. Za nimi plánovala nakresliť sídlo klanu Quincy, kde bývala.* Trénujem na rodinný obrázok pre tatu. Keď spolu cvičíme vyzerá smutne a unavene, pretože potom uteká na riešení klanových záležitostí. *Zamrmlala, možno sa trochu posťažovala. Ale bolo to tak, zakaždým čo posledné dni spolu docvičili, tak utekal pracovať. Chcela ho tým trochu povzbudiť. Vedela, že má všetky jej obrázky v pracovne. Najviac ich mala snáď od Ayako len babička Rias a babička Nanty s dedom. Otecko s maminkou ich mali pomenej a Sugurovi keď nakreslila, tak si ho odložil, no vedela, že ich má tiež. Ešte doteraz si pamätala, ako vypenil, keď jeden z hnusákov z bývalej Hirokiho party roztrhli a Suguro sa po nich vrhol.*

*Naomi zmätene zažmurkala keď ku nej dievčatko zdvihlo svoje tmavé oči a pri tom mala poker face. "Veď.. to ona prišla za mnou tak prečo sa na mňa teraz diva ako taký malý vrahúnik?" *Napadlo jej a ak by boli v kreslenom komikse pravdepodobne by sa jej vedľa tváre vytvorila veľká kvapka. Dievčatko sa Naomi však ďalej zverilo s tým, že trénuje kreslenie .. chcela sa jej opýtať či by nebolo lepšie trénovať na papieri, no zahryzla si do jazyka. Táto Snehulienka bola vo veku Renza ktorého v minulosti strážila a veľmi dobre vedela aké je podobné mudrovanie nepríjemné pre deti v jej veku.* Oh to je od teba pekné. Určite bude rád. *Zašomrala a dívala sa pri tom na ukazováčik tej malej, no nevedela z jej pohybov odkukať vôbec nič. Naomi svojmu otcovi tiež kreslila obrázky, no neverila si, že sú dosť dobré a tak mu nikdy ani jeden nedala. Spomienka na jej detstvo ju zabolela nakoľko sa v nej automaticky mihla Naotova tvár a tak chvatne zažmurkala a pokúsila sa ukotviť svoju pozornosť v prítomnosti.* Uhm, máš veľkú rodinu? *Opýtala sa jej tichším hlasom aby nerušili ostatné ženy v lázni.*

*Malá bola neškodná. Aspoň v ista slove zmysle, bola predsa len dieťaťom, čo podstúpilo krvavé geninské skúšky zopár mesiacov po príchode na akadémiu. To všakmala za sebou a považovala to za nepríjemnú spomienku v jej živote, ktorá ju posunuka o krok bližšie k tomu, čo chcela. K jej želaniu otcka, jej snu viesť jej klan. Ak sebu samú mohla nazívať kunoichi, potom sa už mohla skutočne dívať v pred na to raz niesť titul: Hlava klanu Qiuncy. To bolo jediné po čom túžila, jediné, čo hodlala nateraz dosiahnúť. Bolo to ako na dosah ruky, cez to s pribúdajúcim časom sa tá medzera medzi tým nehla. Ba čo, mala pocit, že ešte stupňuje? Pokrútila nad tým nečakane hlavou, viac sa k tomu nevracala a svoju pozornosť venovala čiste rúžovlasému dievčaťu, ku ktorému sa presťahovalo.* Tato si vždy necháva moje obrázky v pracovni. Vždy keď tam nakúknem, je tam každý jeden. *Mierne a na krátko sa pousmiala. Nebála sa, že by sa mu nepáčil, dokonca aj ten úplne prvý, ktorý nakreslila a nepamätala si naň veľmi mal v pracovni na stolíku. Každý doma mal jej obrázky rád. Dokonca aj Suguro, čo presedel celé dni len nad komiksami, ktoré mal v izbe, či naháňaním dievčat v triede alebo mimo nej.* Mám. Babička Nanty, dedo, tato, mama, brat Suguro-kun, babička Akane. *Vymenovala jej všetkých, ktorí budú na obrázku bez váhania. Bolo toho dosť a bude to jej najväčšie majstrovské dielo doteraz! Preto najskôr trénovala takto, než sa vrhne na trénovanie na papieri a potom na ostro.*

*Dievčatko po slovách čo jej Naomi povedala nečakane pokrútilo hlavou. Následne sa ružovovláska zatvárila ešte viac zmätene potom čo začala tá Snehulienka hovoriť, že si jej ocko necháva všetky jej obrázky. Nejak Naomi teda tá jej prvotná reakcia nedávala zmysel ale teraz nad tým len v duchu mávla rukou. Už takto bolo to dievčatko čudné tým, že takmer vôbec nepoužívala mimiku. Naomi napadlo, že je možno postihnutá alebo, že sa jej stalo niečo zlé.. a tak sa rozhodla byť na ňu ešte milšia.* Oh skutočne? To je rozkošné. *Odvetila s trošičku kŕčovitým úsmevom.. keď tmavovláska začala menovať členov jej rodiny a Naomi spoznala jedno z tých mien - v mysli sa vrátila ku dňu kedy spoznala jej brata.. Sugura. Rýchlo však zažmurkala aby sa v spomienkach nestratila a nahla hlavu mierne na stranu.* Vás je teda doma plno. *Poznamenala veselým hlasom.* A ako sa voláš ty? *Opýtala sa jej.* Ja som Naomi. *Predstavila sa.*

*Ayako s tým mala problém. Doma sa smiala, plakala, prejavovala hnev jedna radosť, objímala tatu, mamu, babičku a občas i brata, no ako náhle opustila steny domu, čo i len do klanovej štvrti, ako by sa tie všetky emócie vytratili a ona bola len čisto živá bábika, ktorá vnímala svet. Keď išla niekam s mamou, či s niekým iným z rodiny, dokázala sa prejaviť len čiastočne. Bola v tomto celá po svojom otcovi. Hovoril jej to každý. Zdedila síce po ňom len jedno kg, stále po ňom mala vzhľad a jeho povahu, ktorá sa stále vyvíjala. K obrázkom len prikývla a naďalej kreslila na teplú vodnú hladinu. Bolo príjemné byť tu, cez to sa cítila nesvoja, čo nedokázala dať dostatočne najavo. Kde bola? Mala ísť zobrať len zákusok a nie sa tu stratiť a nechať Ayako samú. Čo ak by sa utopila? To by sa síce nestalo, ale aj tak! Nechať malé dieťa samé v cudzími na tak dlhú dobu. Tato sa bude hnevať, keď sa to dozvie.* A ja Ayako. *Predstavila sa i ona. Vždy keď povedala svoje celé meno, tak sa jej deti zľakli, pretože klanové meno niesla len modrá krv, nikoli smrteľník. No aj Naomi sa predstavila len pomene, tak sa v tomto cítila slobodnejšie a vítajnejšie.* Si z tadiaľto, Naomi? *Spýtala sa jej. Bola dosť zhovorčivé dieťa aj napriek tomu, že to na jej mimike a gestikulácii nebolo vidieť.*

*Usmiala sa na ňu aj keď tá malá ľadová kráľovná bola stále bez výrazu.* Veľmi ma teší Ayako. *Kývla hlavou nakoľko teraz keď boli nahé vo vode - tak sa inak pozdraviť veľmi nedalo.* Oh, nie nie som. Pochádzam z Iwagakure. *Vysvetlila jej s jemným úsmevom, a opäť sa oprela o stenu jazierka.* Som lovec nukeninov. *Vysvetlila jej - na čo sa na ňu kútikom oka pár žien pozrelo. Samozrejme, vyzerala byť príliš malá na takéto povolanie.* Čo ty Ayako-chan? Pochádzaš z Kiri? *Zaujímala sa, samozrejme od Sugura už nejaké informácie mala, no takto si aspoň môže overiť ich pravdivosť a ... aspoň im neviazol rozhovor.*

*Bola a stále bude. Taká už bola. Po otcovi si odniesla jednoducho veľa, no mama ju aspoň učila tým ženským veciam, ako by mala dobre vyzerať na vonok, aj keď sa vydala cestou kunoichi.* Aj mňa teší. *Hoc to tak možno dvakrát nevyzeralo. No skutočne bola šťastná, že sa s niekým rozpráva. S iným dievčaťom, hoc jej prišla o niečo staršia než bola samotná Ayako. Keď sa jej opýtala z kadiaľ je, dostalo sa jej odpovedi. Iwagakure.* Tá spadá pod ríšu Kou. *Zamrmlala, ale Naomi ju stále mohla počuť.* Musí byť fajn byť lovcom nukeinov. Aj keď. Nie je to nebezpečnejšie, keď je vonku stále tma a okrem nukeinov tam behajú i monštrá? *Spýtala sa jej. Mala tu otázku na jazyku takmer ihneď.* Pochádzam z Kiri. *Prikývla.* Čo ťa priviedlo sem? *Naklonila trochu hlávku, to však bolaa jediná vec, ktorú dala najavo,*

*Síce povedala, že ju tiež teší, no stále sa tvárila tak ... nijako až to bolo Naomi trochu smiešne. Bolo to skrátka pre tak malé dievčatko neprirodzené. Zachovala však pokoj ako skutočná mladá dáma a nedala na sebe nijako znať, že ju Ayako svojim správaním dostala do pomykova. Nemohla si ale pomôcť a v duchu ju neustále porovnávala so Sugurom. Na to, že boli .. asi dvojičky tak bol každý z nich úplne iný. Nie len vlasy, oči ale aj povaha.* Správne, vidno, že si dávala na hodinách v akadémii pozor. *Pochválila ju keď správne zaradila kam Iwa patrí.* Je to fajn. *Prikývla.* Hoci by pre niekoho mohol byť tento .. nomádsky spôsob existencie trochu osamelý, ja som na samotu zvyknutá. *Priznala pohľad sklopila ku vodnej hladine.* Okrem toho na cestách spoznávam veľa zaujímavých ľudí.. *Ako to povedala pozrela sa na Ayako a žmurkla na ňu trošku sprisahanecky aby jej bolo jasné, že ju pokladá za "zaujímavého človeka". Naschvál ju neoznačovala ako "dieťa".. pretože sama nemala rada, keď jej hovorili "malá" a tak podobne.*

*Nad tým čo povedala sa však na moment zamyslela.* Ťažko povedať či je to nebezpečnejšie alebo nie... nezažila som časy kedy by tomu bolo inak. *Hlesla a trochu sa uchechtla nad tým ako ju Ayako zasypávala otázkami - bola zvedavá ako ona sama.* Prišla som sem a dúfam, že nájdem stopy.. v Iwe mi povedali, že nukenina, ktorého stopujem naposledy zahliadli v blízkosti Kiri.. a keďže som týždeň cestovala sama, zastavila som sa v meste aby som trochu načerpala síl. *Priznala.*

/Pardon, odoslalo sa mi to predčasne/

*Jediné čo ju spájalo so Sugurom bola ich spoloční rodičia a shouton. Nič viac. Obaja boli úplne iní. Cez to však spolu dobre vychádzali. V rodine plnej lásky, kde sa i napriek tomu, že Suguro po tatovi zdedil viac než Ayako nerobili rozdieli a aj cez to všetko bol to práve Batsu, kto podporoval Ayako, aby sa stala budúcou hlavou klanu. Ayako ani na nič na svete nenapadlo, že by mohla poznať jej brata. Kiri bola predsa len veľká a aká bola šanca, že natrafí práve na Sugura?* Veľa som sa toho učila ako samouk. *Povedala. Predsa len, akadémiu dokončila ako najmladšia z triedy a ešte skôr než jej brat. Teória jej išla, v ninjutsu bola tiež oveľa viac popredu než ktokoľvek z triedy... nebolo teda potrebné, aby tam sedela vtedy keď nemusí. Aj keď jej mnoho vecí z dejín chýbalo, ale to dohnala rýchlo, keď ju k tomu donútil tato, keďže to malo byť niečo, čo mala ovládať stopercentne a tak to všetko dohnala doma.* Nikdy som nepremýšľala, že by som išla touto cestou. *Sama Ayako vyhľadávala samotu. O tom nasvedčovalo aj jej obľúbené miesto, plné chladu a temnoty, kde nebolo ani jednej živej duše v okolí. Zabudnuté, postihnuté časom.* Akých napríklad? *Položila otázku.* Ktorí boli pre teba zaujímavý? *Spýtala sa jej. Pre každého mohol byť daný človek iný. Zaujímavý, nudný, nepríjemný, nesympatický. Ona sa s nikým takto nestretávala, veľmi sídlo kde žila neopúšťal a keď áno, tak len tam, kde sa cítila slobodná alebo s mamou, Sugurom alebo s niekým len tak na prechádzku. Žmurknutie jej takmer ihneď došlo - nebola hlúpa, naopak chytrá po maminke a ockovi. V čom však bola zaujímavá? Ona sa vnímala úplne normálne a jej okolie tiež. Nikto jej nepovedal, že je divná, či zaujímavá. Na akadémii im nerobili ani zle preto, aká bola, ale kým bola. Budúca hlava klanu Quincy, život mala podľa nich jednoduchý, zatiaľ čo oni dreli. Cez to však Hirokimu na geninských skúškach ukázala, že i ona na sebe tvrdo pracovala, učila sa, trénovala, rovnako ako on. No bola to ona, kto opustil arénu ako živá a nie on. K jej odpovede prikývla. U služobnej počula, ako deti - ktoré sa narodili v tejto večnej tme nazývala Deťmi noci. Niečo do seba to malo. Nikdy nepoznali slnečný svit a kto vie, či niekedy spoznajú. No aj keby... to, že boli Deťmi noci sa nikdy nezmení.* Môžem vedieť prečo po tomto jednom toľko pátraš? *Bola to citlivá otázka, ale čakal, že to Naomi vezme tak, že i ona bude môcť takú jednu položiť zase naspäť malej Ayako.* Dúfam, že sa ti sily naberajú dobre. *Popriala jej, aj keď to na jej hlase i mimike vôbec nebolo poznať. Kto vie, či to myslela úprimne alebo len povedala zo slušnosti.*

*Zaskočene zažmurkala.* Ako samouk? Nechodila si snáď na akadémiu? Alebo ťa učili doma? *Zaujímala sa. Nevedela ako to chodí v iných dedinách a tak by sa o tom rada dozvedela viac.* Tomu rozumiem.. ak máš v dedine ľudí a veľkú rodinu či povinnosti - nie je to pre teba ideálne povolanie. Domov sa človek nemusí vrátiť aj mesiace.. *Vysvetlila snehulienke s úmsevom a keď sa jej opýtala kto bol pre ňu zaujímavý - pred očami sa jej mihlo niekoľko tvárí.* Každý je zaujímavý svojim vlastným, špecifickým spôsobom.. nemyslíš? *Nahla hlavu na stranu.* Ninja nemusí byť zaujímavý len svojim vzhľadom či schopnosťami ale aj svojim životným príbehom, tým čo videl a zažil.. tým koho poznal. Mám v hlave toľko zaujímavých osobností, že mám chuť o nich spísať knihu.. zbierku skutočných príbehov. *Uculila sa nakoľko sa o tom bavila aj so Sugurom.* Asi by som radšej detaily o tom nukeninovi nerozoberala. Ani o pátraní ani o ničom.. vieš, jeden si nemôže byť nikdy istý. *Žmurkla na ňu trochu sprisahanecky a potom si so spokojným úsmevom povzdychla.* Pozri sa na mňa, čo myslíš? *Vydala spokojný vzdych a ponorila sa hlbšie do bubliniek s blaženým výrazom. Naschvál trochu "zveličovala".. aby malú pobavila.*

*Zakrútila hlavou nesúhlasne. Hoc na jej tvári sa stále nič neprejavilo.* Nie. Môj brat je stále študent na akadémii, no ja už som genin. Spravila som skúšky, ako najmladšia z triedy, ale stále som toho veľa vedela len obecne a tak to bolo treba dohnať samo učením z môjho pohľadu. Taktiež sa musím naučiť mnoho iných vecí. *Vysvetlila jej, ako to má. Bola najmladšiou geninkou v Kiri. Na akadémii sa nudila, no čo pozerala, tak jej veľa vecí časom vypadlo a niektoré veci naopak ani nevedela. No aj tak bola dostatočne schopná a vedela si poradiť.* Nevadilo mi ísť i na niekoľko mesiacov, či rokov mimo Kirigakure a spoznávať svet. Zameriavam sa však na niečo iné, omnoho dôležitejšie a väčšie. *Bola dedičkou klanu, hoc tam vonku mohla prísť k novým informáciám, či schopnostiam, stále tu bolo však to, že musela trénovať. Pilne trénovať, aby mohla viesť svoj klan v budúcnosti. Nerobilo jej to problém, no bola presvedčená, že by mala najskôr dlhé roky trénovať, spoznávať svojich ľudí, ktorí sa budú na ňu jedného dňa spoliehať. Musela sa učiť i iné veci, ktoré jej v tomto budúcnosti pomôžu. K tomu, že je každý zaujímavý svojim vlastným spôsobom prikývla. Bola to pravda.* Ja žiadnych takých nepoznám. Veľmi z klanovej štvrti nechodím preč a tam sa nikto cudzí tak náhle neukazuje. *Okrem zopár ľudí, ktorí pracovali spoločne s tatom, ale tí tam chodili len kvôli práci a potom utekali preč.* Nepovieš mi niečo o niekom? *Bola to prosba, no nebolo to tak povedané. Bola zvedavá, chcela počuť jeden, mono dva z príbehom o ktorých chcela niečo napísať. K nukeinovi znovu prikývla. Chápala to, akceptovala. Nie je nie, tajné veci mali zostať tajnými a nikomu nepovedanými.* Myslím, že potrebuješ viac odpočívať, Naomi. *Povedala, no pobyt v teplej vode by jej mohlo prospieť tiež a potom poriadny spánok.*

*Usmiala sa keď sa Snehulienka pochválila ako šikovne predbehla svojho brata a ostatných v Akadémii. Veľmi jej to pripomenulo ju samú. Naomi tiež skončila akadémiu skôr, bola najmladšia aj na chuuninskych skúškach a napriek tomu všetky tri úlohy zvládla s plným počtom bodov. Nezvykla sa však svojimi úspechmi chváliť a tak to neurobila ani teraz.* Páni, Ayako tak to ti gratulujem.. určite sa chystáš aj na najbližšie chuuninske skúšky, že? *Usmievala sa a stále s jemne zvlnenými perami počúvala jej rozprávanie o dôležitých a väčších veciach. Možno by to z úst takej žabky znelo komický no s neprirodzene pôsobiacim výrazom malej Snehulienky sa ju rozhodla brať vážne a teda si ju nedoberala.* Fíha a čo je také dôležité na čo sa chceš zamerať? *Opýtala sa jej a tak nejako predpokladala, že nepôjde o žiadnu vec o ktorú by sa normálne malo dieťa v jej veku zaujímať. Následne sa trošku uškrnula keď od nej mala chcela nejaké príbehy ... Nebola to prosba, skôr žiadosť - posobila trochu panovačne.* Možno keď mi povieš čarovné slovíčko.. nájdem jeden dva príbehy o zaujímavých osobách čo som stretla na svojich cestách. *Žmurkla s priateľským úsmevom na Snehulienku a čakala či ju skutočne poprosí.*Dovtedy sa budem radšej riadiť tvojou radou.. a budem viac odpočívať. *Ako to povedala, oprela si hlavu a privrela oči pri čom po Ayako nenápadne pokukávala. Naomi bola slušne vychovaná s tak nejako .. očakávala, že s ňou slušne budú jednať aj ostatní.*

*Rada sa chválila, to bolo isté a ešte viac pokiaľ išlo o ňu a brata. Predsa len, z rodiny to bola ona, kto bol najslabší, preto ho chcela predbehnúť, zosilnieť... urobiť si náskok, no nechcela popri tom i prísť o vzťah s ním a tak sa jej i napriek tomu všetkému snažila dodržiavať. Nevedela ako dopadnú jej chuuninské skúšky, no bude sa snažiť. Koniec koncov, bude s ňou i Hiroki a to jej dodávalo istú nádej, že všetko dobre dopadne. Kto by len mohol tušiť, že sa šeredne mýli. Ku skúškam prikývla, chystala sa a to pilne. Učila sa, cvičila, nestrácala ani chvíľku voľného času... i keď teraz... teraz to bol rozhodne oddych! Zaslúžený oddych po ťažkej práci. Nič viac, nič menej. Chystám. Pokiaľ po jej boku bude stáť Hiroki, určite ich zvládne na jednotku s hviezdičkou. Predsa len, Suguro nemohol ísť a u rodičov si nebola istá, či na ňu budú mať čas. Práca, práca a práca. To bolo to jediné, čo u nich videla. Ako dedička klanu Quincy sa pripravujem na to, aby som mohla byť raz dobrou vodkyňou. Skutočne sa snažila. Občas keď sa prechádzala, zastavila, pomohla s maličkosťami jej ľuďom aj keď jej hovorili, že to zvládnu. Občas sa s nimi porozprávala o vážnych veciach, o tom, čo ich trápi aj keď zatiaľ nemala silu na to, to zmeniť. Robila čo len mohla, chcela, aby ju mali radi, aby boli ako veľká rodina svojim vlastným spôsobom, aj keď nikdy nebude tak silná ako jej tato alebo brat.* Prosím, povedz mi zopár príbehov. I ona bola zvedavá a stále dieťa, ktoré milovalo príbehy i keď sa už teraz zameriavala na väčšie ciele. Nerobilo jej to problém povedať, bola dobre vychovaná, prosila i služobné, keď sa jej nechcelo robiť jedlo alebo ustlať posteľ. Rozhodne vedela, čo je to slušnosť. Ayako sa viac ponorila do vody, upierala svoje havranie očká na Naomi a trpezlivo vyčkávala na to, kým začne jeden z jej príbehov.*

Tak to ti budem držať palce. *Odvetila keď jej Ayako povedala, že sa chystá na chuuninske skúšky. Potom sa Naomi pochválila so svojim titulom a budúcnosťou, ktorú ma tak nejako predurčenú vďaka tomu, že sa narodila vodcovi klanu.* Páni, to je veľmi zodpovedná rola. Čím je váš klam výnimočný? *Opýtala sa jej aby nebola jediná čo rozpráva. Niečo málo už vedela od jej brata ale ako správny shinobi si rada veci overuje. Teraz bol ale čas na príbeh! Naomi sa na chvíľu zamyslela.* Myslím, že s prvým príbehom nemusím ísť ani za hranice mojej rodnej dediny, Iwagakure. *Ako to povedala zasnene sa usmiala.* Keď som bola približne v tvojom veku.. nemala som veľa priateľov. Môj život sa točil len okolo tréningov a starania sa o domácnosť a brata. Otec je generál v Iwe a teda mal vždy veľmi veľa povinností. Tak či tak - o tom tento príbeh nieje. *Uculila sa.* Keď som bola v jeden tmavý deň na svojom obľúbenom mieste, opustenom zábavnom parku... spievala som si pesničku a v tom sa ku mne niekto pridal! Bol to oveľa starší chlapec so snehovobielou pokožkou, bielym hovoriacim havranom na ramene a ver či nie - jeho tvár a krk v týchto častiach, *ukázala si na lícnu kosť.* Zdobili zlaté hadie šupiny! *Ako to povedala, srdce jej na moment zovrelo - zacnelo sa jej po Sorovi.* V tej chvíli som si myslela, že je to buď monštrum alebo boh. No ukázalo sa, že je to Shinobi z Konohy, ktorý bol v meste aj so svojím bratom. Je to veľmi odvážny muž, ktorý by za svoju rodinu položil život. *Len čo to povedala usmiala sa na Snehulienku.* Čo keby si mi teraz povedala príbeh ty? O problémoch ľudí čo si už stihla riešiť vo svojom klane. *Navrhla, prišlo jej to ako fér obchod.*

Ďakujem. *Pokývla hlavou, keď jej popriala veľa šťastia na skúškach, i keď si Ayako verila, keďže vedela, že na svoj vek je silná. Jednoducho sa toho nebála. Cvičila každý deň a bolo to jednoducho na nej vidieť. Aj keď by si želala trochu viac potrénovať chakru, ktorá ju v dosť veciach brzdila. Ona však niečo časom vymyslí, teraz sa musela venovať iným veciam a cvičiť ako len mohla.* Môj klan je výnimočný so skvelou manipuláciou chakry a veľkou citlivosťou na ninjutsu. Z akého klanu si ty, Naomi? Spýtala sa jej.. Čítala o klanoch z rôznych dedín, no v poriadnom boji nevidela techniky žiadneho z nich. Upustila však od ostatných vecí a počúvala dievčinu, ktorá jej začala rozprávať príbeh, ktorý si mladá kunoichi od tej staršej a skúsenejšej vypýtala. Jej život bol v mnohých oblastiach podobný a cez to rozličný. Jej život sa točil okolo tréningov, tiež nemala veľa kamarátov - skôr jedného jediného, no o domácnosť sa nikdy starať nemusela rovnako ako o brata, keďže na to boli služobné a služobní, ktorí slúžili v ich dome, v tom najväčšom v klanovej štvrti. Starali sa o ňu, rovnako i o brata, žila viac menej v prepychu a nemusela sa zaťažovať inými vecami, len sa sústredila na svoju budúcnosť.* Hovoriaci havran? Niečo také existuje? A zlaté šupiny na tele? *Pripomínalo jej to klan Dokusei o ktorých čítala, že niečo také majú, ale nikdy nikoho takého nevidela a ako ju Naomi uvedomila, že je z Konohy, musel to byť člen klanu Dokusei. Znelo to zaujímavo, ona nikoho, kto by nebol z Kiri veľmi nestretávala, ba Naomi bola medzi tými prvými, ktorí boli z niekadiaľ.* Musel to byť veľmi zaujímavý chlapec, s veľmi pekným hlasom, takým, akým máš ty, že? *Hlas Ayako nikdy nebol na spev, boli tu veci, ktoré z jej úst nezneli falošne, no tiež tu bolo mnoho vecí, ktoré by nikdy nemala spievať. Za to ale vedela krásne kresliť na jej mladý vek a rozhodne sa kresbe hodlala venovať i postupom času popri tom všetkom.* Zatiaľ nič veľké... len menšie spory, ako boje medzi deťmi, keď sa pohádali, kvôli hlúposti a začali sa medzi sebou handrkovať a biť. Musela som ich oboch chytiť do genjutsu, keďže nechceli počúvať a vyriešiť to s rozumom. Zamumlala mierne nahnevane, keďže ju najskôr ignorovali a ďalej sa do krvi bili.* Ale potom sme to spoločne vyriešili. *Povedala jej zase príbeh o tom, aký problém Ayako riešila.*

*V hlave si dala malú poznámku: Kirigakure, klan Quincy - skvelá manipulácia s chakrou a citlivosť na ninjutsu.* Pochádzam z klanu Kashiko-sa, jeho členovia sú veľmi múdri a bystrí - až niekedy pôsobia arogantne a nafúkane. *Trošku sa ku nej nahla a stíšila hlas.* Ak tak budem niekedy pôsobiť, prosím informuj ma o tom, dobre? *Pošepla a potom sa so širokým úsmevom vystrela.* Môj klan, Kashiko-sa, bol spoluzakladajúci klan Iwagakure. Sú celkom významní a vďaka svojej inteligencii veľa starešinou robí poradcu Tsuchikagemu. *V hlase mala hrdosť. Potom sa usmievala nad reakciu Ayako ohľadom jej rozprávania o Sorovi.* "Stále je to veľmi zaujímavý chlapec." *Pomyslela si tak trochu "zaláskovane" ako len dievča môže spomínať na objekt svojej platonickej lásky. Navonok sa však len začervenala a prikývla. Debatu radšej rýchlo stočila niekam inam.* Ten hovoriaci havran bol jeho Kuchiyose, volá sa Shisha a je naozaj múdry! *Vysvetlila snehulienke a potom so záujmom počúvala jej príbehy. Bola škoda, že to viac nerozviedla.* Kvôli akej hlúposti napríklad? *Usmiala sa.* "A ako si to vyriešila?" *Chcela proste detaily.*

*Klan Kashiko-sa, v Iwagakure no sato klan slávny a chytrý, pôsobiaci viac nafúkane a arogantne, cez to sú ale chytrí a bystrí. Značný súper. Ale jej tvárička to nedala poznať. Naomi-chan sa jej zdala byť milou, pravým. Preto bez problémov pokývla hlávkou.* Dobre. *A mokrou rukou si prešla po uchu. Bolo to nečakané zašepkanie a prevládol v nej viac inštinkt, než racionálne myslenie. Potom sa však pozrela tmavými očkami na Naomi.* Musíte byť skutočne chytrí! *Uznala, keď bola oboznámená s touto informáciou. Rozhodne malo byť dievča na čo hrdé.* Keď budeš taká staršia, chceš byť aj ty radcom Tsuchikagemu? *Spýtala sa jej z čistého záujmu.* O kuchiyose sme sa učili na akadémii. Je s nimi potrebné uzavrieť zmluvu svojou krvou. *V jej hlase sa zrkadlil menší záujem o tieto stvorenia.* Dokážše aj ty vyvolať vrany ako ten chlapec? Alebo nejaké iné? *Spýtala sa jej, no bolo počuť z jej tónu hlasu, že Ayako dávala možnosť o tomto Naomi pomlčať.* Tak napríklad, raz sa dvaja bili o hračku a aj som ich musela chytiť do genjutsu, pretože odmietali poslúchať a podeliť sa. Chceli sa pobiť. *Rozviedla jej jeden prípad, ktorý sa stal nedávno.* Hlúpi chlapci. Potom sme si k tomu spoločne sadli a porozprávali sa o tom. Nakoniec sa dohodli v kľude kedy ju kto bude mať. *Vydýchla. Bola skutočne rada, že sa to vyriešilo.* Ale som za to rada, určite by sa pobili a takto k tomu nedošlo a dokonca o pár týždňov, keď som ich znovu stretla, tak mi poďakovali, aj keď nemali prečo. Bola to maličkosť a moja povinnosť. *Cez to, ako veľmi prirodzene zakrývala emócie, toto bola jedna z vecí na ktorú bola hrdá, ako budúca hlava klanu. Možno i zachránila ich kamarátstvo. Kto vie.*

*Prikývla na jej konštatovanie, že musia byť skutočne chytrí - čím jej vlastne pritakala. Potom ju ale jej otázka zastihla nepripravenú.* Nad tým som nikdy nerozmýšľala. Teraz.. mám istý dlhodobejší cieľ a keď ho dosiahnem... neviem čo potom bude mojim cieľom. *Zamyslela sa.* Ale skôr než pordacom, radšej by som bola Tsuchikageho bardom. *Potichu sa zasmiala pri tej predstave.* Asi by som radšej vlastnila nejakú reštauráciu v ktorej by som mohla robiť ľuďom koncerty. A možno by som chcela mať aj rodinu.. To je rozhodne lepšia predstava. *Začala sa zamýšľať. Celkom ju takéto fantazírovanie bavilo. Napokon ale malá snehulienka položila ďalšie dve otázky na ktoré Naomi odpovedala iba jednoduchým a stručným Áno. Ako na prvú tak aj na druhú otázku ohľadom jej kyuchinose.* Sú to dobrí spoločníci na cestách .. hoci niektorí z nich sú až príliš premúdrelí. Niektorým veciam čo mi rozprávajú nechápem a keď to priznám.. tak povedia, že to nevadí, že to pochopím neskôr. *Následne Ayako rozviedla jeden z konfliktov.. Naomi sa na ňu uznanlivo usmiala.* Možno raz nahradíš aj Mizukageho ak ti to pôjde takto dobre. *Žmurkla na ňu.*

*Čakala kým Naomi popremýšľa. Ona sama v tom mala jasno, ale ešte predtým by chcela niečo urobiť, dokázať. Skôr sebe ako niekomu inému. Nerada to priznávala, ale zužoval ju jej vnútorný strach, ktorý nikomu nikdy nepovedala. Prečo by aj mala. Koniec koncov - bolo to jej tajomstvo, ktoré sa nikdy nikto nedozvie.* Vieš spievať, keď by si chcela byť bardom Tsuchikageho? *Aj keď to bolo pravdepodobne očividné, ale malá Ayako sa chcela v tomto ubezpečiť. Potom však počúvala zvyšok. Ju by ani vo sne nenapadlo vlastniť reštauráciu. A o tom, že by mala rodinu? Na to bola možno teraz až priveľmi malá a možno - skutočne nejakú chcela časom. Až keď bude silná a bude môcť niečo svojmu dieťaťu ponúknuť. Teraz však nemala nič a tak skoro asi ani mať nebude.* Je to krásna predstava. *Povedala smerom k Naomi a presunula na ňu očká a pre zmenu počúvala o Kuchiyose. Učili sa niečo málo na akadémii a ona niečo málo čítala i v knihách, pretože tam nakoniec moc dlho nepobudla... ale nemyslela si, že ona raz bude mať šťastie nejakú podpísať. Možno skutočne hovoria niečo, čo nedokážeme pochopiť. Moja opatrovateľka to prirovnáva k alkoholu, teraz ti nechutí, ale keď budeš staršia, bude ti. *Zamyslela sa nad tým. Všetko vraj prichádzalo vekom a nabratými skúsenosťami. No zatiaľ sa zdalo, že i na to, aby to pochopila úplne potrebovala času na vyše. Nad jej ďalšími slovami zakrútila hlavou.* Nebudem. Mizukage sa stane z jeho troch detí. Ja radšej budem len klanová vodkyňa. Mať na strosť Ríšu Kou nie je niečo pre mňa a ani nikdy nebude.